Európa a vlastná bezpečnosť
Teherán a Jalta položili základný kameň nového usporiadania Európy po druhej svetovej vojne. Súčasne s koncom vojny sa Spojené štáty americké začali angažovať v obrannej a bezpečnostnej oblasti európskej politiky. Dnes sa vynára otázka nad nutnosťou americkej vojenskej prezencie v Európe: „Je Európa schopná vybudovať nový bezpečnostný systém, ktorý by nezávisel od veľkého brata spoza Atlantického oceánu?“ A najmä: „Je Európa vstave prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť?“ Po bitke pri Stalingrade sa spojenecké vedenie začalo zaoberať otázkou nového usporiadania Európy. Churchill chcel zachovať tradičnú rovnováhu síl. Roosevelt plánoval systém kolektívnej bezpečnosti. Stalin zostal vo svojich predstavách zaťažený komunistickou ideológiou a tradíciami ruskej zahraničnej politiky: zinkasovať zisky a vytvoriť bezpečnostný pás medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Rooseveltova predstava povojnovej Európy neobsahovala nijaké americké záväzky. Tento plán, samozrejme, nemohol fungovať. Objavili sa priveľké ideologické rozdiely; Stalin konfrontoval svojich spojencov v boji proti hitlerovskému Nemecku bez váhania so svojimi ideologickými a geopolitickými požiadavkami – aj keď tým riskoval vznik nového vojnového konfliktu. Churchill rozpoznal, že ak Veľká Británia nechce po vojne stáť sama proti celému svetu, musí sa silnejšie primknúť k Washingtonu. Chybou Američanov bolo, že neboli ochotní už počas vojny rokovať o povojnovom usporiadaní Európy. Dnes môžeme konštatovať, že tento postoj vyplýval z americkej nevôle pohnevať si Stalina, ktorého požiadavky sa však postupom jeho armády na západ neustále stupňovali. Na konci Jaltskej konferencie uznali Roosevelt a Churchill sovietske hranice z roku 1941 a Stalin sa rozhodol zúčastniť sa na organizácii nového Spojenectva národov s rozšírenými možnosťami a osobitným postavením Sovietskeho zväzu na strane USA, Veľkej Británie a Číny. Na opísanie amerického optimizmu treba citovať časť prejavu prezidenta Roosevelta pred americkým Kongresom po návrate z Jaltskej konferencie: „Jaltská konferencia ukončila jednostranné opatrenia, exkluzívne spojenectvá, sféry vplyvu, rovnováhu síl a všetky ostatné pomôcky, ktoré boli skúšané v uplynulých storočiach, a ktoré vždy zlyhali. Navrhli sme toto všetko nahradiť svetovou organizáciou, v ktorej budú všetky mier milujúce národy mať konečne šancu sa spojiť. Som plný nádeje, že Kongres a americký ľud akceptujú výsledky tejto konferencie ako začiatok trváceho mierového poriadku.“ Zánik Hitlerovej tretej ríše a potreba zaplniť vzniknuté mocenské vákuum viedli k rozpadu vojnového partnerstva. Predstavy spojencov o usporiadaní Európy sa ukázali ako priveľmi rozdielne. Nový americký prezident Harry Truman priviedol Spojené štáty do ich prvého spojenectva v mierových časoch. Rooseveltov plán nahradil rad celkom nových koalícií, ktoré štyridsať rokov tvorili jadro americkej zahraničnej politiky. Truman bol zástancom Marshallovho plánu a programu Štyroch bodov, ktorými USA poskytli finančné a technologické prostriedky na znovuobnovenie a rozvoj európskych krajín. Vzhľadom na politický vývoj v strednej a východnej Európe sa atlantické krajiny zomkli a vyvstala otázka, akú rolu prevezmú Spojené štáty americké. Severoatlantickou zmluvou zo 4. apríla 1949 vznikol pakt nezávislých štátov, založený so zreteľom na stupňujúce sa napätie medzi Východom a Západom. North Atlantic Treaty Organization (NATO – Severoatlantická aliancia) vznikla na základe Článku 51 Charty Organizácie Spojených národov. V dnešnom období sú jej členmi Spojené štáty americké, Kanada a sedemnásť európskych krajín. Hlavný cieľ NATO sa ani v priebehu desaťročí nezmenil: vytvorenie spravodlivého a trváceho mierového poriadku v Európe. Základným princípom je spoločné vystupovanie a všeobecná spolupráca medzi suverénnymi štátmi na základe nedeliteľnosti bezpečnosti jednotlivých členov. K prostriedkom, ktorými aliancia svoju bezpečnostnú politiku realizuje, patrí zachovanie vojenských schopností, vystačujúcich na odvrátenie možného vojnového konfliktu a na zaistenie účinnej obrany. K tomu patria: úspešné zvládnutie kríz, ktoré ohrozujú bezpečnosť jej členov; podpora dialógu s inými štátmi; kooperatívny postoj v európskej bezpečnostnej politike, opatrenia na ďalšiu podporu kontroly zbrojenia a odzbrojovania. V poslednej tretine roku 1989 padli komunistické vlády v Poľsku, Maďarsku, Nemeckej demokratickej republike, ČeskoSlovensku, Bulharsku a Rumunsku. O rok neskôr sa opäť spojilo Nemecko. O ďalší rok neskôr sa zrútilo sovietske impérium a Rusko sa scvrklo do predimperiálnych hraníc cárskej ríše. Ešte nikdy v modernej histórii neboli zmeny takejto veľkosti vyvolané inak ako výsledkom vojny. Príčiny týchto udalostí mali svoje korene hlboko v histórii konkrétnych krajín a boli len málo ovplyvnené alebo vyvolané zvonku. Počas studenej vojny boli USA garantom bezpečnosti západnej Európy. Otázky vojenskej bezpečnosti ovládali transatlantické vzťahy a severoatlantický pakt slúžil ako primárne inštitucionálne spojivo medzi Severnou Amerikou a Európou. Na pozadí bezpečnostno-politických zmien, ktoré sa od roku 1989 v medzinárodnom systéme odohrali, vznikajú popri rizikách aj výzvy a šance. Globálny systém prebieha procesom zmien, ktoré sú porovnateľné s tými po roku 1945. Existencia relatívne stabilných, supranacionálnych štruktúr, ako sú Európska únia a NATO, a ich integratívnych funkcií pozitívne odlišujú starý kontinent od podmienok medzivojnového obdobia. Koniec európskeho rozdelenia je však naďalej v nedohľadne. Politicky je síce už prekonané, západ a východ Európy však rozdeľuje hranica blahobytu. Ako ukázala druhá vojna v Perzskom zálive v roku 1991, prezentujú sa USA vo vojenskom sektore aj naďalej ako superveľmoc, ale v hospodárskej oblasti sa objavili dvaja veľmi silní konkurenti: Japonsko a západná Európa. Tento fakt potvrdzuje predpoklad, že po rozpade bipolárneho svetového poriadku nevznikne unipolárny, ale multipolárny svet, v ktorom podľa všetkých doterajších ukazovateľov Spojené štáty americké prevezmú úlohu „Primus inter pares“. Na pozadí od základu zmenených bezpečnostno-politických podmienok vznikajú pre NATO nasledujúce otázky. Otázka legitimity: „Aké právo na existenciu má vojenské spojenectvo, ktorého hlavná úloha sa po rozpade jeho špecifického protivníka stala obsolentnou? Je možné zaručiť súdržnosť aliancie, keď spoločný nadradený cieľ a z neho vyplývajúci integratívny pocit ohrozenia zanikol?“ a otázka rozšírenia úloh: „Povedľa svojej funkcie ako prostriedok náhradného poistenia reagovalo NATO na zmenenú bezpečnostno-politickú situáciu rozšírením svojich úloh. Kooperatívna bezpečnosť, ako aj urovnávanie konfliktov a vojenský krízový manažment sú pokusmi aliancie, odpovedať na nové výzvy a novými úlohami získať novú legitimitu.“ Po zániku nutnosti americkej ochrany badať postupný presun kompetencií v rámci aliancie smerom k európskym spojencom. Aj Rusko už nie je držané „vonku“, ale zapájané v rámci Kooperatívnej rady NATO. Úloha zapojiť Američanov do európskych záležitostí existuje síce naďalej, nie je však podľa všetkých zúčastnených absolútne potrebná na prežitie európskej bezpečnosti. Otázka úlohy NATO po roku 1989 je čoraz intenzívnejšie aj otázkou úlohy Spojených štátov v rámci aliancie a Európy. Po zániku ohrozenia Sovietskym zväzom a komunizmom čiastočne zanikol aj význam americkej nukleárnej garancie, a tým aj význam USA v NATO. V súčasnej situácii by sa dala realizovať aj európska samostatnosť v bezpečnostnej politike. Úsilie Európy urobiť zo Západoeurópskej únie (WEU – Westeuropean Union), existujúcej už od začiatku 50. rokov, vojenské rameno EÚ, hodnotí Washington ako pokus Francúzska vytlačiť USA z Európy. Na druhej strane Atlantiku sa jasne rozlišuje medzi WEU ako európskym ramenom v rámci NATO a WEU ako ramenom Európskej únie. V aliancii vidia USA záruku svojej európskej zainteresovanosti a tú inštitúciu, ktorá je najlepšie vstave zabezpečiť americký vplyv v Európe a na európskych spojencov. Z tohto dôvodu súhlasia USA s rozšírením úloh aliancie. K tomu patrí Kooperatívna rada NATO tak isto ako úlohy urovnávania konfliktov a krízového manažmentu. Mierová a bezpečnostná politika v Európe a pre Európu sa v dnešnom období ekonomických prepletení a ekologických rizík pri súčasnom obmedzení politických kapacít regulácie a napriek tomu univerzálnych ľudských práv nedá jednoznačne sústrediť a vykonávať len na európskom kontinente alebo len v západoeurópskych súvislostiach. Mierová a bezpečnostná politika musí mnohorakým spôsobom brať do úvahy na jednej strane globálnu dimenziu vlastného – národného a európskeho – konania a na strane druhej, samozrejme, vplyv mimoeurópskeho globálneho rozvoja na európsku situáciu. Nové prehodnotenie americkej úlohy v Európe je podmienené tromi hlavnými faktormi: rozpadom Sovietskeho zväzu, a tým radikálne zmenenou strategickou situáciou na európskom kontinente; postupujúcou, najmä na EÚ koncentrovanou európskou integráciou; a v USA sa stupňujúcou obavou z hospodárskych a sociálnych problémov vo vlastnej krajine. Popri NATO a Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) vstúpili na európske javisko nanovo oživená Západoeurópska únia (WEU) a nejasne definovaný francúzsko-nemecký vojenský zbor. Treba vyčkať, aké trvalé a navzájom kompatibilné sa ukážu tieto rozdielne organizácie. Je veľmi nepravdepodobné, že Európa bude v priebehu nasledujúcich desiatich až pätnástich rokov schopná vojensky sa odpojiť od Spojených štátov. Štruktúra a infraštruktúra NATO sa vyvíjali päťdesiat rokov. Nie je možné, aby Európa postavila na nohy novú, plne funkčnú alianciu bez účasti USA v nepomerne kratšom čase. Ako príklad možno uviesť Petersberské úlohy. Tieto boli podpísané už začiatkom 90. rokov, ale o ich efektívnom plnení nič nepočuť ani nevidieť. V Kosove a bývalej Juhoslávii boli opäť Spojené štáty veľkým a dôležitým sudcom a mierotvorcom. Novooživená WEU sa z papierového tigra postupne stáva nafúknutým byrokratickým aparátom, ktorý sa po čase bude svojou veľkosťou podobať slonovi, ale bez jeho obratnosti a rýchlosti. Americký vojenský výskum je v porovnaní s európskym o roky vpredu a tento fakt sa dá podložiť aj tým, že mnohí mladí a schopní vedci odchádzajú do USA, pretože tam im ponúkajú lepšie podmienky na výskum a prácu. Vojenské štruktúry, infraštruktúry a jednotnosť Američanov nie sú porovnateľné s Európou. Starý kontinent sa skladá z mnohých národných štátov, ktoré sú vo svojich vlastných očiach vždy dôležitejšie a lepšie ako tie druhé. Nacionalizmus je najväčším nepriateľom Európanov, a ak naše spoločné snaženia v hospodárskej, ekologickej alebo vojenskej oblasti zlyhajú, dá sa tento fakt vyvodiť len z vládnuceho a silne rozvinutého národného povedomia jednotlivých európskych krajín, ktoré Európe bráni stať sa vo všetkých oblastiach plnohodnotnými Spojenými štátmi európskymi.
