K budúcnosti ľavice na Slovensku a voľbám do Európskeho parlamentu

V súvislosti s nachádzajúcimi voľbami 2004 do Európskeho parlamentu (EP) sa postupne začínajú mobilizovať politické strany v celej Európe, ale aj na Slovensku. Strana európskych socialistov si dala za cieľ prekonať traumatizujúcu stratu z roku 1999, keď prišla o svoje dvadsaťročné väčšinové postavenie. Európski socialisti sa po tejto ujme prirodzene snažia zmeniť politické zloženie EP. Uvedomujú si, že nestačí len čakať na prípadný rozpad nezvyčajného, a preto aj krehkého, spojenectva kresťanskodemokratických a konzervatívnych strán. V tejto súvislosti skúmajú aj šance sociálnodemokratických strán v kandidátskych krajinách dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Aj Slovensko so svojimi 14 poslaneckými kreslami predstavuje pre európskych socialistov možnosť prinavrátiť ich dominantné postaveniu v EP. Úloha to však nebude jednoduchá. Seminár o budúcnosti ľavice na Slovensku a voľbách do EP v roku 2004 poodhalil niekoľko podstatných rozdielov medzi európskou a slovenskou ľavicou. Tie sa dajú nájsť v histórii, sociálnej a organizačnej štruktúre, ale predovšetkým vo volebnej podpore a straníckej súťaži. *** Historicky európske socialistické a sociálnodemokratické strany významnou mierou určili podobu modernej povojnovej Európy, ale aj Európskej únie (EÚ). Ich pôsobenie je spojené najmä so vznikom sociálneho štátu, ktorý sa však postupne stáva obeťou vlastného úspechu. Občania berú výhody sociálneho štátu ako samozrejmosť a kritizujú najmä jeho centralistické dôsledky, vrátane byrokracie a nedostatku individuálnych sociálnych služieb. Modernizácia zásadným spôsobom zmenila sociálnu štruktúru v západoeurópskych krajinách. Tradičné triedne rozdelenie ustúpilo a tie vrstvy, ktoré prišli o svoje zabezpečenie (najmä nekvalifikovaní a málo kvalifikovaní robotníci v priemysle), viac inklinujú k autoritárskym a nacionalistickým silám ako k sociálnej demokracii. Popularitu medzi strednou triedou si získala libertínska a liberálna kritika sociálneho štátu, ktorá napokon vyústila v politike tzv. tretej cesty, ktorá prispela k nedávnym volebným úspechom socialistov a sociálnej demokracie. Situácia je však na Slovensku iná. Slovensko nemá podobnú historickú skúsenosť. Socializmus ako sociálny projekt v komunistických krajinách skrachoval a dokonca aj samotný termín sa chápe negatívne. Vývoj našej ľavice však ťažko porovnávať s politickým vývinom v okolitých postkomunistických krajinách, kde sa postupne stabilizovali vplyvné ľavicové strany. Naša nekomunistická ľavica je marginalizovaná a fragmentovaná. Strana Smer sa pomaly a opatrne zrieka svojich osobitých vyhlásení o slovenskej „tretej ceste“ ako alternatíve voči mečiarizmu a antimečiarizmu a akceptuje niektoré priority európskej ľavice. Príčiny takéhoto stavu ľavice nie sú ešte dostatočne preskúmané. Okrem iného však možno medzi ne zaradiť vznik nového štátu, ktorý bol spojený s vlastnou štruktúrou politickej súťaže, ktorá sa líši od susedných krajín. Tá sa v minulosti viac týkala charakteru politického režimu a zahranično-politickej orientácie ako sociálnych a ekonomických otázok, ktoré usmerňujú politiku k profilovaniu ľavicových a pravicových strán. Podarí sa na Slovensku zmeniť štruktúru politickej súťaže a zamerať ju viac na otázky vnútornej politiky? To je výzva nielen pre ľavicové strany. *** V porovnaní so Slovenskom ľavicové strany v Maďarsku a Poľsku počas svojho vládnutia robili nepopulárne sociálne a ekonomické reformy typické pre pravicové strany. Napriek tomu sa k nim voliči znovu vrátili. Vývoj Strany demokratickej ľavice sa od nich zásadne odlišuje. SDĽ nezískala podobné väčšinové postavenie, ale ani stálych strategických partnerov. Ani v politike, ale ani v občianskej spoločnosti. Platí to aj pre procesy spojené so vznikom nového štátu, ale aj pre zápas o demokraciu. V minuloročných voľbách sa pripojila k okrajovej SDSS, spolu s odštiepeneckou Sociálnodemokratickou alternatívou. Majú tieto strany, ktoré sú v zahraničí akceptované ako socialistické, nádej a schopnosť vyriešiť niekoľko strategických problémov, vrátane organizačných problémov, ktoré súvisia s výberom spojencov, formou volebnej spolupráce a volebnou kampaňou? Uvedený seminár vzbudil pomerne optimistické očakávanie, že socialistická ľavica môže nájsť uspokojujúce organizačné riešenie. Otázkou, ktorú si však seminár nedával (ale to nebolo ani jeho cieľom), je hľadanie programových a volebných tém. *** Slovenská moderná ľavica vrátane Smeru sa jednoznačne prihlásila k hlavným súčasným prioritám európskych socialistov. Medzi ne však patria také otázky ako rovnosť pohlaví, sexuálnych menšín a pod., ktoré asi nebudú dostatočne rezonovať u masy slovenských voličov. Tú by slovenská ľavica potrebovala na to, aby nejakým podstatným spôsobom ovplyvnila zastúpenie socialistov v EP. Práve tu vidím kľúčový rozdiel medzi otázkami, ktoré má riešiť slovenská a európska ľavica. Ide najmä o voličský potenciál a jeho mobilizáciu. Sociálna štruktúra voličov je veľkou neznámou nielen pre slovenských sociológov, ale aj pre politikov. Odhadom možno konštatovať len niekoľko zásadných rozdielov medzi volebnou štruktúrou sociálnej demokracie v súčasných členských štátoch Európskej únie a na Slovensku. Na rozdiel od našich bohatších susedov na Slovensku rastie počet sociálne ohrozených voličov, ktorí môžu inklinovať k autoritatívnym stranám, či už pravicovým, alebo ľavicovým. Volebný úspech politiky „tretej cesty“ v krajinách EÚ spočíval aj v orientácii na vysoko kvalifikovaných robotníkov, vzdelaných inžinierov, technikov, učiteľov, manažérov, kvalifikovaných ľudí pracujúcich v službách, ženy a sexuálne menšiny. Tieto skupiny na Slovensku zrejme mali iné politické preferencie, alebo ich volebné heslá ľavice v roku 2002 dostatočne neoslovili. Alebo jednoducho nie sú dosť početné. Dilema, ktorá teraz stojí pred slovenskou ľavicou, je presne definovať tie skupiny, na ktoré sa môže orientovať pri nadchádzajúcich voľbách do EP. Dajú sa však zlúčiť preferencie sociálne vylúčených, nezamestnaných, dôchodcov, robotníkov v tradičnom priemysle, so záujmami nových postindustriálnych a postmoderných sociálnych skupín? Podľa mňa podobný pokus si vyžaduje návrat k základnej hodnote sociálnej demokracie – sociálnej spravodlivosti –, ktorá by sa mohla stať spoločnou volebnou témou pre socialistov v Európe a na Slovensku. Treba ju interpretovať po novom a nie na ňu rezignovať a akceptovať nerovnosť ako prirodzený stav. To zatiaľ nedokázali ani európski socialisti. Či sa to podarí slovenským socialistom ostáva veľkým otáznikom. *** Podľa môjho názoru, ak sa sociálnodemokratické strany na Slovensku neuspokoja s pasívnym vyčkávaním, že sociálna nespokojnosť im automaticky zaručí podporu, práve na svojom teréne by mohli rozvinúť nové chápanie sociálnej spravodlivosti, vďaka aktuálnej skúsenosti s liberálnymi reformami. Treba hľadať odpovede na otázky: ako zlúčiť uznanie nutnosti liberálnych ekonomických a sociálnych reforiem a sociálnu spravodlivosť? Ako vysvetliť ústup od tradičného štátneho prerozdeľovania? Dajú sa občania získať pre myšlienku, že znášanie nákladov na tieto reformy by mohlo a malo byť sociálne citlivé a tým aj spravodlivé? Aké sú regulačné funkcie štátu, napríklad v oblasti nebankového sektora? Od toho, ako ľavica u nás a v Európe dokáže odpovedať na tieto otázky, závisí aj jej úspech. Návrat k priamočiaremu populizmu, ktorý bude odpovedať iba na obavy najslabších sociálnych skupín síce môže zabezpečiť úspech vo voľbách, ale v dlhodobej perspektíve prinesie množstvo problémov. Socialistické vlády v EÚ totiž narážajú na problémy ako presadiť, obhájiť a vysvetliť liberálne reformy sociálneho štátu, ktoré Európsku úniu majú vyniesť na úroveň celosvetového konkurenta voči USA a Japonsku. Bez hľadania odpovedí na podobné hodnotové otázky sa bude ťažko meniť politická mapa Európskeho parlamentu.