Udržať alebo modernizovať?

úvod Týždenník SLOVO uverejnil prednedávnom dva príspevky Brigity Schmögnerovej venované európskemu sociálnemu modelu. V prvom z nich Hraničné body v rozvoji sociálneho modelu v EÚ (č. 26) sa analyzujú základné termíny a problémové oblasti európskej sociálnej agendy. Možno však vôbec hovoriť o sociálnom modely EÚ? Táto sféra patrí do kompetencií jednotlivých členských štátov. Okrem toho do hry vstupujú rôzne kultúrno-ideologické rozdiely a tým aj predstavy o sociálnej politike, ktorá zahŕňa švédsky sociálno-demokratický model končiac britským konzervatívnym systémom. Tento druh politiky obsahuje okrem sociálnej ochrany aj politiku zamestnanosti, zdravotnú a spotrebiteľskú politiku. Na druhej strane aj v prípade sociálnej politiky je zrejmý trend, ako konštatuje autorka „tzv. mäkkého riadenia orgánmi EÚ“. Počnúc akčnými programami, tzv. Zelenou a Bielou knihou, ďalej formuláciou princípov zamestnanosti a sociálnej súdržnosti v Amsterdamskej zmluve (1997) a napokon rozhodnutiami Rady v Lisabone v roku 2000 sa určil smer koordinačného procesu k sociálnej inklúzii. Hlavnou prioritou sociálnej politiky EÚ zostáva plná zamestnanosť, väčšia kvalita práce a boj proti sociálnemu vylučovaniu. Zložitosť „mäkkého riadenia“ sa v tejto agende odráža potom v komplikovanosti znenia návrhu Európskej ústavy k tejto téme. Návrh nepredpokladá existenciu tzv. európskeho zákonodarstva v zamestnaneckej politike. Prečo je vôbec dôležitá sociálna politika v rámci EÚ? Odpoveď na túto otázku hľadá druhý príspevok našej autorky Sociálna situácia v EÚ (č. 27). Pravidelný monitoring Európskej komisie týkajúci sa sociálnej situácie v EÚ vychádza z nutnosti znižovania rizika chudoby, ktorá sa dnes dotýka 18 percent obyvateľov členských štátov, t.j. 60 miliónov ľudí. Aj keď sa ako najčastejší dôvod chudoby uvádza nezamestnanosť, netreba zabúdať, že v hre sú aj iné dôvody. Vzhľadom na členstvo nových kandidátskych krajín vrátane Slovenska udiera do očí predovšetkým fakt, že mnohí zamestnaní ľudia síce vykonávajú ťažkú prácu, no pri výške ich príjmov zostávajú na hranici chudoby. Ak k tomu pripočítame skutočnosť, že po rozšírení únie sa rozdiely v HDP na hlavu obyvateľa kandidátskych krajín zdvojnásobia, nie sme ďaleko od Európy veľmi bohatých a prudko chudobných regiónov. Ako ďalej? - pýta sa Brigita Schmögnerová. V ďalšom pokračovaní svojej série hľadá východisko v dileme modernizácie európskeho modelu alebo obetovaniu jeho základných hodnôt v prospech neokonzervatívnej premeny. (mm) Odpoveď EÚ na takto postavenú otázku je jednoznačná: starý sociálny model je neudržateľný, nevyhnutne ho treba modernizovať. V Lisabonskej sociálnej agende, ako sa označuje agenda modernizácie európskeho sociálneho modelu, sa o nej rozhodlo ako o doplňujúcej agende na dosiahnutie základných strategických cieľov formulovaných v Lisabone v roku 2000. Lisabonská sociálna agenda predstavuje tzv. cestovnú mapu ako modernizovať európsky sociálny model a je založená na investovaní do ľudí a budovaní aktívnejšieho sociálneho štátu. Jej cieľom je „moderný, inovatívny a udržateľný európsky sociálny model: viac a lepšej práce, spoločnosť, ktorá nikoho nevylučuje, a rovnaké príležitosti pre každého“. Inými slovami, jej cieľom je posilniť sociálnu politiku ako faktor rozvoja, ktorá je previazaná s hospodárskou politikou a ktorá zároveň posilňuje solidaritu a sociálnu spravodlivosť. Zahrnuje: 1. politické rozhodnutie modernizovať systém sociálnej ochrany, 2. smerovanie k hospodárstvu založenému na poznatkoch (tzv. knowledge based economy), 3. prepojenie ekonomiky a sociálnej sféry so zámerom dosiahnuť vyššiu efektívnosť. Jej dôsledkom by mala byť moderná sociálna politika a politika zamestnanosti a zachovanie základných hodnôt sociálnej spravodlivosti a solidarity. Lisabonská sociálna agenda je dôležitá z viacerých dôvodov: Po prvé vyjadruje zámer zachovať európsky sociálny model. Pokusy o zlikvidovanie európskeho sociálneho modelu sú charakteristické pre neokonzervatívne vlády a sú založené na ultraliberálnom prístupe k trhu a k spoločnosti. Najmarkantnejším príkladom je vládnutie M. Thatcherovej od konca 70., v 80. a začiatkom 90. rokov. Zachovanie európskeho sociálneho modelu i v 21. storočí je v protiklade s predpoveďami takého druhu, ako sú „súmrak sociálneho štátu“, resp. „koniec sociálneho štátu“, ktoré prevládali v Európe od konca 70. rokov. Po druhé odráža uvedomenie si nutnosti takých zmien v sociálnom modeli, ktoré budú reagovať na objektívny vývoj v spoločnosti a vo svetovom hospodárstve. Európska sociálna agenda má podporovať dosiahnutie cieľa EÚ stať sa najkonkurencieschopnejšou časťou zeme do konca roku 2010. To je jej tretia najdôležitejšia črta: sociálna sféra a výdavky na ňu sa nepokladajú za neproduktívnu sféru, resp. za neproduktívne výdavky. Moderná sociálna politika sa interpretuje ako produktívny faktor, ktorý umožní rýchlejšie dosiahnuť základný strategický cieľ EÚ. Keďže takáto interpretácia je v protiklade s neoliberálnou, zaslúži si, aby sme sa ňou zaoberali podrobnejšie. Lisabonská sociálna agenda kladie dôraz na zamestnanosť, vzdelanie, modernizáciu sociálnej ochrany a na podporu moderných priemyselných vzťahov založených na sociálnom partnerstve a sociálnom dialógu. Modernizácia európskeho sociálneho modelu predpokladá dosiahnutie plnej zamestnanosti a vysokej kvality práce. V nových podmienkach sa to dá dosiahnuť, iba ak sa podarí nájsť rovnováhu medzi flexibilitou (pružnosťou) pracovnej sily a trhu práce a ochranou zamestnanca a ak sa vytvoria podmienky na jeho väčšiu mobilitu – geografickú i profesijnú. Kľúčom k poslednému je vzdelanie. Vzdelanie, na rozdiel od nášho tradičného prístupu k sociálnej sfére, sa pokladá za jeden z rozhodujúcich prvkov modernizácie sociálneho modelu. Modernizácia sociálnej ochrany je založená na niekoľkých princípoch: Po prvé, nech sa oplatí pracovať, po druhé, udržateľnosť starobných dôchodkov, po tretie, sociálne začleňovanie každého, po štvrté, vysoká úroveň a udržateľnosť zdravotnej starostlivosti. Ako sme už uviedli predtým, štáty EÚ majú v sociálnej sfére zvrchované právomoci, a preto i modernizácia sociálneho modelu sa uskutočňuje na národnej úrovni. I keď miera akútnosti modernizácie sociálneho modelu sa v jednotlivých štátoch môže odlišovať, to, že ju treba uskutočniť, je zrejmé. Nutnosť modernizácie európskeho sociálneho modelu vychádza z toho, že sa treba vyrovnať s novými objektívnymi podmienkami globalizácie a zvýšenej konkurencie, ktorá s ňou súvisí, s novými trendmi, ako je napr. vznik tzv. knowledge based economy (hospodárstvo založené na poznatkoch), s demografickými zmenami v spoločnosti, s neúmerne rastúcimi nákladmi na sociálnu sféru a s existujúcimi ťažkosťami v EÚ, ako sú pomerne vysoká miera nezamestnanosti, vysoké fiskálne deficity a rast zadlženosti štátov. Globalizácia založená na väčšej otvorenosti a závislosti trhov prináša o. i. väčšiu konkurenciu. Je neoliberálna argumentácia, že udržanie sociálneho modelu je v rozpore s rastom konkurencieschopnosti, pravdivá? I keď odpor rôznych nevládnych organizácií proti globalizácii je v rozpore s objektívnym charakterom tohto procesu, dá sa súhlasiť s ich obavami o charakter globalizácie, rovnako ako i s ich upozorňovaním na nebezpečenstvo, že „neriadená“ globalizácia by mohla mať katastrofálne dôsledky. Ak sa tomu chceme vyhnúť, treba rozvíjať i sociálnu dimenziu globalizácie, na ktorú globalizácia vytvára i nové podmienky a prostriedky. Hoci trochu odbočíme, je vhodné na tomto mieste poznamenať, že ťažšie ako zlomiť odpor antiglobalistov voči globalizácii je zlomiť odpor niektorých vlád voči sociálnej dimenzii globalizácie. A to napriek tomu, že ignorovanie sociálneho rozmeru globalizácie je jedným z faktorov takých hrozieb, akými sú terorizmus, AIDS, ilegálna migrácia, ale aj nárast sociálnej nespokojnosti, a predstavuje riziko ohrozenia demokracie. Argument, že sociálny model má bezprostredné dôsledky na konkurencieschopnosť štátu nemožno, prirodzene, prehliadnuť, a preto sa ním ešte budeme podrobnejšie zaoberať. Spoločnosť v štátoch Európskej únie starne. Starnutie spoločnosti je spojené s dvoma trendmi: s predlžovaním ľudského veku a s nižšou pôrodnosťou. Zatiaľ čo tzv. riadená migrácia môže čiastočne zmierniť starnutie v štátoch EÚ, nie je všeliekom. Tento trend si vyžaduje závažné zmeny v dôchodkovej politike, no i v politike zamestnanosti, atď. Medzi možné opatrenia patria napr. predlžovanie veku odchodu do dôchodku, zrušenie predčasného odchodu do dôchodku, založenie tzv. kapitalizačného piliera dôchodkového poistenia, programy zamestnanosti pre vekovo starších a pod. Náklady na sociálnu sféru (v širšom slova zmysle zahrňujú i náklady na ochranu v nezamestnanosti, dôchodkový systém, podpory rodinám a deťom a náklady na zdravotníctvo) skutočne rastú a stávajú sa dôležitým faktorom rastu fiskálneho deficitu verejného sektora a rastu zadlženosti štátu. V rokoch 1980 až 1995 náklady na takto široko chápanú sociálnu sféru v 24 štátoch OECD vzrástli o 4,5 boda a dosiahli v priemere 24 percent HDP. Neprekvapuje, že najvyššie náklady sú v štátoch so sociálnodemokratickým sociálnym modelom. V protiklade s tým však Švédsko, Fínsko a Dánsko, štáty, ktoré majú najvyššie sociálne výdavky, majú svoje verejné financie v poriadku, kým diametrálne iná situácia je napríklad v Portugalsku, ktoré (spolu s Gréckom) má najnižšie sociálne výdavky a predsa prekračuje maastrichtské kritérium fiskálneho deficitu. Pre členov eurozóny je riziko porušenia fiskálnej disciplíny dôležitým impulzom pre reformy, i keď realizované rozdielne a rozličnou intenzitou. Medzi štáty s vysokými sociálnymi výdavkami patria NSR i Francúzsko, dva najdôležitejšie štáty eurozóny, ktorým zároveň hrozí, že EÚ voči nim, ako prvým v histórii, uplatní sankčné opatrenia za opakované nedodržanie jedného z maastrichtských kritérií: trojpercentnej hranice fiskálneho deficitu. Oba štáty musia čeliť vysokému nárastu nominálnych výdavkov: vo Francúzsku predovšetkým výdavkov na zdravotníctvo a čiastočne dôchodky, v NSR výdavkov na všetky tri kľúčové zložky: na dôchodky, zdravotníctvo, nezamestnanosť. Štyri hospodársky najväčšie európske štáty (Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko) zápasia so spomalením hospodárskeho rastu (najnovšie výsledky hospodárskeho rastu v Spojenom kráľovstve sú lepšie, ako sa pôvodne očakávalo). Východiskom z fiskálnych dôvodov nemôže byť iba podpora domáceho dopytu zvyšovaním zadlženosti štátu. Predpokladom zvýšenia hospodárskeho rastu, ako i jeho výkonnosti je uskutočnenie krokov, ktoré sú už v záveroch Lisabonu z roku 2000. V známom prejave, prednesenom 14. marca 2003 v Nemeckom Bundestagu, to kancelár G. Schröder postavil ako dilemu: „modernizovať alebo zomrieť“, t. j. prehrať v súťaži konkurencieschopnosti a nedosiahnuť spoločnosť, ktorá bude spravodlivejšia, ktorá zabezpečí väčšiu sociálnu súdržnosť. Zároveň varoval, že ak sa k modernizácii neodhodláme, „trh“ si vynúti náhradné riešenia, ktoré nebudú želateľné: Ak zlyháme a nebudeme sa modernizovať... nekontrolované sily trhu nás zmodernizujú samy a sloboda bude luxusom, z ktorého sa budú tešiť iba niekoľkí, nie mnohí. V Agende 2010 – návrhu modernizácie nemeckého modelu sociálneho trhového hospodárstva, má modernizácia sociálneho modelu NSR kľúčové miesto.Stojíme teda iba pred dvoma voľbami: pred modernizáciou sociálneho modelu, ktorá zachová základné črty európskeho sociálneho modelu, alebo pred vynútenou modernizáciou v réžii neokonzervatívnych vlád, ktoré základné hodnoty európskeho sociálneho modelu, ako sú sociálna súdržnosť, solidarita, sociálna spravodlivosť, obetujú svojej neoliberálnej predstave. Dokončenie v budúcom čísle