Čile – prípad pre celý svet

Jedenásteho septembra uplynulo tridsať rokov od vojenského puču organizovaného generálom Augustom Pinochetom a od vraždy socialistického prezidenta Salvadora Allendeho. Oslavy v Čile a na iných miestach Latinskej Ameriky sa už skončili. Rana však zostáva otvorená. Zostáva otvorená nielen pre samotný andský národ, ale pre celé ľudstvo. Čilský prípad je symbolom v histórii 20. storočia, či už sme, alebo nie sme z Čile. Prepáčiť? Zabudnúť? Zmieriť sa? Ako to urobiť? Dá sa vôbec zabudnúť na masakry? Je morálnou povinnosťou ľudstva nikdy nezabudnúť na túto hrôzu a žiadať spravodlivosť – voči oligarchii, ktorá ju podnecovala, voči vojenským pučistom, voči vláde Spojených štátov, skrytému pôvodcovi celého procesu. Rovnako morálnou povinnosťou je nezabudnúť na flagrantné násilie, ktoré bolo páchané, a trvať na spravodlivosti. Dá sa zabudnúť na Auschwitz, Hirošimu, Vietnam, sovietsky gulag, genocídu v Guatemale, jatky na Balkáne alebo v Rwande? V mene minimálnej spravodlivosti, ktorú môžeme vyžadovať ako ľudské bytosti, každá z týchto rán zostane otvorená navždy, ako pamiatka na hrôzy, ktorých sme schopní, na bláznovstvá, ktorých sa dopúšťame v armáde moci, na najohromnejšie nezmyselnosti, ktoré tvoria históriu 20. storočia. A v 21. storočí? Jedenásty september 1973 pokračuje, evokujúc sen pravdy. Spravodlivosť čaká na to, aby sa naplnila. Bol to Pinochet alebo čilské ozbrojené sily, ktoré zaplatili za protizákonný príkaz? Zaplatila republikánska administratíva vo Washingtone – a ideológ Henry Kissinger – za svoju nehanebnú podporu tohto monštra v záujme násilného prekazenia socialistického experimentu, ktorý sa budoval demokratickou cestou? Zabudnúť je opakovať. Život ide ďalej a my sa nemôžeme naveky sústreďovať na chvíľu, ktorá už pominula. Následky ľudských činov však nekončia deň po tom, čo sú vykonané, ani mesiac, ani rok. Nie sú ešte aj teraz prítomné následky 12. októbra 1492, násilného dobytia Ameriky Európou? Rovnako pretrvajú následky krvavých diktatúr, ktoré ovládali Latinskú Ameriku v 70. a 80. rokoch. Práve tie rozbili ľudové režimy, prinútili ich upustiť od sociálnych výdobytkov dosiahnutých rokmi úsilia. Kvôli týmto bezcitným diktatúram nastúpila záplava neoliberalizmu; tá nás potopila v privatizačnom duchu a zaťažila každú jednu krajinu regiónu. Možno na to zabudnúť? Ako, keď ešte stále trpíme, a zrejme budeme trpieť i naďalej jeho následkami? V tomto zmysle sú obrazy 11. septembra a diktátora Augusta Pinocheta symbolické. Sú symbolom, aby sme pamätali na to, čo sa už nikdy viac nesmie opakovať...