Mediálne ukrižovaný zaživa
Jedným z charakteristických znakov systému mediálnej demokracie je, že z človeka, ktorý sa ešte dnes slní v priazni médií a verejnosti, môže byť už o niekoľko dní zosobnením spoločenského zla a úpadku. Z politika, ktorý bol dlhé roky pozitívnym symbolom zmeny, sa môže za pár dní stať symbol úpadku politickej kultúry. Dnes túto tvrdú realitu politickej kultúry 21. storočia na vlastnej koži zažíva predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda. Nával kritiky, ktorú už viac ako dva týždne musí znášať predseda vlády, je dosť aj na politika s takou hrubou kožou, akú si M. Dzurinda nepochybne za tie roky vypestoval. Na tlačovom oddelení SDKÚ a v kancelárii predsedu vlády na Úrade vlády SR musí byť nálada už dlhé dni na bode mrazu. Začínať každý deň s tým, že sa z tlače dozviete, že váš šéf je „diktátor“, politik hodnotovo vyprázdnenej politiky moci, ktorý predstavuje „politické a bezpečnostné riziko štátu“ a ktorého praktiky sa čoraz väčšmi podobajú na činy jeho predchodcu, to nie je najlepšia pracovná motivácia. Na takúto publicitu SDKÚ nie je zvyknutá. Ona bola predsa stranou zmeny, garantom integrácie a dominantnou silou reformnej pravice. A dnes: strana moci, bez obsahu a vízie, bez názoru, plná politických pragmatikov a oportunistov, ktorí sa chcú na moci len priživiť. Tak to aspoň tvrdia komentáre v tlači. Takúto negatívnu publicitu strana dlhodobo nemôže znášať bez následkov. Príklad SDĽ o tom hovorí jasne. Nie je možné odhadovať to naisto, ale bol by to zázrak, keby najbližšie prieskumy verejnej mienky neodzrkadlili dnešnú katastrofálnu mediálnu pozíciu strany. Masivita negatívnej publicity SDKÚ a jej predsedu dosiahla totiž úroveň, ktorá už „presakuje“ aj do širokej verejnosti. Netreba zabúdať, že SDKÚ nie je HZDS, kde nie nepodstatná časť voličov takpovediac visí na V. Mečiarovi, nech sa deje, čo sa deje. Miera tolerancie voči politickým prešľapom je u voličov SDKÚ nepochybne nižšia ako u voličov povedzme HZDS. Priveľa protivníkov naraz Azda ani neexistuje relevantný subjekt slovenskej politiky, ktorý by v posledných dňoch neadresoval svoju kritiku na premiéra a jeho stranu. Po prvé, politickí komentátori. Pri čítaní ich dnešných komentárov sa nemožno ubrániť dojmu, že pridlho tolerovali praktiky predsedu vlády a jeho strany so zaťatými zubami a dnes konečne majú zámienku napísať na stránky svojich novín všetko to, čo sa dlhé mesiace a roky hovorilo len v parlamentných kuloároch či bratislavských krčmách a puboch. Po druhé, politickí a najmä zahraničnopolitickí analytici. Akékoľvek ohrozenie našej integračnej pozície v kruhoch NATO a EÚ je pre nich nočnou morou. Po tretie, predstavitelia relevantného zahraničia. Na jednej strane oficiálne striktne dodržiavajú diplomatický slovník, no „off record“ nezabúdajú vyjadriť znepokojenie z vývoja na Slovensku či minimálne zvýšenú pozornosť. Po štvrté, dlhoroční politickí partneri. Politických a mocenských praktík predsedu vlády musia mať za tie roky skutočne plné zuby a dnes cítia priaznivé podmienky vypustiť to všetko von do éteru. Po piate, opozícia. Predseda vlády je pre ňu už z logiky veci terčom, do ktorého treba triafať pri každej príležitosti. No a po šieste, predstavitelia tretieho sektora a, samozrejme, naši známi politicky angažovaní umelci. Akoby sa dnes zobudili a zistili, akú vládnu elitu pre Slovensko spoluvytvorili a potrebujú sa od nej rýchlo dištancovať či prinajmenšom posťažovať, že s nimi už ich dieťa nekomunikuje. Ich názorové obraty, presne podľa bratislavskej mienkotvornej atmosféry, však už nikoho neprekvapujú. V tomto zmysle sa dá konštatovať, že v slovenskej politickej diskusii posledných dní neexistuje nič jednoduchšie a triviálnejšie, ako si verejne „kopnúť“ do M. Dzurindu a jeho SDKÚ. Kľúčový z pohľadu politickej budúcnosti predsedu vlády je fakt, že stratil podporu skupín, ktoré ho vyniesli k moci, podporu zahraničia a médií. Vďaka dlhoročnej výdatnej podpore relevantného zahraničia sa M. Dzurinda stal hlavným garantom integrácie Slovenska do západného sveta bezpečia a prosperity. Na tejto vlne sa mu dvakrát po sebe podarilo vyhrať voľby. Úctyhodný výkon. Mienkotvorné médiá ho v roku 1998 až katastrofálne neštandardne favorizovali ako jediného nositeľa zmeny a v roku 2002 stále prezentovali ako hlavného garanta integračnej kontinuity Slovenska. Tieto pozície a táto podpora sú dnes nenávratne preč. A bez nich sa predseda vlády ocitol vo výrazne oslabenej pozícii. Aj sám asi tuší, že nie je tým prirodzeným charizmatickým politickým lídrom, veľkým štátnikom, ktorý si môže dovoliť na istý čas vládnuť proti médiám, ostatným mienkotvorcom či iným relevantným súperom v politickej súťaži. Všetci kritici predsedu vlády sa zhodujú v základnom hodnotení, že z M. Dzurindu sa stal politik moci bez akýchkoľvek hodnôt či politických vízií. Prirovnania k V. Mečiarovi sú na dennom poriadku. Nedeje sa však nič historicky výnimočné. Politikov, ktorých moc prerástla, ktorí stratili kontakt s realitou a zaužívanými pravidlami demokratickej súťaže, bolo v histórii viac než dosť. Aj na Slovensku s nimi máme skúsenosť. Kritika mocenskej politiky ako niečoho a priori zlého však nie je namieste. Politika bez moci samozrejme neexistuje. Moc nie je ničím iným ako nástrojom na dosahovanie politických cieľov. V tomto zmysle politik bez zdravého ťahu na moc zablúdil do politiky asi omylom a nikdy netrvá dlho, kým ho táto vráti späť mimo obehu. Pravda je však aj taká, že moc neuveriteľne zvádza a platí aj historická poučka o tom, že moc korumpuje a priveľká moc korumpuje dvojnásobne. Šimko vs. Dzurinda: Boj o SDKÚ Kto sledoval verejné vystúpenia Ivana Šimka počas posledných dní, musí vedieť, že minister obrany na odchod z politiky bez boja nepomyslel ani na sekundu. Niet sa čo čudovať, bol a je základným architektom politického projektu kresťansko-demokratickej ľudovej strany európskeho typu na Slovensku a zásadným spôsobom sa podieľal na úspechu politických značiek SDK, SDKÚ a M. Dzurinda. V súboji I. Šimka s M. Dzurindom pôjde o súboj s asymetrickým rozložením síl. Predseda vlády silný vnútrostranícky a štátno-mocensky, ale slabý mediálne a verejnomienkovo. Minister obrany presný opak, slabý v strane a mocenských zložkách štátu, ale v očiach verejnosti morálny víťaz s imidžom politicky ukrivdeného martýra. I. Šimko ponúknutú príležitosť bez váhania využil. A tak si nebolo možné nevšimnúť jeden výrazný kontrast. Minister obrany po svojom odstavení celkom zaplnil mediálny priestor. Hádam nebolo média, ktoré by mu neponúklo priestor pre vlastné argumenty, vlastné videnie situácie. A oproti nemu stál večne mlčiaci predseda vlády, ktorý sa zásadne vyjadruje len na miestach na to určených a v čase, ktorý on uzná za vhodný... Zo všetkých kanálov argumentujúci minister a proti nemu večne mlčiaci premiér. Až po dlhých dňoch si predseda vlády uvedomil, že takáto komunikačná stratégia je neudržateľná a ak niekam vedie, tak najskôr do politického dôchodku. Zvonku sa dá teraz ťažko odhadnúť, do akej miery je SDKÚ stranou príživníkov na moci a do akej miery stranou ľudí, veriacich v hodnoty vpísané I. Šimkom do programových dokumentov. Od pomeru týchto dvoch skupín sa odvíjajú šance ministra obrany na mocenský prevrat v strane. V jeho prospech však môže hrať aj iný faktor. Ak bude mediálna a verejnomienková pozícia M. Dzurindu dlhý čas neudržateľná, je viac ako pravdepodobné, že aj veľká časť čistých pragmatikov v SDKÚ a z okolia predsedu vlády sa v klasickom pude sebazáchovy od M. Dzurindu odvráti. Ak to teda I. Šimko s mocenským prevratom vo svojej strane myslí vážne, má len jednu možnú cestu. Zákulisne spolupracovať na udržiavaní mediálneho tlaku na predsedu vlády (tajných a polotajných informácií zo zákulisia vlastnej strany a vlády má iste dostatok, môže teda nimi kŕmiť politických investigatívcov) tak, aby bola jeho pozícia verejnomienkovo skutočne otrasená. A v tejto situácii obchádzať regionálne štruktúry SDKÚ s jediným posolstvom: pod súčasným predsedom to môže ísť so stranou len dole vodou. Okrem vývoja v rámci koalície ostáva základnou otázkou, ktorá rozhodne o politickej budúcnosti M. Dzurindu, či masívny mediálny tlak, ktorému predseda vlády musí čeliť, spôsobí jeho oslabenie vo vlastnej strane a tým posilní opozičnú skupinu pod vedením I. Šimka. Dá sa očakávať, že M. Dzurinda sa bude po strate podpory z vonkajšieho prostredia usilovať upevňovať svoju pozíciu tak vo vlastnej strane, ako aj v mocenských štruktúrach exekutívy. Ide o logický pud politickej sebazáchovy, podľa ktorého sa správajú všetci politici, ak sú v podobnej situácii. Je to však postup krátkozraký, pretože mocenské posilňovanie vlastnej pozície v strane a v zložkách štátnej moci má za následok zhoršovanie pozície verejnomienkovej. Ak sa tá stáva neudržateľná, nepomáha ani akákoľvek mocenská hegemónia a prichádza pád. Predseda vlády sa dostáva do začarovaného kruhu, z ktorého sa len málo politikom podarilo dostať bez nálepky autoritatívneho vládcu.
