Ameriku obchádza strašidlo...Čoho vlastne...?

Mocnosť, ktorá vyhľadáva vojny, spoločnosť, ktorá sa čoraz väčšmi uzatvára. Militarizácia politickej triedy. Expanzívny rast byrokracie. Pasivita más. Stovky populistov v štátnom aparáte, tisíce modliacich sa nacionalistov. Taká je dnešná Amerika. Esej šéfredaktora americko-poľského časopisu „2B“ a vedeckého pracovníka Northwestern University Tomasza Tabaka prinášame v skrátenej verzii.
Počet zobrazení: 1073
18-m.jpg

Mocnosť, ktorá vyhľadáva vojny, spoločnosť, ktorá sa čoraz väčšmi uzatvára. Militarizácia politickej triedy. Expanzívny rast byrokracie. Pasivita más. Stovky populistov v štátnom aparáte, tisíce modliacich sa nacionalistov. Taká je dnešná Amerika. Esej šéfredaktora americko-poľského časopisu „2B“ a vedeckého pracovníka Northwestern University Tomasza Tabaka prinášame v skrátenej verzii. Na amerických univerzitách to vrie. Profesori a študenti, často za prítomnosti verejnosti, diskutujú o budúcnosti Spojených štátov. Účastníci diskusií si kladú otázku, či Amerika ostane demokraciou, ktorou bol kedysi taký uchvátený Alexis de Toqueville, alebo sa premení na duchovne upadajúce impérium. Čím dlhšie žijem v Spojených štátoch, tým mi je jasnejšie, že USA, o ktorých píšu poľské médiá, a krajina, v ktorej žijú Američania, sú dva rozličné štáty. Šesť podôb imperializmu Tvár súčasnej Ameriky ovplyvňuje šesť ideologicky rozličných, ale navzájom sa dopĺňajúcich zoskupení. Dohromady vytvárajú nový americký idiom, ktorý mení Washington na hlavné mesto impéria. Fundamentalistickí evanjelici Ide o zoskupenie, v porovnaní s ktorým sú strany poľských národných extrémistov baštou tolerancie. Na ich čele stojí The New Christian Right (Nová kresťanská pravica), prepojená so sieťou evanjelizačných programov v televíziách a rádiách. New Christian Right moderuje milióny nábožných poslucháčov a divákov, napospol disciplinovaných voličov Republikánskej strany. Hlavnou postavou tohto zoskupenia je charizmatický Pat Robertson, baptista z Regent University. Jeho žiakom je John Ashcroft, generálny prokurátor USA, prívrženec trestu smrti, cenzúry, odpočúvania, polície kontrolujúcej so súhlasom štátu občanov, prívrženec vojny na Blízkom východe, ktorú prezentuje ako ouvertúru kráľovstva Božieho na Zemi. Ashcorft a ďalší jemu podobní kresťanskí námesačníci používajú Bibliu ako príručku agitátora. Sú presvedčení, že Kristus sa nevráti opäť na Zem, kým Izrael nevstúpi do vojny, ktorá vyvrcholí apokalypsou a vykúpením celého ľudského pokolenia. Týchto vplyvných prorokov vo Washingtone najlepšie vystihuje oxymorón: antisemitskí proizraeliti. Čakajúc na druhý príchod Krista, organizujú sa pred Bielym domom, aby podporili politiku Ariela Sharona. Čím je Sharon neústupnejší, tým bližšie je vojna, a teda aj raj. Židovskí fundamentalisti Toto zoskupenie uzavrelo s kresťanskými antisemitmi pragmatický pakt. Vášnivo sa zúčastňujú na všetkých stupňoch volebných kamapní. Podporujú tých, ktorí súhlasia s teritoriálnymi ambíciami Likudu. Ich antiarabská rétorika dokonale prehlušuje hlasy zmierenia, reprezentované skupinami Tikun či Peace Now. Oponentov neutralizujú nálepkami antisemitov, inakšie mysliacich rodákov ostrakizujú epitetom „nenávidiaci sa Žid“. Je príznačné, že svoju politickú identitu už nedefinujú na platforme tradičných liberálnych a konzervatívnych hodnôt. Základným kritériom je vzťah k politike Sharona. Napríklad: Daniel Pipes, bývalý profesor, zakladateľ organizácie Campus Watch (monitorujúcej politické aktivity študentov na univerzitách), píše udania na profesorov, ktorí hovoria o porušovaní ľudských práv v Palestíne. Neblahý duch senátora McCarthyho opäť obchádza Ameriku. S etnocentrizmom koketujú aj niektorí bývalí liberáli: filozof Michael Walzer či právnik Alan Dershowitz. Ich články a hrubé knihy sú dnes dôkazom toho, ako rozum kapituluje pred kmeňovým pudom. Dershowitz, profesor Harvardskej univerzity a prívrženec mučenia ako metódy vyšetrovania, by chcel z etiky etnického Boha, pomstivého, nie milosrdného, vykovať právnu doktrínu USA. Radikálni neokonzervatívci Nájdeme medzi nimi viacerých prívržencov voľakedajšej radikálnej ľavice: David Horovitz, Richard Perle, Charles Krauthammer či William Kristol. Ich orgánom je periodikum Weekly Standard, ich manifestom – Nové americké storočie. Rozčarovaní kultúrnou revolúciou 60. a 70. rokov sa najprv primkli k Reaganovmu táboru, aby dnes, súhlasiac s víziou Samuela Huntingtona o nevyhnutnom konflikte Západu a Východu, stali sa architektmi „Bushovej doktríny“. Hlásajú geopolitický mesianizmus, ktorý pomocou osvedčených nástrojov (preventívna vojna) stane sa fundamentom nového poriadku – osvieteného amerického absolutizmu. V mene tejto vízie požadujú od vedenia Republikánskej strany leninskú disciplínu. Práve z tohto podhubia neokonzervatívnej utópie a náboženstva moci (teda nie z texaského izolacionizmu) čerpá Bush svoje pohŕdanie Chartou OSN a Kjótskym protokolom, medzinárodnými právami a konvenciami. Podstatu neokonzervativizmu výstižne charakterizuje Norman Mailer: „Demokracia je svojou podstatou ušľachtilá, a preto je vždy ohrozená. Ak zohľadníme temné stránky našej psychiky, na ktoré sa odvoláva neokonzervativizmus, najprirodzenejším systémom pre väčšinu ľudí by bol fašizmus. Fašizmus nevyžaduje toľko odvahy ako peľhanie demokracie.“ Nepočetní, ale dobre zorganizovaní neokonzervatívci sú tým silnejší, čím apatickejšou a cynickejšou sa stáva mlčiaca väčšina Američanov. Príznakom ochabnutia masovej demokracie sa stal výrok najvyššieho súdu v roku 2000 (po volebných škandáloch na Floride), ktorým sa stal George Bush prezidentom. Amerika korporácií Kľúčovou postavou tejto formácie je viceprezident Dick Cheney, bývalý prezident koncernu Halliburton, ktorý ma prezývku Naftový Machiavelli. Počas posledných desiatich rokov práve on a jeho kolegovia (zo súkromného golfového klubu) bezpríkladným spôsobom rozkrútili proces korupcie americkej politickej triedy. V súlade so zásadou „trpezlivej pažravosti“ pumpovali peniaze do vyššie spomenutých ideologických formácií v nádeji, že ich fanatizmus pôsobí ako politický valec. Valec, ktorý zvalcuje nám známy svet do podoby homogénneho trhu, na ktorom už americké firmy nebudú mať toľko strategických konkurentov (ani tých z integrovanej Európy). Tento biznisový imperializmus americké médiá odobrujú. Ba čo viac: komentáre, pojednávajúce o budúcich hospodárskych výbojoch, sa neraz nesú v duchu patriotického triumfalizmu. Provinčná, rasistická Amerika Hlavným stanom amerických rasistov je republikánsky Juh, kde sa nedôvera k cudzincom, dvojfarebná, čierno-biela etika, presvedčenie o vlastnej nevinnosti a vrodenej národnej dobráckosti bije s kultom revolveru a násilia v mene „správnej veci“. Práve v týchto končinách najrýchlejšie hustne obskúrny šovinizmus. Najmä tu, dovolím si to povedať, začína Amerika pripomínať Nemecko zo začiatku 30. rokov. Tu sa bieli Američania z nižších spoločenských vrstiev (white trash/biely odpad) môžu vďaka xenofobickej rétorike cítiť lepšími ľuďmi, namýšľajúc si, že sú na jednej lodi s milionármi. Pocit, že patria k rasovo a kultúrne „lepšej“ formácii, kompenzuje ich frustráciu z klesajúceho statusu quo. A ich spoločenské postavenie sa zhoršuje tým rýchlejšie, čím rýchlejšie sa mení hospodárska štruktúra USA a tradičné profesie a pracovné miesta sa vytrácajú z amerického trhu do tretieho sveta. Boli to práve títo Američania, ktorí koncom marca zničili tisíce kompaktných diskov protivojnovej pesničkárky Natalie Mainesovej zo skupiny Dixie Chicks, spálili horu protivojnových kníh amerických autorov, hádzali tehly do arabských príbytkov v Detroite a domáhajú sa okamžitého prepustenia tých profesorov, ktorí zasievajú pochybnosti o Bushovej vojne. Byť proti vojne znamená, že sa disidenti ocitnú v jednom šíku s Moskou a Parížom. Všetci sú zradcovia, krasoduchovia a kozmopoliti... Vojnovú eufóriu udržujú: starý puritánsky mýtus o kľúčovej misii Ameriky vo svete a narastajúca koncentrácia vo svete médií. Pravdaže, ešte vždy vychádza veľa liberálnych časopisov (Village Voice či Boston Globe), ale ich hlas zaniká v propagandistickom huriavku celoštátnych mediálnych korporácií. Medzi mediálne giganty, ktoré provokujú nacionalistické vytrženie, patrí najmä televízia Fox, ktorá namiesto informácií vysiela iba komentáre. Na vlnách najpopulárnejšieho Rádia AM, so spoľahlivým finančným krytím, vládne ultrakonzervatívny Rush Limbaugh a stovky jeho klonov. Desiatky rozhlasových staníc po celej Amerike vysielajú každý deň rovnako vykastrované a zmanipulované programy. Z Rádia AM sa dozviete, kde a kedy sa dnes konajú demonštrácie podporujúce prezidenta, ale toto agitačné a propagandistické médium sa ani len slovkom nezmieni o desiatkach protivojnových demonštrácií. Mediálne štáby konzervatívnych generátorov verejnej mienky – Heritage Foundation a Republican National Commitee pripravujú denne pre spíkrov AM slogany a témy, vhodné na diskusie s divákmi. Diskusie sa vytratili aj z novín s vysokým nákladom. Novinárske hviezdy včerajška čoraz častejšie podstupujú duchovné harakiri. Taký Bob Woodward z Washington Post, kedysi symbol nezávislého pera, postrach Richarda Nixona z obdobia Watergate, píše dnes hagiografiu Busha. Narastajúca koncentrácia médií doslova ubíja diskusiu. Napríklad koncern Hollinger International, združujúci niekoľko konzervatívnych denníkov, okrem iných Chicago Sun – Times a The New York Sun, informuje výslovne jednostranne. Nečudo: v dozornej rade koncernu sedí Richard Perle Naftový Machiavelli, šedá eminencia Bushovej administratívy. Samotný Bush je tiež mediálnym produktom Hollinger International. Raz vystúpi v úlohe úspešného manažéra, inokedy ako „chlap na mieste“, pripravený realizovať každý program, ktorý pripravia jeho poradcovia a jeho pastor. Je zosobnením impéria, bez ktorého sa nezaobídu ani bedári, ani milionári. Dvorní humanisti Bushova administratíva chce mať imidž ľudí, ktorým leží na srdci osud USA a sveta. Tvorcami tohto imidžu sú dvorní humanisti, napríklad John Nye z Harvardskej univezity, autor knihy Paradox americkej sily. Tento muž akoby vypadol z románu Čarovný vrch od Thomasa Manna. Pripomína Napthu, fašizoidného posmeškára, ktorý sa zabáva na etických dilemách starosvetského Settembriniho. Americký Naptha vie, že útok na Bagdad bez súhlasu OSN znamená demontáž sveta kompromisov i tohto fóra medzinárodných vzťahov. Nye je presvedčený, že po 11. septembri sú kompromisy zbytočné. Jeho morálna doktrína znie: „Si za alebo proti? Tretej cesty niet!“ Alebo: „Zabíjaj zlo, i to potenciálne!“ Disidenti Starú, dobrú tvár Ameriky sa usiluje zachrániť bizarná koalícia ľavičiarov, liberálov, ultrakonzervatívcov, Židov i antisemitov. Patrí medzi nich Noam Chomsky, demaskujúci „systém vymývania mozgov pomocou mydla slobodných médií“; spisovateľ Gore Vidal, hovoriaci o „Bushovej chunte“ ako konci „amerického sna“ a smrti republiky, ktorá vznikla z rebélie proti britskému kolonializmu; Robert Byrd, senátor Virgínie, ktorý vyčítal Kongresu psiu poslušnosť voči Bushovi a svoj prejav skončil v prázdnej sále; Michael Moore, ktorého kniha Stupid White Man sa dostala do rebríčka bestsellerov... K tejto koalícii patrí aj Matthew Rothschild, vydavateľ časopisu Progressive, ktorý tvrdí, že ústup americkej ľavice spôsobil jej anachronický jazyk; Patrick Buchanan, konzervatívec starého razenia, salónny antisemita, ktorý hovorí o sprisahaní „istej menšiny“, ktorá hucká USA do vojen na Blízkom východe. Patria k nim aj študenti, ktorí si v San Francisku, ale aj v iných mestách, líhajú na cesty, aby tak upozornili spoluobčanov na vojnu v Iraku. Čo všetkých týchto ľudí spája? Po prvé, presvedčenie, že USA ochromuje kultúrny leninizmus-orwelizmus v réžii Ashcorfta a Perlha. Po druhé, odmietanie rétoriky strachu, ktorej koryfeji bulíkajú občanom, aby sa zriekli individuálnej slobody pre ilúziu bezpečnosti v zmilitarizovanom štáte. Po tretie, presvedčenie, že s terorizmom (rovnako ako s krvilačnými komármi) treba bojovať metódou „vysúšania močiarov“, kde sa komáre rodia, a nie „bombardovaním bahna“, v ktorom, okrem bodavého hmyzu, žije množstvo užitočných rastlín a živočíchov. Po štvrté, strach pred hnedými košeľami. Na Daley Plaza v centre Chicaga kráčam popri skupinke provojnových agitátorov. Mávajú americkým zástavami. Spievajú hymnu a náboženské piesne. Vyjedajú hranolčeky od McDonalda. Skandujú: „USA! USA!“, „Boh! Boh!“, „Smrť Arabom!“ Kam utiecť? V mestečku Evanston pod Chicagom, neďaleko Northwestern University, vznikla nedávno skupina Not in My Name (Nie v mojom mene). Tvoria ju najmä liberálni americkí Židia, ktorí protestujú proti okupácii Palestíny; proti sharonizácii americkej zahraničnej politiky; proti militarizácii myslenia. Videl som ich demonštráciu. Sviatočne odetý starý Žid niesol transparent s nápisom: „Som Iračan.“ Za komunizmu sme si s propagandou vedeli poradiť. Američania sú však naivnejší, ako sme boli my. Bush, vystupujúci v televízii ako vrchný náčelník, presviedča občanov, že v čase ohrozenia vlasti by naozajstní patrioti mali vydávať viac peňazí; povzbudzuje ich ako reklamný agent: „Keep shopping!“ (Nakupujte!) A ľudia sa hrnú do supermarketov. „Som extrémista?“ pýtam sa sám seba, hľadiac na to, čo sa deje vo svete a neveriac vlastným očiam. Alebo, aby som si zachránil vlastnú kožu, budem sa správať podľa vtipu z čias komunistického Poľska: „Mám vlastný názor, ale nesúhlasím s ním?“ Text bol publikovaný v Gazeta Wyborcza

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984