Reklama
Reklama

Koniec krízy: biznis ako zvyčajne?

Brigita Schmögnerová patrí medzi málo slovenských žien, ktoré zastávali významnú funkciu v medzinárodnej organizácii. V rokoch 2002 až 2005 bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve, od septembra 2005 pôsobí v Londýne v Európskej banke pre obnovu a rozvoj ako viceprezidentka pre životné prostredie, verejné obstarávanie a administratívu.
Počet zobrazení: 1843

Brigita Schmögnerová patrí medzi málo slovenských žien, ktoré zastávali významnú funkciu v medzinárodnej organizácii. V rokoch 2002 až 2005 bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve, od septembra 2005 pôsobí v Londýne v Európskej banke pre obnovu a rozvoj ako viceprezidentka pre životné prostredie, verejné obstarávanie a administratívu. V septembri ju na tomto poste nahradí súčasný úradujúci predseda českej vlády Jan Fischer. B. Schmögnerová získala vzdelanie na Vysokej škole ekonomickej a Univerzite Komenského v Bratislava. Pracovala ako vysokoškolská učiteľka, neskôr v Ekonomickom ústave SAV. Bola dvakrát členkou vlády SR: ako vicepremiérka pre hospodársku politiku (1994) a ako ministerka financií (1998 – 2002). Do Národnej rady SR ju zvolili za SDĽ v roku 1994 a 1998. S hostkou Slova s Brigitou Schmögnerovou sa zhovárali Monika Martišková a Michal Feik Nedávno ste v spolupráci s Nadáciou Friedricha Eberta moderovali sériu diskusií o priebehu krízy na Slovensku. Do debát ste prizývali predstaviteľov zamestnancov, zamestnávateľov, ale aj významných ekonómov. Na stránkach Slova sme priniesli niektoré z týchto názorov. Čo však najviac rezonovalo na týchto podujatiach podľa vás? Časovanie a obsah diskusií kopírovali priebeh krízy. Na začiatku dominovala téma o príčinách jej vzniku v Spojených štátoch amerických, o nákaze, ktorá sa odtiaľ šírila z finančnej do ekonomickej a sociálnej krízy a geograficky do Veľkej Británie a kontinentálnej Európy, a hovorili sme aj o protikrízových balíčkoch slovenskej vlády. Následne sme dôraz položili na otázky, či sme z najhoršieho von, či bude Slovenská republika znovu „tigrom“ Európy a aké sú poučenia z krízy pre našu vládu, Národnú banku Slovenska, podnikateľský sektor a domácnosti. Záverečná beseda bola o tom, kto uhradí účet za krízu, či kríza signalizuje koniec globalizácie a či model fungovania spoločnosti nazývaný „kasínový kapitalizmus“ prežije. Zloženie besedujúcich zámerne odrážalo rozdielnu záujmovú štruktúru spoločnosti, a preto dochádzalo i k protirečivosti názorov. Ako teda hodnotíte protikrízové opatrenia súčasnej vlády SR? Boli dostatočné? Z hľadiska zmierňovania okamžitých dôsledkov krízy na domácnosti vláda pri existujúcich rozpočtových obmedzeniach urobila asi to, čo mohla. Z pohľadu zmierňovania krízy, účinnosť fiškálnych stimulov vždy závisí od faktorov, ako sú otvorenosť hospodárstva, ekonomický rozmer, ale prirodzene i od smerovania opatrení. Preto odlišný účinok malo „šrotovné“ v porovnaní s projektmi PPP, s energetickou efektívnosťou alebo podporou bývania. Ešte väčší dôraz v protikrízových balíčkoch sa mohol klásť na dlhodobejšie opatrenia, ktoré by boli účinné aj v pokrízovom období. Ide napríklad už o spomínanú podporu bývania, infraštruktúrne projekty a ďalšie, ktorých výhodou je aj to, že prinášajú nové pracovné príležitosti. Na druhej strane vláda dostatočne nevyužila situáciu na presadenie takých zmien v daňovej, odvodovej a rozpočtovej politike, ktoré by krízu „prežili“. Mohli byť štartom pre väčšiu diverzifikáciu a inovačný rozvoj hospodárstva, ako i pre rozvoj verejného sektora bez toho, aby ohrozili verejné financie. Súčasnej vláde vyčítate aj zachovanie rovnej daňovej sadzby, ktorú zdedila po predchádzajúcej garnitúre. Malo sa za uplynulé štyri roky zaviesť progresívne zdaňovanie príjmov? Alebo mala radšej vo väčšej miere diverzifikovať nepriame zdanenie prostredníctvom dane z pridanej hodnoty? S výnimkou hŕstky postkomunistických štátov neexistuje krajina s rovnou daňou. Progresívne zdaňovanie príjmov fyzických osôb je jedným z nástrojov zmierňovania príjmových nerovností. Aj keď neoliberálni ekonómovia považujú rast nerovností za dôkaz, že trh funguje, v skutočnosti príjmové nerovnosti veľkého rozsahu ohrozujú hospodársky rast i súdržnosť spoločnosti. Kríza bola napríklad vo Veľkej Británii a v USA signálom pre posilnenie daňovej progresie. Od apríla vláda Gordona Browna zavádza 50-percentnú daň na príjmy presahujúce 150-tisíc libier ročne, ktorá postihne asi dve percentá najbohatších. Pokiaľ ide o jednotnú sadzbu DPH na Slovensku, je analogickou raritou ako rovná daň. Postihuje predovšetkým nižšie a stredné vrstvy. Na rozdiel od zrušenia zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty je jej zavedenie zložitá operácia, ktorá musí zohľadňovať európske pravidlá, dôsledky na rozpočet, opatrenia proti prípadným daňovým podvodom a podobne. Premietnutie zníženej DPH do cien pritom býva často otázne. V niektorých prípadoch je priamočiare a prejaví sa na cenách, v iných sa nemusí dosiahnuť a prinesie iba zvýšenie obchodného zisku. Ak sa zavedenie zníženej sadzby DPH podarí zvládnuť, pomohlo by i malým podnikateľom. Dopad na štátny rozpočet by sa, prirodzene, musel kompenzovať. Ďalšie dedičstvo druhej Dzurindovej vlády je kapitalizačný dôchodkový pilier. Aké riešenie dôchodkového systému uprednostňujete? Priebežný? Dobrovoľný kapitalizačný pilier? Vedeli by ste si prestaviť aj štátny kapitalizačný pilier? Kapitalizačný pilier je jedným zo spôsobov, ako reagovať na starnutie spoločnosti. Žiaľ, dôchodková reforma na Slovensku sa pripravila zle, podkopáva verejné financie. Ad hoc opatrenia vlády neriešia túto situáciu, látajú len malé diery. Nemôžu im tlieskať ani penzijné fondy, ktorým – okrem odvodového percenta – ide aj o stabilné podmienky podnikania. Rozdelenie odvodového percenta na dve rovnaké časti teda 50 percent do prvého piliera (do Sociálnej poisťovne) a druhých 50 percent do kapitalizačného dôchodkového piliera, aj keď spočiatku len pre obmedzený okruh prispievateľov, nevyhnutne dostáva Sociálnu poisťovňu do deficitu. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu kalkulovala s ďalšími zdrojmi z privatizácie na dofinancovanie systému. No keby sa aj pokračovalo v privatizácii strategických podnikov, príjmy z nej by pokryli schodok Sociálnej poisťovne iba dočasne. Postup mohol byť dvojaký: buď zaviesť dodatočný odvod do druhého piliera, alebo začať s nízkym odvodovým percentom do druhého piliera a postupne ho zvyšovať. Na neudržateľnosť modelu, ktorý sa zvolil, upozorňovali i mnohí zahraniční experti vrátane Svetovej banky. Aby sa neohrozili dôchodky vyplácané Sociálnou poisťovňou a nezvyšoval sa deficit verejných financií, respektíve nemuseli sa drasticky krátiť výdavky, je možné iba jediné riešenie: vzorec rozdelenia odvodového percenta zmeniť. Nechápem, prečo k nemu súčasná vláda nepristúpila. Vláda Roberta Fica namiesto toho viackrát umožnila sporiteľom z druhého piliera vystúpiť a obmedzila možnosti na investovanie fondov do výnosnejších, no rizikových akcií. Za tieto opatrenia si vyslúžila vlnu kritiky. Oprávnene? Ďalšou otázkou je ochrana sporiteľov, ktorá súvisí s pravidlami investovania podmieňujúcimi mieru rizika. Vyššia povolená miera rizika môže pre penzijné fondy znamenať vyšší zisk, no aj vyššiu stratu. V novembri 2009 napríklad poľskí ministri financií a práce ohlásili zámer znížiť odvodové percento do povinného druhého piliera zo 7,3 na 3 percentá (!) a zároveň zmierniť obmedzenia na investovanie do zahraničných akcií. Toto opatrenie môže zvýšiť výnosnosť penzijných fondov. Kríza ukázala v plnom rozsahu zraniteľnosť kapitalizačného dôchodkového piliera. Straty penzijných fondov vlani v USA a vo Veľkej Británii dosahovali astronomické rozmery. Podľa Štatistického úradu Spojeného kráľovstva v roku 2008, keď kríza ešte ani nevrcholila, straty penzijných fondov predstavovali 165 miliárd libier. Tí, čo v minulom roku odchádzali do dôchodku, stratili niekoľko desiatok percent svojich úspor. Ďalšou otázkou sú náklady správy penzijných fondov. Určite sú privysoké najmä v čase krízy, keď ich výkonnosť je záporná. Čím je počet penzijných fondov väčší, tým viac kumulatívne náklady správy rastú a sporitelia strácajú. Často sa ako rozdiel medzi prvým a druhým pilierom uvádza, že prvý je solidárny, druhý zásluhový. A práve ten má byť riešením starnutia populácie. Je to naozaj tak? Ak to má byť tak, dôchodková reforma, ktorej je chrbtovou kosťou, musí umožniť dôstojne prežiť i tým, ktorých príjmy počas pracovného života neboli vysoké. Inými slovami: ak sa bude váha prvého piliera znižovať, treba istú mieru solidarity zaviesť i do druhého piliera. Švédska vláda v tomto smere druhý pilier reformuje. Od severských štátov sa dá poučiť aj v inom. Dajú sa od nich „odkukať“ štátne penzijné fondy, ktoré sú populárne v Nórsku a Švédsku. Ak sa zabezpečí ich profesionálne manažovanie, sú pre sporiteľa lacnejšie a bezpečnejšie. Dôchodkové poistenie je však iba zlomkom odpovede na starnutie spoločnosti. Ide o komplexný problém, ktorý vyžaduje komplexné riešenie. Od pomoci rodinám s deťmi, aby sa zvýšila natalita a spomalil trend nepriaznivej vekovej štruktúry spoločnosti, po vhodnejšie podmienky na zamestnávanie starších, zlepšenie starostlivosti o ich zdravie a kvalifikáciu, až po neskorší odchod do dôchodku. Ak by sa takéto opatrenie uskutočňovalo izolovane – ešte k tomu v čase vysokej nezamestnanosti – bolo by neúčinné a stretlo by sa s negatívnou odozvou obyvateľstva. Na pripravovanú dôchodkovú reformu vo Francúzsku, v ktorej sa uvažuje s posunom hranice na odchod do dôchodku na 70 rokov, reagujú Francúzi rozsiahlymi protestnými akciami. Zvyšovanie minimálnej mzdy sa stalo strašiakom zamestnávateľov a v čase krízy argumentujú potrebou jej zníženia, dokonca až zrušenia. Je naozaj jej existencia brzdou zamestnanosti? Zvýšenie minimálnej mzdy nie je strašiakom pre veľké podniky, ktoré dominujú v slovenskom hospodárstve. Predovšetkým pre malé firmy môže znamenať väčšie odvodové zaťaženie. Prax doplácania mzdy „na čierno“ nad úroveň minimálnej mzdy je zrejme dosť rozšírená, inak sa dá ťažko vysvetliť taký krik proti. Je zrejmé, že lákadlom zahraničných investorov sú nízke mzdy, čo ich robí konkurencieschopnejšími. No prečo je taká nízka mzdová úroveň v odvetviach, ktoré nevyvážajú, ako sú obchod, hotelierstvo a iné služby? Kto profituje z politiky nízkych miezd v týchto odvetviach? V posledných rokoch sa aj vďaka nízkym mzdám na Slovensku udomácnil automobilový priemysel. To síce v krátkodobom horizonte naštartovalo ekonomiku, zároveň ju spravilo extrémne závislú od exportu. Na aké odvetvie by sa Slovensko malo zamerať v budúcnosti? Predchádzajúce vlády neurobili chybu v tom, že podporili zahraničné investície, ktoré zhodou okolností smerovali do výroby áut. Vyčítať sa im dá to, že neurobili dosť pre väčšiu diverzifikáciu hospodárstva – vrátane podpory malého a stredného podnikania. Vsadiť kartu iba na jedno odvetvie prináša mnohé riziká. Známe sú nám príklady z obdobia plánovaného hospodárstva. Pre štát je vhodnejšia tzv. horizontálna industriálna politika, ktorá sa zameriava na zlepšovanie prostredia, v ktorom odvetvia a podniky operujú. Zahrnuje investície do infraštruktúry, podporu výskumu a vývoja priamo štátom alebo napríklad cez daňové úľavy pre podnikovú sféru, podporu inovácií vrátane tzv. rizikového investovania do inovácií, investície do vzdelania a podporu vzdelávania pre podnikateľský sektor. Nositeľ Nobelovej ceny Robert Mundell v rámci svojho vystúpenia v Bratislave prezentoval názor, že štáty by sa mali usilovať o vyrovnaný rozpočet. Je to v dnešnej dobe, ktorá žije na dlh, vôbec možné? Jedna z lekcií súčasnej krízy je väčší dôraz na proticyklickú politiku vlád, centrálnych bánk, finančného sektora atď. Zlatým pravidlom je prebytkový rozpočet v priaznivom období, čo umožní našetrené prostriedky použiť v období krízy. Takúto úlohu pomáhajú štátu napĺňať tzv. vstavané (automatické) stabilizátory. Daňová a sociálna reforma predchádzajúcej vlády ich takmer znefunkčnila. Pri existujúcej daňovej a odvodovej kvóte je použitie automatických stabilizátorov obmedzené a elasticita zvyšovania príjmov rozpočtu na rast hrubého domáceho produktu nízka. Zámer dosahovať vyrovnaný rozpočet v čase krízy je nerealistický a dokonca škodlivý, lebo predlžuje krízu a dá sa realizovať iba pokračovaním politiky podinvestovania do kľúčových odvetví verejnej spotreby, ako sú zdravie, vzdelanie, veda či kultúra. Vo väčšine krajín tvorí spotreba viac ako polovicu z hrubého domáceho produktu. V Spojených štátoch dokonca prevýšila 70 percent. Je takto spotrebne orientovaná ekonomika vôbec dlhodobo udržateľná? Nemala by sa ekonomická výkonnosť merať viacerými kritériami, ktoré odrážajú napríklad životnú úroveň či kvalitu života? Jednou z príčin krízy je dlhodobo neriešená globálna nerovnováha medzi USA a Čínou. USA dlhodobo spotrebúvajú viac, ako vyrobia, Čína naopak vyrobí podstatne viac, ako spotrebuje. Súkromná spotreba v USA predstavuje 70 percent HDP, v Číne 30 percent HDP. Odráža to rozdielnu mieru úspor, ktorá v Číne dosahuje 40 percent HDP, v USA iba 3 percentá. Číňania toľko sporia preto, lebo zo svojho vrecka musia hradiť školné, lekárov, vydržiavať starých ľudí. Čínska reforma totiž priniesla spoplatnenie služieb verejného sektora, ktoré pred ňou bolo bezplatné. Vláda v Pekingu konečne začína pripravovať reformy v odvetviach verejného sektora. Vonkajší a vnútorný tlak ju núti aj k tomu, aby obmedzila sociálny a environmentálny dumping. Rast štrajkového hnutia v Číne povedie k zvyšovaniu miezd. Všetky tieto kroky povedú k zvyšovaniu domáceho dopytu. V Spojených štátoch naopak žitie na dlh štátu i sektora domácností má dlhodobú tradíciu, no zrejme narazilo na krajné medze. Prezident Barack Obama si to dobre uvedomuje. Obe veľmoci čaká štruktúrna revolúcia, ktorá sa nezaobíde bez politickej „revolúcie“ a zmeny priorít v spoločnosti. V obehu je niekoľkonásobne vyššie množstvo peňazí, ako je ich reálna protihodnota. Nakoľko sa to prejavuje negatívne v hospodárstve a na finančných trhoch? Kľúčovým faktorom je zadlženosť štátov, podnikateľskej sféry i domácností v štátoch s vysokými a stredne veľkými príjmami. Zadlženosť Japonska predstavuje 189,3 percenta HDP, USA 83,9 percenta atď. Okrem toho obiehajú od dlhu odvodené cenné papiere. Odhaduje sa, že na svetovom trhu je v súčasnosti CDS (Credit Default Swaps - druh kreditného derivátu, ktorého podstatou je určitý typ garancie a podobá sa tak poisteniu - pozn. red.) v hodnote 60 biliónov dolárov, z toho asi 30 percent v tzv. hedžových fondoch. Kým sa nič mimoriadneho nedeje, všetko beží ako po masle. No akékoľvek zakolísanie môže znamenať katastrofu. Finančná kríza sa v plnom rozsahu rozbehla, keď sa oslabila dôvera v tzv. CDO (Collateralized Debt Obligation – druh derivátu, tzv. zabezpečené dlhové obligácie – pozn. red.) a keď bankový sektor prestal požičiavať. Vznikol tzv. credit crunch, ktorý znemožnil splácanie starých dlhov novými. To malo za následok masový nárast bankrotov v podnikovej sfére i v domácnostiach. A ako ukazuje prípad Grécka hrozí aj bankrotom štátu. Veľa sa diskutuje o založení Európskeho menového fondu (EMF). Kritici tvrdia, že by to znamenalo veľkú finančnú záťaž pre všetkých členov únie. No jeho vytvorenie by prinieslo oveľa jednoduchšie riešenia pre problémy, ktoré má v súčasnosti Grécko. Čo si o tom myslíte? Štáty predovšetkým pod tlakom Nemecka do Maastrichtskej zmluvy zakotvili pravidlo, podľa ktorého sa „vykúpenie“ štátu zakazuje. Zámerom bolo nútiť vlády k fiškálnej disciplíne. Prípadné založenie tohto fondu mnohí označujú za spôsob ako uvedené pravidlo obísť. EMF je analogickou konštrukciou, o akej uvažujú i mnohé ázijské štáty. No je otázne, či by regionálne fondy prispeli ku globálnej finančnej stabilite, ktorú má na starosti Medzinárodný menový fond (MMF). Založenie EMF je otázkou niekoľkých rokov a vonkoncom nerieši situáciu v Grécku. Dohoda lídrov eurozóny z 25. marca, podľa ktorej jednou tretinou Grékom pomôže MMF a dvoma tretinami štáty eurozóny, môže uspokojiť veriteľov, no ťažko upokojiť vnútornú situáciu v Grécku. Podmienky pomoci sú bezprecedentne tvrdé: rozsiahle škrtanie verejných výdavkov, zvyšovanie daní, zmrazenie miezd vo verejnom sektore... A to všetko v situácii hospodárskeho poklesu a desaťpercentnej miery nezamestnanosti. Množia sa názory, že by Grécku pomohlo dočasne vystúpiť z eurozóny a stanoviť kurz drachmy k euru tak, aby dosiahlo konkurencieschopnosť. Toto riešenie má v sebe mnoho racionality, no je politicky ťažko stráviteľné pre grécku vládu aj pre ostatné štáty eurozóny. Grécko nie je Japonsko. Vlády v Aténach si mali uvedomiť, že napriek tomu, že zadlženosť Japonska je 1,6-násobne vyššia ako v Grécku, japonský dlh budú trhy posudzovať inak. Taká je realita. Čo spôsobilo grécke problémy a aké vidíte pre túto krajinu riešenia? Grécko bolo od začiatku „slabším článkom“ eurozóny: historicky jeho východiskové podmienky boli horšie. Euro mu prinieslo rozpačité výsledky. Gréci ťažili napríklad z nižších úrokových sadzieb, no strácali na silnom eure. Ktorési slovenské noviny uviedli, že na vine je silný sociálny štát, ktorý je pridrahý. To však nie je pravda! Grécky, portugalský, či španielsky model sociálneho štátu je minimalistický v porovnaní s kontinentálnym modelom. Problém v prvom rade spočíva vo výkonnosti hospodárstva. Už pri vstupe Grécka a Portugalska do eurozóny sa diskutovalo o tom, či splnenie maastrichtských kritérií je v týchto štátoch udržateľné, ako aj o tom, ako môže fungovať eurozóna, v ktorej budú koexistovať krajiny s natoľko rozdielnou výkonnosťou hospodárstva. Ako je známe, model heterogénnej eurozóny sa presadil na základe argumentácie, že proces konvergencie upevní jej stabilitu. K nízkej výkonnosti Grécka môžeme pridať nízku efektívnosť vlády: zlý výber daní, korupciu, netransparentnosť. Záchranné riešenie sa, dúfajme, nájde, ale skutočná „terapia“ bude zdĺhavá. Je ťažko uveriť, že Grécko môže znížiť deficit verejných financií počas dvoch-troch rokov o 8 až 9 percentuálnych bodov a začať znižovať verejný dlh, ktorý vlani dosiahol 115 percent HDP. Vláde sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť spoločenskú dohodu o opatreniach, ktoré je nevyhnutné urobiť. Nasvedčujú tomu početné protestné akcie v Aténach, ktoré štátu neprospievajú. Spoplatňovanie finančných transakcií sa navrhuje ako spôsob na obmedzovanie špekulácií na finančných trhoch. Ako presne má tento mechanizmus fungovať a kam by prúdili takto vyzbierané peniaze? Neodrazilo by sa to práve na zvýšených cenách pre konečných spotrebiteľov? Americký nositeľ Nobelovej ceny James Tobin už v roku 1972 navrhol zdaniť časť finančných transakcií – obchodovanie s výmennými kurzami a touto formou obmedziť ich negatívny dopad na pohyb kurzov. Pod Tobinovou daňou sa dnes rozumie zdaňovanie finančných transakcií vôbec. Daň má byť globálna – so zámerom, aby finanční investori neutekali tam, kde sa ich transakcie nezdaňujú. Zdaňovanie finančných transakcií má obmedziť ich rozsah a generovať zdroje. Finančná kríza Tobinovu daň opäť vzkriesila. Dôvod je naporúdzi: priemerná podpora štátov G-20 finančnému sektoru predstavuje 30 percent ich HDP. Tobinova daň by mohla generovať zdroje, ktoré by pomohli financovať náklady krízy a zároveň pomôcť udržiavať stabilitu finančných trhov. Odhaduje sa, že pri výške dane 0,005 percenta by ročné výnosy mohli predstavovať 690 biliónov dolárov, čo je 1,4 percenta svetového HDP. Keby sa na takejto dani dohodli štáty G-20 a EÚ, nadobudla by globálny charakter, keďže táto skupina krajín uskutočňuje 97 percent celkových finančných transakcií. Pri takejto nízkej sadzbe dane by cena pre konečného spotrebiteľa bola zanedbateľná. Finančný výnos by sa v budúcnosti mohol rozdeliť medzi rozvojovú pomoc na boj proti svetovej chudobe a na boj proti klimatickým zmenám. Dá sa vôbec takéto spoplatnenie transakcií presadiť? Máte pravdu, nezodpovedanou otázkou zostáva, či sa Tobinova daň presadí. Začiatkom marca členovia Európskeho parlamentu počtom hlasov 536 ku 80 schválili rezolúciu v prospech tejto dane a navrhli výnosy použiť i na zamedzenie drastického obmedzovania výdavkov do verejných služieb. Rezolúcia zaväzuje Európsku komisiu, aby hlbšie preskúmala možnosť jej zavedenia. Najvyšší predstavitelia G-20 sa vlani v septembri na schôdzke v Pittsburgu daňou zaoberali, na stretnutí ministrov financií G-20 v novembri 2009 ju presadzoval Gordon Brown. Medzitým daň, ktorá sa v Británii posmešne nazýva daň Robina Hooda, stráca v anglosaskom svete podporu. Britský premiér zaspätkoval a minister financií USA Tim Geithner je dlhodobo proti.

Prežije podľa vás „kasínový kapitalizmus“ aj túto krízu, alebo sa fungovanie spoločnosti výrazne zmení? Finančné trhy sú dnes veľkým kasínom, kde nehrá jednotlivec so svojimi vlastnými peniazmi, ale do hry stavia cudzie finančné prostriedky. Napríklad úspory miliónov uložené v penzijných a investičných fondoch. Prvé summity G-20 po vypuknutí krízy naznačovali chuť osedlať „kasínový kapitalizmus“. Dokonca prvé opatrenia vlád USA a Veľkej Británie obmedzili viaceré finančné operácie, no po zažehnaní najhoršieho chuť lídrov G-20 obmedziť „kasínový kapitalizmus“ pod tlakom finančnej loby ochabla. A to napriek tomu, že ideológia neoliberalizmu, ktorá pomohla finančnému kapitalizmu expandovať, utrpela ťažkú porážku. Možno sa niektoré globálne opatrenia na reguláciu globálneho finančného kapitalizmu napokon podaria presadiť, no prevažne bude to zase biznis ako obvykle. S rizikom nových kríz podobného rozsahu. Podľa najnovších informácií vás onedlho vo funkcii viceprezidentky EBOR vystrieda súčasný český úradujúci premiér Jan Fischer. Vy sa vraj vraciate na Slovensko, ale nie do politiky. Čomu sa chcete venovať? Áno, je to tak. Môj kontrakt s európskou bankou po predĺžení o jeden rok sa definitívne končí 31. augusta 2010. Pripravujem niekoľko projektov. Prvý v spolupráci s jednou z bratislavských univerzít, druhý v súčinnosti so zastúpením Nadácie Friedricha Eberta (FES) na Slovensku, tretí: viac spropagovať občianske združenie PROFORUM zamerané na podporu rozvoja progresívnej spoločnosti. V hlave mám plán aj na jednu – dve knižky. Uvidíme...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama