USA a Severná Kórea
Situácia okolo Kórejského polostrova sa čoraz väčšmi zamotáva a akoby uviazla na mŕtvom bode. V skratke si pripomeňme evolúciu dnešnej krízy. Všetko sa začalo, keď USA vyhlásili Kórejskú ľudovodemokratickú republiku (KĽDR) za súčasť osi zla a neskôr voči nej uplatnili ekonomické sankcie. Dnes sa USA ocitli v slepej uličke a nevedia čo ďalej. Ak si chcú zachovať tvár, mali by bojovať, no táto vojna je nebezpečná. Ak aj pripustíme, že Irak mal zbrane hromadného ničenia, mal ich len málo. Predtým ako Spojené štáty začali vojnu s Irakom, dosiahli prakticky jeho úplné odzbrojenie. KĽDR však pravdepodobne vlastní atómové zbrane a je reálne pripravená ich použiť. Pred vyše rokom Američania ešte stavali v Kórei atómovú elektráreň využívajúcu ľahkú vodu. V septembri minulého roka, keď svet kladne hodnotil snahu Pchjongjangu o prekonanie izolácie a prestavbu ekonomiky, sa objavili vyhlásenia vysokopostavených predstaviteľov USA o možnosti prehodnotenia politiky USA vo vzťahu ku KĽDR a prvé príznaky normalizácie vzťahov medzi KĽDR a Japonskom. Neskôr však Kóreu vyhlásili za súčasť osi zla, USA zrušili atómový projekt a neskôr prestali dodávať palivo pre severokórejské elektrárne. V októbri minulého roku vláda KĽDR oficiálne vyhlásila, že samostatne pokračuje v jadrovom programe a ako odpoveď na americké sankcie anulovala dohody z roku 1994. Zlá stratégia Vtedy ešte KĽDR trvala na mierovom charaktere svojho jadrového programu. USA však ihneď deklarovali pripravenosť viesť vojnu aj na dvoch frontoch (Irak a Kórea). Pohrozili preventívnym úderom. V decembri KĽDR opäť uviedla do prevádzky svoj jadrový reaktor a zakázala jeho pozorovanie. Začali sa akési „jadrové“ preteky. Po uvedení prvého reaktora do prevádzky by podľa amerických zdrojov Pchjongjangu stačilo 30 dní na výrobu atómovej bomby. Problémom je, že KĽDR zahnali do kúta. To samo osebe nie je dobré, pretože v takej situácii sa stáva nevypočítateľnou. V prípade hocijakého pokusu USA začať vojnu, pohrozila silovou odpoveďou. Na druhej strane je pravda, že v začatie vojny v zásade nik neveril. Keď však KĽDR urobila kroky na vymanenie sa z izolácie, pre každého to bolo prekvapením. Jej predchádzajúce správanie sa vysvetľovalo ako „diplomatická“ neskúsenosť nováčika na veľkej politickej aréne alebo pokus o pritiahnutie pozornosti. No Spojené štáty neochvejne tvrdili, že KĽDR je súčasťou osi zla. Napriek tomu, že pred podobnou politickou rétorikou viaceré krajiny Washington varovali. Zástupca ministra zahraničných vecí Ruska Georgij Mamedov povedal, že „výraz os zla porodil veľa problémov, vyľakal veľa krajín. Ako sa má cítiť malý štát, keď mu hovoria, že je súčasťou zla, s ktorým treba bojovať až do posledného dychu“. Čudná logika konfliktu Neskôr mali USA plné ruky práce s Irakom a napätie okolo Kórey začalo klesať. V apríli sa obidve strany dohodli na rokovaniach sprostredkovaných Čínou. V deň začiatku rokovaní však USA vyhlásili, že plánujú uskutočniť preventívny úder na reaktor v Jonbene. KĽDR okamžite reagovala a „priznala“ vlastníctvo dvoch jadrových hlavíc. Rokovania neprebehli. Tu môžeme vidieť určitý paradox. Do 25. apríla USA trvali na existencii jadrových zbraní v KĽDR, a tým zdôvodňovali svoj postoj. Neskôr, keď sa hrozba jadrovej vojny stala reálnou, začali tvrdiť, že vyhlásenia KĽDR o jadrových zbraniach sú len hrou a vydieraním. USA sa pokúšajú odovzdať problém OSN. Ale KĽDR, ktorej kríza asi „zachutila“, deklaruje, že taký krok bude vnímať ako vyhlásenie vojny. Je to veľmi čudná logika, no konflikt sa už dostal do štádia, keď konanie oboch protivníkov nie je možné logicky vysvetliť. V tom čase Rusko ponúklo Pchjongjangu bezpečnostné garancie, ale ten si to nevšimol. KĽDR sa na Rusko urazila, stratila dôveru aj voči Číne. Všade začala vidieť nepriateľov. K 30. júnu mala Kórea (údajne) dostatok plutónia na výrobu šiestich atómových bômb. Paradox sily Pchjongjang vo svojom jadrom spore s USA vychádza z politiky formulovanej z pozície sily. Predpokladá, že USA jadrovú vojnu nepotrebujú a ani do nej nepôjdu. Severokórejské údery môžu spôsobiť škodu nielen najbližším susedom – Južnej Kórei a Japonsku, ale aj určitým objektom na území USA. Diplomatické uznanie Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, uzavretie mierovej dohody a ozdravenie ekonomických vzťahov sú pre Washington výhodnejšou možnosťou ako nepríjemnosti, ktoré by jadrový útok KĽDR spôsobil. Kórejskí politici taktiež veria, že ich požiadavky bude musieť splniť aj Japonsko, čiže vyplatiť kompenzácie za škody spôsobené počas druhej svetovej vojny a ustanoviť politické vzťahy. Širším plánom potom je, že Južná Kórea bude oslobodená od ponižujúcej vazalskej závislosti od USA a Kórea, kedysi rozdelená na sever a juh, sa nakoniec zjednotí. A to len vďaka múdrej politike Pchjongjangu... KĽDR teda prechádza z obrany do útoku. Politiku voči KĽDR však už dnes mení Rusko aj Čína. Zmenený prístup im vraví, že majú pri sebe dravca pripraveného uhryznúť, a tak sú pripravení na najtvrdšie ekonomické embargo. Najparadoxnejšie však je, že teraz je do kúta zahnaná aj Amerika. Z čisto pragmatického hľadiska, ak chcela bojovať, mala to urobiť v zime, namiesto irackej operácie, keď KĽDR ešte jadrové zbrane nemala. V krajnom prípade môže zaútočiť teraz, kým ich má málo. No v súčasnosti sa už o preventívnom údere skoro nehovorí. Problémom je, že perspektíva vojny je hrozivá. KĽDR má miliónovú armádu, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti delového výstrelu od Soulu, vlastní chemické a biologické zbrane. Okamžitá operácia má všetky predpoklady transformovať sa na veľkú vojnu s použitím všetkých druhov zbraní. To USA nechcú. Ako zareagujú, ak bude Pchjongjang chcieť demonštrovať, že je vlastníkom jadrových zbraní a zrealizuje niekde v horách atómový výbuch? Lenže Spojené štáty nemôžu ani nebojovať. Ak by po tom, ako sa dôvodom invázie do Iraku stali podozrenia z existencie zbraní hromadného ničenia, nechala kórejský problém bez riešenia, mohol by to celý svet ponímať ako posolstvo USA, že tí, ktorí vlastnia jadrové zbrane, sa nemusia ničoho báť. Cena za tvrdé slová Čoskoro by sa mali uskutočniť rokovania šiestich zúčastnených strán: USA, KĽDR, Rusko, Čína, Južná Kórea a Japonsko. Problém je v tom, že aj USA, aj KĽDR vyhlasujú, že neveria v ich úspech. V súčasnosti sa USA snažia zapojiť do procesu riešenia krízy Rusko. Dôvody majú premyslené veľmi dobre: KĽDR vraj môže jadrové zbrane predávať čečenským teroristom a islamským extrémistom. Ale Rusko už tiež nedokáže nič spraviť. Amerike ostáva teraz už len jedno: dôstojne ustúpiť, pokračujúc v tvrdeniach, že KĽDR nijaké jadrové zbrane nemá. A mala by si dávať pozor, aby sa podobná situácia neopakovala napríklad s Iránom. Pre zachovanie vlastnej tváre tak Washington musí „obetovať“ svojich dvoch spojencov: Japonsko a Južnú Kóreu. A všetko sa začalo tak nevinne, keď si určití ľudia nedávali pozor na svoje slová. Veď USA nemajú v KĽDR dokonca ani strategické záujmy...
