Rentabilita jednej mrkvy

Stretnutie Svetovej obchodnej organizácie v Cancúne sa skončilo 14. septembra. Pod pláštikom utíšenia svetového hladu a naštartovania rozvoja v chudobných krajinách sa „tie ostatné“, rozvinuté, usilovali do rokovaní prepašovať „singapurské otázky“. Patrí medzi ne transparentnosť vo verejnom obstarávaní, pomoc pre obchod, ochrana investícií a garancie voľnej súťaže. Výsledkom boli prerušené rokovania a vytvorenie nového záujmového bloku – G-22. Napriek rôznym hlasom, nie je to trpké víťazstvo. Kohézia skupiny G-22 (v ktorej sú združené krajiny z Latinskej Ameriky, Afriky, India, Čína a ďalšie) a ambície bohatých krajín vytvárajú nové prostredie. Protichodné záujmy medzi Severom a Juhom a ich prekrývanie v prípade krajín Severu sú zrejmé. Na jednej strane tu máme návrhy „zástancov voľného trhu“ z bohatých krajín, ktorí sa snažia zabezpečiť si vstup na nové trhy, zároveň však udržiavajú bariéry pre vstup najchudobnejších krajín na ich vlastné trhy. Na druhej strane zasa rozvojový svet, ktorý chce, aby sa centrom rokovaní stali jeho problémy s drahými liekmi, nedostatkom zdrojov a hladom a žiada zrušenie subvencií, ktoré „bohatí“ dávajú vlastnému exportu a zastavenie zvyšovania bariér pre ich vývozy. V oblasti poľnohospodárstva sa prekážky v obchode, ktoré v Cancúne neboli odstránené, stali normou. V období rokov 1998 až 2000 podľa OXFAM-u tvorili dotácie poľnohospodárom 63 percent poľnohospodárskych príjmov v Japonsku, 40 percent príjmov v EÚ, 23 percent príjmov v Spojených štátoch a 18 percent príjmov v Kanade. Dotácia na poľnohospodára v Spojených štátoch v roku 2000 predstavovala sumu 20 803 dolárov a v Európskej únii 16 028 dolárov (celkovo asi miliardu dolárov denne), kým priemerný príjem v krajinách so strednými príjmami bol 2000 dolárov a v krajinách s nízkymi príjmami ledva dosiahol 410 dolárov – ide pritom o krajiny, kde poľnohospodárstvo predstavuje hlavnú oblasť ekonomických aktivít, alebo aspoň jednu z najdôležitejších. Čo hovoria čísla? Bezpochyby, za jazykom ekonómie, za rokovaniami a za kancelárskymi vojnami sa skrýva tvrdá realita: podľa Organizácie pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO) trpí 850 miliónov ľudí hladom, z toho 11 miliónov v industrializovaných krajinách, 30 miliónov v rozvíjajúcich sa a 799 miliónov v rozvojových. Každý deň umrie na následky podvýživy 25 tisíc ľudí. Dve miliardy trpia zlou výživou, napríklad nedostatkom vitamínu A, ktorý spôsobuje problémy s videním, znižuje imunitu organizmu, čo zvyšuje riziko úmrtia na liečiteľné choroby, ako je hnačka (s takými prípadmi sa v rozvinutých krajinách vôbec nestretáme). Základné nároky človeka na výživu presne definovali organizácie (ako Svetová zdravotnícka organizácia) parametrami ako odporúčaná hodnota výživy. Podľa odporúčaní, minimálne množstvo vitamínu A, ktoré dieťa potrebuje na zdravý rozvoj, je 400 až 1000 mikrogramov na deň, podľa veku, čo možno pokryť jednou mrkvou strednej veľkosti, či dvoma pohármi mlieka. To znázorňuje paradoxy sveta, v ktorom existujú nadbytky oboch týchto produktov. Požehnaná rentabilita V opozícii proti takýmto praktikám stojí koncept „výživovej sebestačnosti“, podľa ktorého má každá krajina právo rozvíjať a koordinovať produkciu svojich základných potravín podľa vlastných potrieb diverzity a kultúry. V situácii, keď 70 percent populácie v chudobných krajinách žije na vidieku a svoju obživu získava priamo či nepriamo z poľnohospodárstva, je nutné, aby si kontrolu nad pôdou udržali miestne komunity. O to viac, že podľa odhadov sa obrába len 44 percent potenciálne využiteľnej pôdy. Problémom teda nie je len distribúcia bohatstva, ale aj potreba obnovy a rozvoja infraštruktúry v najzaostalejších krajinách. Na vrcholnej schôdzke Svetovej obchodnej organizácie (WTO) sa v tom istom čase Európska únia, Spojené štáty a Japonsko usilovali presadiť svoje vlastné kritériá rentability, zabalené do rečí o súcite s chudobnými. Nik však nechcel urobiť hlavným bodom rokovania distribúciu základných surovín a prostriedkov výroby. Rovnako sa usilovali zakryť snahy posilniť postavenie nadnárodných spoločností, z ktorých štyri najväčšie dnes kontrolujú 80 percent celosvetového obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami a podľa predpokladu nemajú v pláne premýšľať o súvislostiach medzi poľnohospodárstvom, výživou a chudobou. Čelíme novému kolu rokovaní, v ktorom abstrakcia makroekonómie už nebude možná. Treba čeliť morálnej dileme situácie, v ktorej existujú milióny hladujúcich napriek tomu, že prostriedky na ich výživu sú k dispozícii.