Hranice „európanstva Stredoeurópanov“
Medzivládna konferencia, ktorá má priniesť konečné znenie prvej európskej ústavy, sa blíži. S prichádzajúcim 4. októbrom sa kryštalizujú aj postoje aktérov európskej politiky. Ak je budúca podoba inštitucionálneho usporiadania dôležitá pre dnešnú pätnástku, o to viac sa o ňu musia zaujímať pristupujúce krajiny. Bude to jeden z faktorov, ktorý určí, či sa potenciálne pozitíva vstupu premenia na skutočné. Višegrádska skupina vznikla v roku 1991 s cieľom spolupráce pri dosiahnutí členstva v NATO a EÚ. Dnes sú všetky štyri krajiny súčasťou, či na prahu oboch inštitúcií. Dalo by sa teda povedať, že cieľ bol úspešne splnený. Kritický pohľad však odhalí, že existencia V4 do celého procesu kriticky nezasiahla. V mnohých prípadoch sa prejavili skôr rozpory a individuálny postup členov, než spolupráca. V prípade Európskej únie to treba pripočítať aj na konto predvstupovej rokovacej stratégie únie samotnej – v mene vyššej efektivity bol uprednostňovaný individuálny prístup, princíp „regaty“, ktorý bol nakoniec prijatý, podporoval medzi kandidátmi súťaživosť, nie spoluprácu. Otázkou ostáva, či a nakoľko budú krajiny V4 schopné koordinovať svoju politiku v rámci únie. Ich postoj k budúcemu inštitucionálnemu usporiadaniu EÚ mnoho napovie – rokovania v Konvente a obdobie pred blížiacou sa Medzivládnou konferenciou ukázali mnohé spoločné i odlišné postoje. *** Najviac zhody našli zástupcovia Poľska, Maďarska, Čiech a Slovenska v otázkach, ktoré neboli počas Konventu veľmi kontroverzné – posilnenie úlohy Európskeho parlamentu, odmietnutie myšlienky vytvorenia Kongresu, rozšírenie rozhodovania kvalifikovanou väčšinou a podobne. Členstvo vo Višegrádskej skupine však v tomto prípade nezohralo žiadnu úlohu. Spoločný postoj sa podarilo nájsť aj v otázkach, kde ho diktovala podobná geografická poloha. Všetky štyri krajiny sa po vstupe ocitnú skôr na periférii únie. Majú teda prioritný záujem na posilňovaní spolupráce v otázkach justície a vnútra, či ochrany spoločných hraníc. Malo by im to pomôcť v boji s cezhraničným obchodom s drogami, pašovaním ľudí, terorizmom a podobne. Na druhej strane jednota v tejto otázke má svoje hranice. Ich geografická poloha je síce podobná, nie však rovnaká. Česká republika nebude súčasťou vonkajšej hranice únie, preto sa dá očakávať jej skôr vlažnejší vzťah. Pozornosť Poľska sa zameria hlavne na Ukrajinu a Bielorusko, Slovensko hraničí len s Ukrajinou. Maďarsko bude mať záujem hlavne na rozširovaní spolupráce so západným Balkánom, jeho pozíciu zároveň radikálne zmení očakávaný vstup Bulharska a Rumunska do EÚ. Treba si tiež uvedomiť, že oficiálne postoje neodrážajú vnútorné rozpory vo vládach. Príkladom môže byť Slovensko, kde ministerstvo spravodlivosti žiadalo vo svojich pripomienkach k návrhu vládneho postoja pre Medzivládnu konferenciu odmietnutie vytvorenia postu európskeho prokurátora a ministerstvo vnútra zase nesúhlasilo s posilňovaním spolupráce v oblasti vnútornej bezpečnosti či spoločnej ochrany hraníc únie. Bezpochyby sa v tom prejavil viac „antikomunitárny“ postoj kresťansko-konzervatívneho tábora, ktorého zástupcovia sú na čele oboch rezortov. *** Rozdiely, ktoré v rámci V4 existujú, spôsobuje aj odlišná veľkosť krajín. Poľsko balansuje medzi dvoma skupinami – raz je súčasťou „Veľkej šestky“ (čomu by zodpovedalo aj jeho zahrnutie do Weimarského trojuholníka – po boku s Nemeckom a Francúzskom) a inokedy zas „malých nespokojencov“ (zástupca Poľska bol na stretnutí devätnástich „rovnako zmýšľajúcich“ krajín počas Valného zhromaždenia OSN, kde sa hovorilo o európskej ústave. Briti, Francúzi, Nemci či Taliani tam neboli). Ani zvyšné krajiny nepatria do tej istej skupiny. Česko a Maďarsko budú skôr stredne veľkými členmi, Slovensko, aj keď sa snaží zaradiť po ich boku, je malým štátom únie. Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá na seba viaže zásadnú časť pomoci z EÚ, je tiež klinom v jednote V4. Poľsko, z ktorého veľký a pomerne zaostalý agrosektor robí hlavného prijímateľa, bude proti zásadnej zmene. Zvyšné krajiny sa k jej reforme vyjadrujú viac či menej pozitívne. Prechodným faktorom rozdielneho prístupu k otázkam európskej politiky je i politická afinita vlád vo V4. Aj keď slovenská pravicová vláda vystupuje oficiálne ako hlavný garant integrácie krajiny, jeden z partnerov – kresťanskí demokrati – vystupujú výrazne proti prehlbovaniu integrácie, predovšetkým v politickej rovine. Prezidentský kandidát KDH František Mikloško sa dokonca pri odštartovaní svojej predvolebnej kampane vyjadril, že európska ústavná zmluva je v jej dnešnom znení neprijateľná. Ostatné vlády, aj keď majú svoje „limity eurooptimizmu“, sú omnoho zdržanlivejšie. Počas rokovaní Konventu bola Slovenská republika napríklad posledným štátom V4, ktorý žiadal zachovanie rotujúceho princípu predsedníctva únie a jedinou krajinou, ktorá navrhovala, aby bola Európska komisia odvolateľná aj Európskou radou. *** Tým sa dostávame k limitom „stredoeurópskeho európanstva“. Oficiálne sa krajiny V4 prehlasujú za priaznivcov prehlbovania integrácie, a to ako v ekonomickej, tak i v politickej sfére. Dôkazom je ich odhodlanie vstúpiť do Schengenského priestoru, či prijať čo najskôr spoločnú európsku menu. Na druhej strane spôsob definovania ich bezpečnostnej politiky a prijaté ekonomické stratégie im určujú jasné hranice. Krajiny V4 prijali ako hlavného garanta svojej bezpečnosti NATO (a jeho prostredníctvom USA). Nejde až tak o potrebu reagovať na reálne hrozby národnej bezpečnosti, ako skôr o snahu vyvážiť vplyv veľkých hráčov v únii. Prejavilo sa to počas irackej krízy i diskusie o zahrnutí klauzuly o spoločnej obrane do európskej ústavy. Višegrádska štvorka presadzuje namiesto toho „solidaritu“ – čo je omnoho menej záväzná formulácia. V hospodárskej politike stavajú zase na maximalizácii prílivu zahraničných investícií. Lákadlom má byť (a je) lacná a ešte stále pomerne kvalifikovaná pracovná sila a daňové a environmentálne zvýhodnenia. Rozšírenie trhu vstupom do únie môže byť pre investorov „čerešničkou navrch“, to však predpokladá, že vládam ostane v daňovej, sociálnej a do istej miery aj v environmentálnej politike voľná ruka. Len tak budú schopné pre potenciálnych investorov vytvárať „vhodné prostredie“ (dopad takejto politiky na sociálnu situáciu a životné prostredie je inou otázkou). Do úvahy treba brať aj štrukturálne prepojenie ekonomických a politických elít v týchto krajinách. Vo všetkých prebehla privatizácia podobným spôsobom, čo vytvorilo medzi oboma skupinami pevné väzby. Odmietnutie harmonizácie v sociálnej a daňovej politike takto vyznieva o to logickejšie. Dá sa súhlasiť so záverom analýzy Davida Krála z českého inštitútu Europeum: „Višegrádske krajiny sa budú po vstupe do európskeho klubu správať skôr pragmaticky než vizionársky.“ Plynú z toho dva závery – rozšírenie nevnesie do únie nové delenia a zároveň treba čakať, že sa prejavia „limity európanstva“ stredoeurópskych krajín.
Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR.
Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
