Tabula rasa na konci s dychom

Ján Rybár sa zamýšľa nad kognitívnymi pravidlami osvojovania si jazyka, jeho genetickou podmienenosťou a biologickou determináciu, ako ich sprostredkúva S. Pinker.
Počet zobrazení: 940
3_delfinyLT-m.jpg

Ján Rybár sa zamýšľa nad kognitívnymi pravidlami osvojovania si jazyka, jeho genetickou podmienenosťou a biologickou determináciu, ako ich sprostredkúva S. Pinker. V súčasnosti vedy o poznávacích procesoch (predovšetkým neuroveda, molekulárna genetika, umelá inteligencia, psychológia, lingvistika a kognitívna antropológia) dosahujú značnú dynamiku. Tento rozmach sa niekedy charakterizuje ako kognitívna revolúcia vo vedách, ktorá je, pokiaľ ide o význam, porovnateľná s revolúciou newtonovskou a darwinovskou. Jednou zo zaujímavých oblastí skúmania kognitívnych vied je osvojovanie jazyka dieťaťom. Ako napríklad to, že dieťa niečo také zložité ako jazyk nadobúda tak skoro (už okolo troch - štyroch rokov hovorí správne podľa gramatických pravidiel). Naozaj si dieťa osvojuje reč (pravidlá) len napodobňovaním reči dospelých? Ale ako potom vysvetliť fakt, že dieťa dokáže rozumieť a tvoriť vety, ktoré nikdy predtým nepočulo? Čo je teda vrodené a čo naučené? Podľa N. Chomského, významného amerického lingvistu (a psycholingvistu), musí tu byť niečo ako zariadenie na nadobudnutie jazyka (language acquisition device), ktoré je geneticky podmienené, inak by sa jazyk nebolo možné naučiť. S. Pinker, popredný nasledovník Chomského, v tejto súvislosti dokonca hovorí o jazykovom inštinkte dizajnovanom v biologickej evolúcii. Podporný materiál pre svoju teóriu berie z mnohých oblastí – z výskumov jazykového vývinu dieťaťa, historickej genézy jazykov a zo skúmania mozgu a génov, ktoré súvisia s jazykovou schopnosťou. Tento Pinkerov prístup je charakteristický aj pre knihu Slová a pravidlá, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Kalligram. Hoci v tomto prípade zúžil svoj predmet skúmania len na pravidelné a nepravidelné slovesá v angličtine. Pre každú z týchto dvoch oblastí je dôležitá iná zložka kognitívneho systému - pre nepravidelné slovesá je to pamäť (pretože to sú slová, ktoré sa neohýbajú) a pre pravidelné slovesá je to schopnosť našej mysle tvoriť pravidlá (pre slová, ktoré sa ohýbajú). Pravidlá nie sú produktom registrovania gramatických tvarov v reči rodičov, ale produkt inštinktívne špecifikovanej architektúry jazykového systému. Pravidlá sa nevytvárajú a neosvojujú dieťaťom na základe veľkého počtu výskytu (hoci sa to nezdá na prvý pohľad, slová, ktoré sa málo vyskytujú, sa vždy ohýbajú pravidelne), ide skôr o schopnosť nášho jazykového systému disponovať pravidlami - mentálnou gramatikou. Prostredníctvom najnovších metód skúmania mozgu dokonca vieme, ktoré časti mozgu zodpovedajú za jej správny chod. A z výskumov rôznych rečových porúch zase vieme, že tieto poruchy majú často genetický pôvod. Pre Pinkera je pritom špecifické, že dokáže pri vysvetľovaní detailov osvojovania pravidelných a nepravidelných slovies zároveň ukázať, ako v tom fungujú také vplyvné koncepcie, ako sú: 1. konekcionizmus, podľa ktorého sa jazyk vytvára na základe asociácií (časovej následnosti alebo priestorovej blízkosti) medzi slovami a časťami slov (pričom tu vôbec netreba pracovať s pojmom myseľ, stačia nám neurónové siete) a 2. Chomského koncepcia jazyka, podľa ktorej v týchto procesoch ide o manipulovanie so symbolmi podľa určitých pravidiel (univerzálnej gramatiky, ktorá má vrodený charakter) spúšťaných konkrétnym jazykovým prostredím. Celkove možno Pinkerovu analýzu brať aj ako detailný pokus vyrovnať sa s výskumami konekcionistov z pozície jeho teórie jazykového inštinktu. Ako funguje intuitívna myseĽ? Ale nejde len o vrodenosť jazyka. Pinker ukazuje, že celá oblasť mentálneho je oveľa širšie geneticky podmienená, než sa donedávna predpokladalo. Touto problematikou sa najviac zaoberá vo svojich knihe Ako pracuje myseľ (How the mind works). Podľa neho značná časť nášho primárneho kognitívneho vybavenia (naše základné kognitívne intuície) má vrodený charakter. Pinker uvádza približne tento zoznam základných oblastí kognitívnych intuícií: 1. Intuitívna fyzika – pomocou experimentov, v ktorých sa použila metóda merania pozornosti dieťaťa sa napríklad zistilo, že dieťa prinajmenšom od tretieho mesiaca vie o niektorých vlastnostiach objektov, napríklad, že tuhé teleso nemôže prejsť ako duch iným tuhým telesom, ďalej, že má intuíciu celistvosti predmetu, intuíciu zachovania predmetu a ďalšie; 2. intuitívna biológia – sem patrí schopnosť malého dieťaťa chápať živé ako určitú esenciu, ktorá spôsobuje, že živé sa pohybuje, stravuje a spí, intuitívny charakter majú tiež ľudové taxonómie zvierat a rastlín; 3. intuitívna psychológia – tu ide predovšetkým o schopnosť čítania v mysli druhého, samozrejme nie priamo, ale z výrazu tvare, očí a zo správania, vieme pomerne presne odhadnúť, aké sú presvedčenia a želania druhého (absencia týchto intuícií u autistických detí je príčinou ich neschopnosti sociálne komunikovať); 4. intuitívne inžinierstvo – to je schopnosť produkovať a používať nástroje na dosiahnutie nejakého cieľa (túto dispozíciu majú aj niektoré iné živočíšne druhy); 5. intuitívna ekonómia – to je dispozícia pre recipročnú výmenu tovarov (rovnako prospešnú pre obidve zúčastnené strany) – súčasná moderná ekonómia so svojím bankovým a finančným kapitálom samozrejme nemá takýto intuitívny charakter a človek sa s ňou zväčša oveľa ťažšie vyrovnáva (príkladom zneužitia tejto intuície sú pamätné vlny prenasledovania a pogromov na Arménov v Turecku, na Číňanov v Indonézii a Židov po celom svete); 6. dokonca môžeme hovoriť o intuitívnej sociológii – kognitívnych dispozíciách deliť ľudí do etnických skupín (na tejto dispozícií sa priživujú rôzne diskriminačné doktríny). Tieto intuície, tieto kognitívne schopnosti, ktorými je naša myseľ vybavená, nevyžadujú pri použití nijakú námahu a disponuje nimi každý normálny zdravý jedinec. Sú produktom evolúcie a majú neurobiologický a genetický základ. Rovnako ako my, týmito intuíciami disponujú aj príslušníci prírodných národov a mal ich už aj náš praveký predchodca lovec-zberač. Napriek tomu, že dnes žijeme v technologicky a kultúrne veľmi odlišnom prostredí, naše primárne kognitívne vybavenie je identické. A práve napätie medzi naším prirodzeným nastavením (v evolučnej histórii) a súčasným svetom, pre ktorý sme neboli biologicky dizajnovaní, je jedným z hlavných zdrojov civilizačných problémov súčasného človeka. Strach z vrodeného Nové objavy a nové poznatky o vrodenosti mentálnych charakteristík sa dostávajú do ostrého konfliktu s tradičnými doktrínami o podstate ľudskej prirodzenosti. To vyvoláva najrôznejšie obavy. Touto problematikou sa zaoberá S. Pinker vo svojej poslednej knihe Čistá tabuľa (Blank slate). Doktrína, že naša myseľ je od narodenia čistá tabuľa (resp. tabula rasa), je tradičným (či už otvoreným alebo tichým) spoločníkom humanitných a spoločenských vied. Otvorene dominovala v koncepciách o všemocnosti inteligentnej socializácie človeka (naposledy napríklad v behaviorizme, ale aj u všetkých ideológov sociálnych revolúcií). Aj dnes sa mnohí obávajú, že jej odchod zo scény by mohol uvoľniť cestu k sociálnemu darvinizmu a eugenike. S doktrínou čistej tabule sa celkom dobre zhoduje populárna doktrína ušľachtilého divocha (s ktorou svojho času prišiel J. J. Rousseau), pretože tiež pripisuje dominantný vplyv prostrediu. Podľa Rousseaua prírodné národy žili a mohli žiť prírodným harmonickým životom (modernou verziou tejto doktríny je ideológia spojená s hnutím hippies), pokazila ich však civilizácia. Výskumy antropológov však hovoria o niečom inom. Podľa antropologického výskumu dlhodobo uskutočňovaného N. Chagnonom v jednom kmeni (Yanomamö) na Amazonke, vo vojnách, ktoré tento kmeň viedol, boli percentuálne straty na životoch oveľa vyššie než straty počas I. a II. svetovej vojny v Európe. To všetko vedie k mnohým otázkam. Ak uznáme vrodenú biologickú determináciu ľudskej prirodzenosti, nepovedie to k nihilizmu v najzákladnejších ľudských hodnotových otázkach? Nie sú potom márne odveké snahy sociálnych reformátorov zmeniť človeka k lepšiemu? Ak by to bolo skutočne tak, potom by naozaj šlo len o čisto utopické podujatia. Pôsobivým príbehom biologickej determinácie správania je prípad stavebného robotníka, ktorý pri odstreľovacích prácach na stavbe železničnej trati utrpel úraz. Pri výbuchu mu železná tyč prerazila lebku a prešla mozgom. Zaujímavé bolo, že po úraze mu fungovali všetky psychické funkcie (percepcia, pamäť, reč atď.). Ale zmenila sa mu osobnosť, z človeka miernej povahy sa stal človek agresívny, pretože mal porušené centrá pre kontrolu emócií. V súčasnosti prináša behaviorálna genetika veľa poznatkov o tom, že mnoho páchateľov násilných kriminálnych činov má podobné poškodenia geneticky podmienené. Skúsme to doviesť do dôsledkov: ak určité násilné činy nie sú vlastne produktom sociálneho prostredia, ale skôr určitej biologickej poruchy súvisiacej s poškodením mozgu alebo s genetickým poškodením, treba týchto ľudí trestať alebo liečiť? Čo s tým všetkým môžeme urobiť? Prvé riešenie je strčiť hlavu do piesku a držať sa starých doktrín. Alternatívou k tomu je: čím lepšie spoznáme, čo všetko je súčasťou našej vrodenej vybavenosti, o to kvalifikovanejšie a optimálnejšie sa s tým budeme vedieť vyrovnávať. PINKER, S.: Slová a pravidlá. Zložky jazyka. (Preklad: Viktor Krupa). Kalligram, Bratislava 2003. PINKER, S.: The language instinct. HarperCollins, New York 1997. PINKER, S.: How the mind works. Norton, New York 1994. PINKER, S.: The blank slate. The modern denial of human nature. Allen Lane, New York 2002.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984