Reklama
Reklama

Privatizácia Res publica a strata významu sociálnej demokracie

Globalizácia predstavuje vo svojej podstate rozsiahlu privatizáciu verejných záležitostí. Tento proces súvisí so stratou významu práve tých politických strán, ktoré využívajú inštrumentárium verejného sektora vo vzťahu k spoločenským reformám. Z tohto dôvodu treba jasne definovať sily, ktoré ženú proces privatizácie v prepojení na úpadok spoločenských reforiem nestále dopredu.
Počet zobrazení: 1710

Globalizácia predstavuje vo svojej podstate rozsiahlu privatizáciu verejných záležitostí. Tento proces súvisí so stratou významu práve tých politických strán, ktoré využívajú inštrumentárium verejného sektora vo vzťahu k spoločenským reformám. Z tohto dôvodu treba jasne definovať sily, ktoré ženú proces privatizácie v prepojení na úpadok spoločenských reforiem nestále dopredu. V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi dvoma formami privatizácie. V prvom prípade ide o jednotlivé privatizácie, ktoré sa z času načas vždy vyskytli. Pri druhej forme máme do činenia s privatizáciou sociálnych mechanizmov. Pri nej sa objavujú reťazové reakcie a závažné konzekvencie. Objavenie sa týchto privatizačných procesov je pomerne mladý jav. Tento druh privatizácie sa šíri rýchlosťou epidémie. Zúčastnení ľudia konajú v tomto procese na základe pocitu neodvrátiteľnej nevyhnutnosti. Robia rozhodnutia, ktoré musia byť. V nasledujúcom texte predstavím dva mechanizmy privatizácie, ktorých dôsledky majú najväčší vplyv na život ľudí v celosvetovom meradle. Najprv sa budem venovať privatizácii výmenného kurzu (P-V-K), potom bude nasledovať VDOS-mechanizmus, ktorý som pomenoval podľa Všeobecnej dohody o službách. Prvý mechanizmus bol spustený počiatkom 70. rokov za éry Richarda Nixona, keď sa upustilo od pevného výmenného kurzu medzi USD a zlatom. Druhý proces poháňa dopredu Svetová obchodná organizácia (WTO), ktorá pri tom presadzuje aj americkú stratégiu globálneho otvárania trhov. Mechanizmus liberalizácie výmenného kurzu V režime pevných kurzov, ktorý sa opiera o stabilitu meny USA, funguje obchod medzi krajinami s rozličnou menou. V normálnom prípade je menové riziko týchto transakcií minimálne. Dopredu sa dá vylúčiť neočakávaný nárast cien importovaných tovarov alebo pokles ceny výrobkov v exporte, ktoré by bolo možné vysvetliť výkyvmi v menovej politike. Ak by sa vyskytla menová nerovnováha, problém by sa riešil zmenšením objemu devízových rezerv alebo pôžičkami zodpovedajúcej cudzej meny. Odkedy výmenný kurz neurčuje spravidla centrálna banka, ale devízové trhy, musia všetci aktéri, ktorí majú vplyv na zhodnocovanie meny, dávať veľký pozor. To platí aj pre politikov a úradníkov činných vo verejnom sektore, ktorí rozhodujú o operáciách určujúcich efektívny dopyt vo veľkom meradle, napríklad minister sociálnych vecí alebo financií. Tento dopyt sa posudzuje na základe indikátorov, ako je deficit štátneho rozpočtu alebo obchodné saldo. Keďže rozpočtové deficity sa pokladajú za škodlivý jav pre stabilitu meny, stávajú sa ľahko hlavným znakom slabosti meny. Tento typ diagnostiky sa mení ľahko na sebavyplňujúcu prognózu. Iba kurz americkej meny sa väčšinou neurčuje indikátormi ako deficit štátneho rozpočtu alebo schodok obchodnej bilancie. Liberalizácia výmenného kurzu spúšťa reťazovú reakciu. Najprv sa požaduje reštriktívny štátny rozpočet, nezávisle od požiadavky efektívneho dopytu. S uvoľnením výmenného kurzu stúpa riziko jeho zmien, a tým aj zisková prémia z podobných výkyvov. V konečnom dôsledku tak vzrastá brzdiaci efekt pre investičnú činnosť a hospodársky rozvoj. Rast hospodárskeho vývoja klesá, nezamestnanosť naopak stúpa. Tým sa znova ocitne rozpočtová politika pod tlakom šetrenia a krátenia výdavkov. Reštrikcie sa týkajú práve tých programov, za ktorými nestojí nijaká loby. Navyše dochádza k zvyšovaniu daní s výnimkou tých z majetku a ziskov. V takýchto situáciách platí ako zázračný liek na všetko: privatizácia. Súkromné podnikanie je vždy efektívnejšie ako systém verejného hospodárenia, tvrdia jeho zástancovia. Zabúdajú pri tom, že v historickom meradle spôsobili v krajinách s voľných trhom viac škôd súkromné podniky než hospodárstva v spoločnom vlastníctve. Napriek tomu sa v privatizačnej praxi neustále pokračuje už dvadsať rokov. Ešte raz treba zdôrazniť, že to bola privatizácia výmenného kurzu, ktorá spustila privatizáciu verejných záležitostí. Výsledkom tejto epidémie je azda len metamorfóza nezamestnaného na manažéra svojich ľudských schopností. Nemecký sociálny demokrat Gerhard Schroeder nazval túto premenu „Ja, a.s:“, teda akciová spoločnosť, ktorá patrí nezamestnanému. Jej aktívami by mali byť jeho talent a schopnosti, ktoré sa doteraz nepredali na trhu práce. VZOS-mechanizmus Zatiaľ čo privatizácia výmenných kurzov existuje už dvadsať rokov, VZOS-mechanizmus sa zaoberá špeciálnym tovarom, ktorý sa doteraz ponúkal verejne alebo bude ponúkaný pod verejnou kontrolou. Podľa princípu WTO o všeobecnom otváraní trhov môže byť každý produkt alebo služba predmetom kúpy a predaja, a preto je kandidátom na privatizáciu. Tento privatizačný kandidát môže pochádzať z ktorejkoľvek členskej krajiny WTO. Jeho kandidatúra sa deje výlučne na základe žiadosti medzinárodných koncernov. V rámci rozličných vyjednávaní podľa Všeobecnej dohody o službách sa konajú rôzne rokovania, na ktorých sa vymieňajú želania (napríklad Nemecka), ktoré sa obracajú proti želaniam iných krajín, keď sú v neprospech tejto krajiny. Týmto spôsobom sa stávajú veci, s ktorými sa predtým neobchodovalo, predajnými tovarmi. Takto sa komercionalizujú politické a kultúrne hodnoty. Táto komercionalizácia je možná pri všetkom, čo sľubuje zisk alebo dlhodobý profit. Spätne sa tým umožňuje prístup privátnych firiem k rozličným subvenčným programom, ktoré ináč slúžia na korektúry trhu. Ak by sa VZOS mal v plnej miere uskutočniť, potom budeme my a naše deti žiť v krajine s prevažne súkromnou políciou, súkromnými školami, univerzitami, nemocnicami, parlamentmi, vládami alebo súkromnými vodnými zdrojmi. Mechanizmus obrany a odporu (MOO) Niekedy zaráža, že sa ľudia – producenti alebo užívatelia verejných služieb – proti privatizácii verejného sektora nebránia alebo proti tomu neprotestujú. Na to existuje jedna nemoralizujúca odpoveď. Ešte na začiatku New Age existovala zmes ponuky služieb a tovarov zo strany privátneho trhu a verejných zariadení. Táto zmes bola výsledkom dlhých a sčasti aj tvrdých súbojov medzi pravičiarmi a ľavičiarmi. Príťažlivosť socialistického modelu spoločnosti, ako aj reálne existujúca hrozba Sovietskeho zväzu pomáhali tejto výmene názorov. V jej razantnosti sa prejavovala aj skúsenosť s celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá bola dôkazom, že kapitalizmus voľného trhu nefunguje dobre. Po kolapse sovietskeho komunizmu mnohí očakávali, že budúcnosť civilizovaného sveta bude pozostávať z istého variantu zmiešaného hospodárstva a pluralitnej demokracie. Táto nádej trpko sklamala. Jej miesto vyplnila radikalizácia kapitalizmu, ktorá sa spájala so univerzálnou kampaňou privatizácie verejných záležitostí. Zdá sa, ako keby revulocionarizácia sveta v dôsledku pádu železnej opony a múru, paralyzovala aj všetky politické sily od stredu naľavo. Niekedy sa zdá, že už zostal iba hlas pápeža, ktorý varuje pred ďalšou radikalizáciou kapitalizmu. Naozaj je alarmujúcou skutočnosť, že tento systém sa dnes zmocňuje aj genetického dedičstva celého živého sveta. Predstavme si prúd času, v ktorom sa svet delí na „ľavo“ a na „pravo“. Ľavičiar sa tvrdohlavo zasadí za zmenšovanie nerovnakých životných šancí, ktoré sa manifestujú vo výške mzdy, majetku, politickom vplyve, ako aj v prístupe ku kultúrnym vymoženostiam. „Pravičiar“ pokladá nerovnosti za spravodlivé a upokojuje sa s myšlienkou „trickling down“ , čiže predstavou postupného dobiehania chudobných a rozdávania almužien na spôsob „spolucítiaceho konzervativizmu“. Už dlhší čas pozorujeme pomalý prechod ľavých na pravý breh. Na pravom brehu počuť spektakulárne heslo: privatizujte res publica! Na bohatých pastvinách sa pasú očarujúce zlaté teľatá. Ľavicový breh ponúka ako kontrast ponurý pohľad na chudobne vyzerajúcich ľudí, ktorí postávajú ukrytí niekde v tieni. Väčšina tých, ktorým sa podaril prechod na druhý breh, sa nechce obzrieť späť dozadu. Tí, ktorým sa to podarí, vidia v diaľke smiešny transparent s nápisom: za skoré znovuzaloženie res publica. Jeho nosiči sú obklopení malou skupinkou ešte majetných ľudí. Každý z nich pôsobí akosi osamelo. Nedôverujú si však navzájom. Každý ráta s tým, že ten druhý prebehne na druhý breh. A predsa existujú pokusy o nadviazanie spolupráce a vybudovanie nových aliancií s nádejou, že sa stanú silnejším vo chvíli, keď treba odvrátiť exodus. Mechanizmus bránenia kooperácii Znovuzaloženie res publica je dnes úloha, ktorú treba presadiť proti úradujúcemu mainstreamu. Mocenské centrum na pravom brehu tvorí jedinú existujúcu superveľmoc. Dlho malo jediný cieľ: utlmiť komunizmus v dejinách. Tento cieľ vystriedal iný – otvorenie trhov a celosvetové presadenie trhovej demokracie. A ten sa dnes presadzuje razantne. Prezrádza nám to komentátor New York Times, autor jedenástich bestsellerov a poradca Jimmiho Cartera Thomas Friedmann: „Neviditeľná ruka trhu nebude nikdy fungovať bez neviditeľnej päste – McDonaldu sa nikdy nemôže dariť bez Mcdonnell Douglas, výrobcu bojových lietadiel F-15. A táto neviditeľná päsť, ktorá zaisťuje svet pre technológie zo Silicon Vallue, sa nazýva US-Army, Air force, Navy a Marine corps.“ Od 11. septembra sa tento cieľ presadzuje čoraz urputnejšie. USA sa pokladajú za nové impérium. Iný lojálny pozorovateľ, analytik a poradca George Friedman, zakladateľ v Texase udomácnených Strategic studies, o tom píše: „Pod tlakom víťazstva nad al-Káidou budú americké jednotky umiestnené do množstva krajín – niekedy otvorene, inokedy skryto, raz v uniformách, inokedy bez nich. Vo všetkých týchto krajinách sa USA pokúsia zmeniť vnútornú politiku. Máloktoré z nich sa zmôžu na odpor. USA s ich ohromnou silou sa premenili z nezaangažovanej gorily na šelmu s brutálnou presnosťou zásahu. S ohľadom na silu Američanov a prevládajúcu náladu existuje len málo štátov, ktoré riskujú nekooperáciu a prípadný pád do nemilosti USA. Niektoré z nich dokonca vidia šancu zabezpečiť si výhody prostredníctvom kolaborácie.“ Napriek tomu: nová ríša je menej silná, ako sa na prvý pohľad zdá. Úspech Američanov závisí od spolupráce s ostatnými. Len čo by zvyšok sveta zastavil spoluprácu, zo superveľmoci by zostal osamotený hegemón. Rozhodujúca otázka znie: Prečo európske krajiny predstierajú, že sú naďalej vazalmi, namiesto aby sa stali sebavedomými štátmi a zväzkami štátov? „Vazal“ je výraz, ktorý prednedávnom použil Ignacio Ramonet, šéfredaktor Le Monde Diplomatique. Zaviedol ho takmer pred štvrťstoročím Zbiegniew Brzezinski. Odpoveď na túto otázku je po ruke: pracuje tu iný mechanizmus, ktorý bráni kooperácii. Dá sa však očakávať, že každá vláda, ktorá zvažuje možnosť nespolupracovať s USA, to urobí len v rámci širšej koalície podobne zmýšľajúcich štátov. Keďže si však nebude istá, či sa takáto koalícia uskutoční, bude váhať s možnosťou jej vytvorenia s inými. Oveľa menej riskantné je, zostať s tými štátmi, ktoré reprezentujú status quo. USA ponúkajú výborné zaobchádzanie všetkým tým krajinám, ktoré sa držia od podobných koalícií ďaleko. V týchto dňoch určuje logiku globálnej situácie ešte hegemón. Existuje však množstvo znakov, že táto prevaha sa stratí oveľa skôr, ako sa dnes zdá. Preložil Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama