Reklama
Reklama

Limity „Európy, a.s.“

„Je koniec. Rozhovory zlyhali a neexistuje nijaká dohoda,“ povedal kenský delegát na zasadnutí Svetovej obchodnej organizácie (WTO) George Ong´wen a odišiel z miestnosti. Krátko na to Luis Ernesto Debrez z Mexika rokovanie WTO uzavrel.
Počet zobrazení: 1056
9-m.jpg

„Je koniec. Rozhovory zlyhali a neexistuje nijaká dohoda,“ povedal kenský delegát na zasadnutí Svetovej obchodnej organizácie (WTO) George Ong´wen a odišiel z miestnosti. Krátko na to Luis Ernesto Debrez z Mexika rokovanie WTO uzavrel. Nasledovali oslavy protestujúcich na uliciach, zhrozené hlasy „nezávislých“ ekonomických analytikov, znepokojené vyjadrenia kapitánov globálneho priemyslu a prejavy politikov. Pascal Lamy, ktorý viedol delegáciu Európskej únie, sa posťažoval: „Z rokovaní sme mohli získať všetci. Teraz sme všetci stratili.“ Robert Zoellick, obchodný splnomocnenec USA, bol klasicky tvrdší: „Veľa štátov si myslelo, že sa tu rozdávajú darčeky. Teraz sú konfrontované s odvrátenou stranou svojej stratégie a domov idú s prázdnymi rukami.“ Kolaps rozhovorov bol v každom prípade prejavom rozdielneho pohľadu rozvojových a rozvinutých krajín na globálny obchod. Akoby sa vracal začiatok 90. rokov minulého storočia, keď boli populárne reči o nahradení dichotómie Východ – Západ konfliktom Sever – Juh. Hľadanie viny Od 15. septembra sa často objavovali dve otázky: Je stroskotanie rozhovorov v Cancúne tragédiou? Kto to zapríčinil? Nájdenie odpovede na tú druhú nám čiastočne odpovie aj na prvú. V Seattli ´99 ostala vina (či zásluha) zlyhania rokovaní na pleciach odporu občianskej spoločnosti. Antiglobalizačné hnutie (pre ktoré sa Seattle stal aj symbolom „inkarnácie do vyššej úrovne existencie“) nepochybne určitú úlohu zohralo. Neustály tlak na vlády a cielené hľadanie informácií urobili tajné dohody, keď už nie nemožnými, tak určite „politicky nepriechodnými“. Zároveň sa však objavil ten istý problém, ktorý sa prejavil v Cancúne – neochota chudobných krajín akceptovať jednostranne diktovanú agendu Severu. Prvé tri dni v Mexiku sa rokovania krútili okolo poľnohospodárstva a požiadavky rozvojových krajín, aby EÚ, USA, ale i Japonsko znížili clá a subvencie agrosektoru. Neochota bohatých krajín ustúpiť viedla k upevneniu Skupiny 21 (G-21), vedenej Brazíliou, ktorá sa pretvorila na pomerne pevný rokovací blok, brániaci záujmy rozvojových krajín. Posledný deň, akoby mimochodom, sa agenda presunula na témy pre EÚ a USA omnoho zaujímavejšie – singapurské otázky. Ich podstatou je umožniť zahraničným firmám prístup k verejným tendrom (ktoré sú v rozvojových krajinách jedným z posledných spôsobov, ako podporiť domáci priemysel) a ochrana zahraničných investícií. Singapurske otázky sa tak v mnohom podobajú už raz odmietnutej Multilaterálnej dohode o investíciách (ktorá mala, v mene rovnoprávneho zaobchádzania a voľného trhu, zobrať krajinám akékoľvek právo regulovať či kontrolovať zahraničné investície). V tomto momente povedala G-21 jednoznačné nie. Pripojil sa k nej aj Africký blok a niektoré iné rozvojové krajiny. Odmietali rokovať o nových oblastiach (ktoré sú, navyše, pre nich nevýhodné), pokiaľ nebudú doriešené existujúce problémy v poľnohospodárstve. Tvrdý odpor rozvojových krajín nedokázala zlomiť ani sofistikovaná rokovacia stratégia „bohatších“ partnerov a tak zástupca Mexika, ktorý rokovania viedol, vyhlásil koniec. Nesvätá aliancia USA a EÚ, napriek mnohým sporom, spolupracujú v rámci WTO v mnohých oblastiach. Tieto dva najväčšie obchodné bloky dokážu efektívne pretvárať svoje záujmy na celosvetovú agendu. Únia síce rada vystupuje v úlohe dobrého chlapca, no ako v júli 2003 povedal jeden diplomat z rozvojového sveta: „Aj Spojené štáty aj obchodní negociátori z Európskych spoločenstiev nás koniec koncov vedú na bitúnok. Tí druhí sú pri tom možno trochu jemnejší a slušnejší, no výsledok je taký istý... Radšej rokujem s USA... prinajmenšom s nimi viete, na čom ste...“ Samotný mechanizmus tvorby rokovacej pozície v únii stojí za pozornosť. Európske inštitúcie (predovšetkým komisia a jednotlivé generálne riaditeľstvá) sú stále netransparentné, chýba im účinná demokratická kontrola. Zároveň, minimálne v oblasti medzinárodného obchodu, na ne prechádza čoraz viac kompetencií. To nahráva lobistickým skupinám ako Európsky okrúhly stôl priemyselníkov (ERT) a UNICE (organizácia európskych zamestnávateľov), ktoré sa môžu výrazne podieľať na formovaní politiky – bez účasti a kontroly občanov, mimovládnych organizácií či odborov. Časté sú neformálne stretnutia s úradníkmi i komisármi, konzultácie, i formálne „expertné“ semináre a diskusie, z ktorých výstupy slúžia ako podklady pre rozhodovateľov (aj pred Cancúnom sponzoroval ERT debatu organizovanú Centrom európskej politiky – oficiálne nezávislou analytickou inštitúciou – s príznačným názvom „Možnosti ministerskej schôdzky v Cancúne“, na ktorej sa zúčastnili euroúradníci, lobisti i nezávislí analytici, takých stretnutí bolo omnoho viac). Vzniká agenda, s ktorou v mnohých prípadoch nesúhlasia ani niektoré členské krajiny. Výroba súhlasu Napriek tomu, že únia je veľký hráč, vo WTO má len jeden hlas. Takáto formálna demokratickosť je cena, ktorú bohaté krajiny museli „zaplatiť“ za vytvorenie takej silnej organizácie, akou je WTO. „Našťastie“, existujú ešte neformálne procesy. Preto prvý krok, ktorý EÚ v takých prípadoch robí, je snaha dohodnúť sa so Spojenými štátmi. Okrem mnohých spoločných záujmov a pravidelných stretnutí pomáha aj fakt, že Pascal Lamy a Zoellick sú osobní priatelia. Prejavilo sa to aj pred Cancúnom – USA a EÚ sa dohodli v otázke „liberalizácie“ poľnohospodárstva a načas urovnali všetky obchodné spory, ktoré mohli ohroziť ich spoluprácu. V ďalšej fáze nastupujú rokovania v rámci „Quad“ – Skupiny štyroch, do ktorej patrí aj Japonsko a Kanada. Tým sa vytvorí silný blok, ktorému môžu rozvojové krajiny (napriek štyrom hlasom, ktoré má) ťažko vzdorovať. Ďalším faktorom je sekretariát WTO, ktorý do rokovaní aktívne vstupuje. Hoci rozvinuté krajiny tvoria len 20 percent členstva organizácie, v sekretariáte majú 80 percent postov. Únia používa, v spolupráci s USA alebo sama, aj iné efektívne stratégie. Veľmi ľahko sa jej darí presvedčiť pristupujúce krajiny – vzhľadom na svoje integračné ambície si ju ťažko môžu dovoliť ignorovať. Nasledujú takzvané miniministerské summity – rokovania so skupinami rozvojových krajín. Tieto separátne stretnutia nemajú nijaké pravidlá pozývania ani nijaký formálny status, napriek tomu sú miestom, kde sa v skutočnosti tvorí agenda „veľkých“ summitov. Nepríjemné otázky sa odsúvajú dozadu, na predné miesta sa dostávajú záujmy EÚ a USA. Osvedčili sa aj oddelené rokovania s kľúčovými rozvojovými krajinami. S cieľom rozbiť ich jednotu sa im ponúknu čiastkové ústupky. V podobnom kroku sa tesne pred Cancúnom USA dohodli so štyrmi krajinami – Indiou, Brazíliou, Južnou Afrikou a Keňou –, že im povolia výrobu generických liekov. Po tom nastupujú rokovania s najmenej rozvinutými krajinami, ktoré sa väčšinou dali kúpiť ponukami rozvojovej a technickej pomoci, preferenčnými obchodnými dohodami a podobne. Ak by to náhodou nefungovalo, stále sa dá použiť hrozba, že existujúca pomoc sa môže zastaviť. Zlyhanie pre koho? Taktika však v Mexiku nefungovala. USA a Európska únia (ten prvý bez okolkov, druhý, typicky, zaobalenejšie) začali hroziť koncom multilaterálneho prístupu k svetovému obchodu a príchodom obdobia bilaterálnych dohôd. Podľa slov ich predstaviteľov, rozvojové krajiny žiadali priveľa a nedostanú nič. Čo je najhoršie, môžu mať pravdu. Nie pre to, že je to tak prirodzené, ale preto, že majú dosť vplyvu na to, aby to pravdou urobili. Hospodárstva rozvojových krajín sa stali medzičasom tak silno závislé od globálnej ekonomiky a „rozvojovej pomoci“, že akékoľvek odmietnutie systému prehlbovania ich závislosti pre nich môže znamenať hospodársku hrozbu. A ak by sa bohatý Sever skutočne rozhodol skoncovať s multilateralizmom aj v tejto oblasti, stratili by aj všetky možnosti, ktoré im dáva ich znovunájdená jednota. Jedinou šancou je, že nájdu spojenca aj na Severe – sociálne hnutia sa javia ako možný partner. Ďalšiu lekciu dostala Európska únia. Integračný proces je nutný – v dnešnom štádiu globalizácie nie je možné ekonomické procesy regulovať na úrovni národných štátov. Zároveň je však potrebné, aby sa vytvárali skutočne demokratické procesy riadenia integrujúceho sa celku. Ak bude politika únie určovaná záujmami európskych nadnárodných spoločností (a tie nie sú o nič humánnejšie než americké), nemôže únia dúfať, že získa u občanov legitimitu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama