Povalia odbory vládu?

Určite ste to zachytili. Terminátora Schwarzeneggera zvolili za guvernéra Kalifornie. Nič proti, len nech už nik nehovorí, že herectvo nie je základom špičkovej politiky. Ale o inom. V Kalifornii šlo o voľby predčasné a celé sa to volalo „recall“. Niečo také sa dnes chystá aj na Slovensku.
Počet zobrazení: 1022
2-m.JPG

Určite ste to zachytili. Terminátora Schwarzeneggera zvolili za guvernéra Kalifornie. Nič proti, len nech už nik nehovorí, že herectvo nie je základom špičkovej politiky. Ale o inom. V Kalifornii šlo o voľby predčasné a celé sa to volalo „recall“. Niečo také sa dnes chystá aj na Slovensku. „Ste za to, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky prijali ústavný zákon o skrátení tretieho volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa nové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky konali v júni 2004?“ Týmto krátkym textom odbory vstúpili do politiky spôsobom, aký sme na Slovensku dodnes nepoznali. A povedzme si pravdu, aj v zahraniční by sme paralely hľadali veľmi dlho. Áno, na jednej strane majú koaliční Miklošovia, Kaníkovia a Brockovia pravdu. Odbory touto iniciatívou vstúpili do politiky takpovediac nepriamo, keďže prebrali klasickú agendu opozičných politických strán. Existuje však aj druhá stránka veci. Vláda nás už dostatočne presvedčila o tom, že jej prístup k tripartitnému dialógu a odborom ako sociálnemu partnerovi je viac než rezervovaný a že je schopná robiť ústupky len pod silným nátlakom. Klasický sociálny dialóg do veľkej miery fungoval viac-menej formálne v štýle „vy si povedzte svoje požiadavky, ale už vopred vás informujeme, že ekonomika nepustí...“. No a lepší dôkaz o vnútornom postoji Ivana Mikloša či Ľudovíta Kaníka k sociálnemu dialógu, ako nehorázne potrestanie všetkých učiteľov za účasť na protestných aktivitách odborov, azda ani neexistuje. Záver: z absolútne neštandardných pomerov sociálneho dialógu vzišla neštandardná aktivita jedného z jej účastníkov. Termíny tlačia Petičná iniciatíva teda štartuje, a to už v najbližších dňoch. Nakoniec termíny tlačia. Na to, aby sa predčasné voľby uskutočnili v júni, musí byť referendum v marci, tak hovorí ústava. Do marca treba teda stihnúť tri veci: zozbierať 350 tisíc podpisov pod petíciu, odovzdať hárky prezidentovi a čakať na to, či ten referendum vyhlási hneď alebo bude naťahovať čas posúdením jej ústavnosti. Svoju úlohu tu bezpochyby zohrá aj rozhodnutie o jeho prezidentskej kandidatúre. Ak kandidovať bude, zahĺbene sa so svojimi poradcami pozrie do prieskumov nálad občanov a keď v nich vyčíta väčšinovú náklonnosť predčasným voľbám, tak čas naťahovať nebude. Vo všetkých iných prípadoch však bude podstatne zdržanlivejší. Prezident bude teda pod tlakom, no na druhej strane bude spokojný, v pozíciách rozhodujúcich hráčov sa predsa politické elity cítia najlepšie. Termíny nie sú nereálne, no času nazvyš skutočne nie je. Bezodkladná aktivizácia štruktúr všetkých zúčastnených aktérov bude v najbližších týždňoch kľúčová. Plnú aktívnu podporu petičnej akcii ohlásili podľa predpokladov Smer a KSS. Čo najskoršia možná výmena vlády Mikuláša Dzurindu je ich verejne deklarovaným cieľom, niet sa preto čo čudovať. Osobitný je opäť prípad HZDS. Ľudová strana ostáva aj v tomto prípade v línii svojej samostatnej „mäkšej“ opozičnej politiky. Politická a morálna podpora petície áno, priama organizačná už nie. Pochopiteľné, HZDS na voľby ešte vôbec nie je pripravené a stále ostáva skôr v defenzíve a vleku opozične hyperaktívneho Smeru. Voľby už o niečo viac ako pol roka nie sú pre HZDS práve tým, čo potrebuje. Takisto je pre Vladimíra Mečiara len ťažko prijateľné, aby on, politik takého formátu a kalibru, hral iba rolu jedného z článkov ťaženia Roberta Fica. Musí sa vyčleniť a odlíšiť, musí hrať popri opozičnej aj svoju samostatnú hru. Aktívna spolupráca koalície Časovanie odborárskej iniciatívy je vskutku optimálne. Posledná kauza odvolávania riaditeľa NBÚ a všetko, čo ju sprevádzalo, bolo takpovediac len vyvrcholením už viac ako polročného stavu permanentného koaličného sporu. Vládna koalícia už dlhý čas ponúka ten najhorší možný obraz. Neustály mocenský boj v rámci koalície na jednej strane a politika bezmyšlienkovitého škrtania, zdražovania a znižovania životného štandardu širokých vrstiev spoločnosti na druhej. Bolo pozoruhodné, že tento obraz sa za pomerne dlhé obdobie neprejavoval na úrovni verejnej podpory koaličných strán. Už to vyzeralo tak, ako by „reformná väčšina“ populácie bola rezistentná voči akýmkoľvek koaličným prešľapom a úletom. Kauzou Mojžiš a pokračujúcou politikou zdražovania však aj toto definitívne padlo. Koaličné strany a koaliční lídri zaznamenali v posledných mesiacoch výrazný prepad verejnej podpory. To by však pre vládu nemalo byť nič tragické. Nálady verejnosti samy osebe pád vlády nespôsobujú. Podstatnejšie je, že M. Dzurinda svojím „šikovným“ ad-hoc manévrovaním vo všetkých tých kauzách stratil koaličnú väčšinu v parlamente. Je pravda, že opozícia dnes v NR SR nemá väčšinu. Pravda je však takisto, že väčšinu nemá ani koalícia. Nemcsics, Opaterný, Šimko a za chvíľu možno Lintner nie sú protikoaliční poslanci, no pri každom vládnom návrhu zákona sa budú rozhodovať osobitne. A svoje poslanecké hlasy si nechajú určite patrične zaplatiť. Politicky zaplatiť, aby sme sa rozumeli. Pre koalíciu to znamená získavanie väčšiny vždy nanovo. Hovoriť v tomto stave o politickej stabilite sa už aj z koaličného tábora odvažuje len málokto. Pôdu pre úspešnú petíciu teda vládna koalícia pripravila starostlivo. Aj odborári sú pripravení dôkladne. Čo je zásadné, majú dve veci, ktoré sú pre úspech akcie kľúčové: ľudí a peniaze. Majú 600 tisíc členov v relatívne dobre zorganizovanej, a teda zaktivizovateľnej štruktúre a zdroje v dostačujúcom objeme. Nie je to istá vec, ale s istou dávkou odvahy prognostika dnes môžeme povedať, že referendum o predčasných voľbách na jar 2004 je už skoro realitou. A to už nie je nijaká bezvýznamná záležitosť. V tej chvíli sa propagandistické mašinérie rozkrútia naozaj na plné obrátky. A budeme to počúvať zo všetkých kanálov. „Takto to už nemôže ísť ďalej, vláda nevládne, to, čo dnes vidíme, je permanentná nestabilita a koaličné mocenské hry na jednej strane a škrtanie len na strane občanov. Je to dlhodobo neúnosné, Slováci si zaslúžia lepšiu vládu.“ A z druhej strany: „Predčasné voľby budú dobré pre jediného človeka, pre R. Fica. Ide tu len o moc, ide im o privatizáciu. Reformy prinesú pozitívny prínos pre väčšinu spoločnosti, len ich treba dokončiť, najhoršie, čo môžeme urobiť, je teraz nevyhnutné reformy zastaviť. Čo na to povie zahraničie, čo na to povedia investori? Zo stredoeurópskeho tigra, ku ktorému sa hrnú investori, bude zase nestabilný problémový prípad.“ A takto stokrát, tisíckrát za sebou, vždy v iných formách a konšteláciách, ale vždy s tou istou pointou a záverom. Koalícia bude hrať na svoju reformnú väčšinu, opozícia s odbormi na svoju väčšinu nespokojných. A čia väčšina sa presadí, to sa uvidí. Podstatné bude, samozrejme ako vždy, ako sa k iniciatíve postavia rozhodujúce médiá. Prevládajúci názor: to, čo predvádza dnešná koaličná elita, je pre ne neuveriteľné sklamanie a katastrofa stredných rozmerov. No to, čo vidia prichádzať za rohom, im úsmev spokojnosti a očakávania na tvár určite neprináša. Asi ťažko môžu túto koalíciu obhajovať a postaviť sa plne na jej stranu, napriek tomu bude väčšinový pravdepodobne postoj neutrálnej rezervovanosti a kritickosti voči iniciatíve predčasných volieb. Nespokojné, frustrované a neveriace publikum Osemdesiat až deväťdesiatpercentná nespokojnosť so stavom a vývojom v krajine. Rozloženie odporcov voči priaznivcom myšlienky predčasných volieb: 60 ku 40. To sú čísla, z ktorých musia vychádzať aktéri tejto hry. A hovoria jasne. Osemdesiatpercentný nesúhlas s vládou je síce pekné číslo, no nik by sa ním nemal dať zviesť. Takáto nespokojnosť je tu na malé výnimky už desať rokov a je akousi chronickou črtou slovenského verejného povedomia. Osemdesiat percent nespokojných a 40 percent podporujúcich predčasné voľby hovorí o jednom. Ľudia sú vrcholne nespokojní a sklamaní, no prinajmenšom polovica z nich nevidí na obzore nijakú reálnu lepšiu alternatívu. Ľudia sú na Slovensku frustrovaní a apatickí, neveriaci ničomu, ak nechcete prísť k úrazu, o politikoch a lepších zajtrajškoch im radšej ani nehovorte. Hlavným problémom iniciátorov petície a referenda je teda neveriace, frustrované a apatické publikum. Okrem obrovskej mobilizácie je kľúčom k úspešnému referendu presvedčenie masy neveriacich, že tu lepšia alternatíva skutočne existuje, že reformy sa dajú robiť aj bez toho, aby sme zabudli na to, že ich majú zvládnuť aj obyčajní ľudia z tých nižších stupňov sociálneho rebríčka. Presvedčenie voličov o existencii lepšej alternatívy voči tejto vláde je hlavným komunikačným cieľom budúcej referendovej kampane, ktorý jediný môže účasť na referende vytlačiť nad 50 percent, a teda posunúť predčasný odchod druhej vlády M. Dzurindu do reálnej roviny. Odignorujú poslanci výsledok referenda? No aj po tomto všetkom, aj keby iniciátori slávili fenomenálny úspech, ostáva otvorená posledná, nie nepodstatná otázka. Otázka, či poslanci NR SR budú rešpektovať vôľu občanov vyslovenú platným referendom a predčasne ukončia svoje poslanecké pôsobenie. Silná káva, ale nič nepredstaviteľné. Už dnes sa môžeme spoľahnúť na to, že predseda vlády so svojím talentom pre zrozumiteľné formulácie nejaký presvedčivý argument pre nevyhnutnosť pokračovania vlády vymyslí. A spoliehať sa na to, že úroveň demokratickej vyspelosti našich poslancov dosiahla takú mieru, že preváži nad osobným záujmom ešte dvojročného zotrvania v kresle poslanca NR SR, by bolo prinajmenšom naivné. Z dnešnej perspektívy: všetko je možné a nič nie je isté.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984