Zamestnanie Európy – Európska únia
Prívrženci jednotnej európskej meny sa v týchto dňoch musia vyrovnávať s dvoma nepríjemnými správami. Prvá je o všeľudovom švédskom „nie“, druhá o ostentatívnej nechuti francúzskej vlády podvoliť sa kritériám Paktu stability. Na prípade Švédska je zaujímavé, že tento škandinávsky štát sociálnodemokratického blahobytu na rozdiel od Spojeného kráľovstva a Dánska nemá udelený výnimočný štatút, ktorý týmto krajinám umožňuje existovať mimo Európskej menovej únie. Vzniká tak protirečenie, keď vzhľadom na záväzky Švédska voči EÚ Švédi nemajú inú voľbu ako voľbu eura, ale v referende sa k nemu obracajú chrbtom. Európska komisia Švédom odkázala, že za svoje demokratické „nie“ zaplatia. Nie je však jasné ako. Aj Slovenská republika sa v prístupovej zmluve k EÚ zaviazala prijať euro. Otázka na Slovensku teda nestojí tak, či euro áno, ale kedy. To bude, samozrejme, platiť dovtedy, pokým niekto nevyburcuje národ do euroreferenda. Ako inak – švédske „nie“ potešilo euroskeptikov a tých, ktorí by v EÚ stále chceli vidieť iba spoločenstvo uhlia a ocele. Hoci kritika voči euru je často oblečená do ekonomických argumentov, zdá sa, že hlavný problém leží predsa len v politike. Jednotná mena je totiž silným znakom štátnosti. Videné cez prizmu eura, členské štáty EÚ sa stávajú len akýmisi regiónmi únie. To môže desiť rovnako tradicionalistov ako nacionalistov. Že to však môže dobre fungovať aj takto, ukazuje americký dolár a jeho „správa“ prostredníctvom Federálneho rezervného systému. Aj v raných Spojených štátoch sa o jednotnú menu viedol tuhý boj. Boli rôzne koncepcie, existovali rôzne peniaze a veľké menové problémy. Nakoniec zvíťazil dolár. Je nesporné, že pod silou USA je aj jeho výrazný podpis. Ak sa v prípade Švédska Európska komisia zmohla len na pohrozenie prstom, francúzsky problém udržať vlastné verejné financie v stanovenom rozpočtovom obmedzení zaváňa pokutou vo výške troch miliárd eur. Ňou Brusel hrozí, ak francúzsky rozpočtový deficit prekročí „maastrichtské“ tri percentá hrubého domáceho produktu (HDP). Paríž argumentuje stagnujúcim hospodárskym rastom. Ten by mala naštartovať expanzívna fiskálna politika, a to i za cenu vyššieho deficitu. Potrebné štrukturálne reformy, reformy pracovného trhu i dôchodkového systému vyvolávajú vo Francúzoch silný odpor. Iste, tieto reformy by sa ľahšie robili v čase rastu, ale v čase hojnosti sa do reforiem nikomu nechce detto. „Hospodársky rast Francúzska je viac ako Pakt stability“ – ozýva sa teda z kolísky šampanského. To je pre prívržencov eura horšia zvesť ako vzdorovitý odkaz Švédov. Asi by stabilitou eura neotriaslo, keby sa napríklad ohraničenie rozpočtového deficitu zvýšilo na 3,5 percenta HDP a ohraničenie vládneho dlhu zvýšilo zo 60 percent HDP na povedzme 63 percent. Treba sa však pýtať, kde by sa to zastavilo, keby sa pôvodne tvrdé maastrichtské kritériá ukázali elastické ako guma na teplákoch. Zvykne sa sarkasticky hovoriť, že EÚ vymysleli Francúzi, aby pacifikovali obávaných Nemcov. Nemci tiež spadli do osídiel eura. Len ťažko si predstaviť, čo by nastalo, keby projekt spoločnej európskej meny stroskotal. Návrat k marke a franku by nebol len ekonomickým, ale najmä politickým fenoménom. „Nie“ Švédov a odpor Britov voči euru ukazujú, že integračné procesy v Európskej únii budú prebiehať na rôznych poschodiach a v rôznych rýchlostiach. Podobný záver sa núka aj v súvislosti so snahami Nemecka, Francúzska a Belgicka v oblasti bezpečnostnej politiky. Táto vnútroúniová „trojdohoda“ má byť odpoveďou na mocenský monopol USA a politicko-vojenskú slabosť únie. Zatiaľ sú to však len proklamácie. A takými asi aj nadlho zostanú. Európska únia má totiž kopu naliehavejších problémov: udržať Pakt stability a s ním stabilitu eura, zväčšovať eurozónu, rozšíriť sa na 25 členských štátov, zvládnuť riadenie tohto mnohonárodného kolosu a dať odpoveď moslimskému Turecku, ktoré sa zaujíma o vstup. Musí sa vyrovnať s požiadavkami malých krajín – aby napríklad každý členský štát mal zastúpenie v Európskej komisii (akoby malého muža robili veľkým vyššie opätky na topánkach). Musí sa vyrovnať s „Bohom“ a „kresťanskými koreňmi“ v súvislosti s rokovaním o ústavnej zmluve (akoby sa dejiny Európy začali narodením Krista a vyhli sa osvietenstvu). Musí zápasiť s bruselskou byrokraciou a stať sa príťažlivou pre Európanov. Musí hľadať rovnováhu v tisíckach vecí, ktoré sa svojou povahou vyznačujú nerovnováhou, aby vygumovala z geoplitickej mapy starého kontinentu tradíciu vojny. Obrazne vzaté, Európa je natoľko zamestnaná Európskou úniou, že na to, čo jej bolo kedysi vlastné – dobyvačný pohľad na svet – nemá čas a silu. Je táto zvláštna mierumilovnosť trvalým stavom nemohúcnosti alebo prechodným obdobím pred zrodom ďalšej svetovej mocnosti? Ktovie.
