Reklama
Reklama

Veľké šťastie vyplnilo „mýtickú kolónku“

Predstavenie Činohry SND v Bratislave Veľké šťastie (réžia Ľubomír Vajdička) si hneď od svojej premiéry v júni 2003 jednoznačne získalo svojho diváka. Nová dramatizácia skvelej novely známej slovenskej prozaičky Boženy Slančíkovej-Timravy sa nesie v duchu prepojenia jej osobitých prozaických princípov s moderným dramatickým spracovaním.
Počet zobrazení: 527
10b-m.jpg

Predstavenie Činohry SND v Bratislave Veľké šťastie (réžia Ľubomír Vajdička) si hneď od svojej premiéry v júni 2003 jednoznačne získalo svojho diváka. Nová dramatizácia skvelej novely známej slovenskej prozaičky Boženy Slančíkovej-Timravy sa nesie v duchu prepojenia jej osobitých prozaických princípov s moderným dramatickým spracovaním. Tri celkom odlišné mladé ženy krok za krokom zisťujú, že naplnenie lásky k jedinému a tomu istému človeku zrejme nebude jednoduché, ak vôbec možné. Na tomto poli Timrava rozohráva množstvo zvláštnych a komických situácií. Situačný humor však presahuje ešte zaujímavejší prozaický prostriedok, a tým je vnútorný komentár postavy. Zdramatizovanie slovenskej prózy Boženy Slančíkovej-Timravy pripadlo na Petra Pavlaca. Rozhodnutie ujať sa tejto práce nebolo pre neho jednoduché. Ukázalo sa však, že bolo správne. Diváci inscenáciu Veľké šťastie prijali veľmi dobre. Na tohtoročnom Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra bol práve za dramaturgiu a dramatizáciu tohto predstavenia nominovaný na Divadelné ocenenie sezóny 2002/2003 – Dosky 2003. V kamenných divadlách sa traduje mýtus, že v sezóne by sa mala uviesť na javisko jedna slovenská hra. Či už pôvodná súčasná alebo klasické dielo. Veľké šťastie je už druhým slovenským titulom minuloročnej sezóny. - Už pri prvotnej skladbe dramaturgického plánu, keď sme akosi podvedome napĺňali tento „mýtus“ tým, že sme vedome do repertoáru zaradili Krcheňa Nesmrteľného Evy Maliti – Fraňovej sa vynoril nápad s uvedením slovenskej klasiky. Ako najzaujímavejší spôsob vyplnenia tejto „mýtickej kolónky“ sa nám zdalo urobiť adaptáciu niektorého klasického slovenského prozaického textu. Plánovali sme samozrejme použiť čosi ako „súčasné“ dramatické postupy. Čo sa týka výberu samotného Veľkého šťastia B. Slančíkovej-Timravy, to má dlhšiu históriu. Každému z nás zrejme kdesi v hĺbke pamäti ešte rezonujú Ťapákovci, ktorých pre divadlo adaptoval Ondrej Šulaj a jeho dramatizácia je naozaj vynikajúca a nezabudnuteľná. Veľké šťastie a vôbec Timrava sa nám objavili ako „závan“ tejto minulosti. Po mnohých rozhovoroch s režisérom Vajdičkom, a čítaní iných jej textov, sa nám teda Veľké šťastie postupne začalo ukazovať už nielen ako zaujímavý literárny objekt. Bolo Veľké šťastie už niekedy predtým spracované do divadelnej podoby? - Pokiaľ viem, existoval istý pokus zdramatizovať ho, ale autor dramatizácie rezignoval kvôli istej „nedramatickej“ zvláštnosti tejto novely, ktorou sú práve vnútorné komentáre a doslova zverejnené myslenie postáv. Javilo sa to ako divadelne a dramaticky len veľmi ťažko realizovateľný jav. Na druhej strane, bez týchto komentárov by dielo ani dramatizácia nebolo zaujímavé. Samotný príbeh je vlastne banálny a ani autorka neskrýva, že je to len akási „rozprávka“ o modernej Popoluške, svoju jemnú iróniu teda dáva jasne najavo. Podstata a veľkosť tejto novely je práve vo vnútorných komentároch postáv vo všetkých možných formách. Keď sme nad dramatizáciou začali uvažovať, zdal sa mi vnútorný svet postáv to absolútne najzaujímavejšie. Často sa nechávam niesť a viesť prvým dojmom. Muselo to byť náročné... - Keď som dostal prvýkrát otázku, ako to chcem dramatizovať, netušil som, kam sa môžem dostať. Dielo bolo však pre mňa natoľko zaujímavé a nepoznané a dramatické pole široké, že som už pomerne v krátkom čase vedel, akým spôsobom sa do toho pustiť. Povedal som, že do toho idem so všetkými rizikami, ktoré to obnáša. Vychádzal som z riešenia otázky dotýkajúcej sa princípu, ako to celé technicky zrealizovať, lebo zvládnutie komentárov bola najväčšia zrada a zároveň najväčšia osobitosť. Najskôr sme uvažovali nad tým, že by tu mohli na javisku existovať nejaké paralelné postavy a každá postava by mala akoby svoj tieň, alterego, neodbytného komentátora. Nakoniec sme sa však rozhodli inak. Pri svojej „dramatickej“ činnosti sa snažím, a herci to niekedy nemajú veľmi v láske, nechávať v texte pomerne široké pole pre ich osobnú hereckú tvorbu. Dosť často sa na to hnevajú, lebo majú pocit, že si zľahčujem situáciu ako dramatik, ale je to v skutočnosti skôr o získaní vzájomnej dôvery. Na druhej strane, pre mňa je herec rovnocenný partner do debaty a predovšetkým tiež tvorca. Preto som napokon ponechal vnútorné komentáre ako súčasť situácií a zostalo už len na ich bravúre, ako dokázali realizovať aj tie najnezmyselnejšie a najabsurdnejšie strihy v konaní a emócii. Zvládli to. Všetci. Dielo je poznačené realizmom a dalo by sa posunúť aj do súčasnosti. Správanie postáv sa v mnohom stotožňuje s naším správaním. Ako ste pracovali s textom? - Pokúsili sme sa vybrať obsadenie už tak, aby bola u hercov aj technická dispozícia na zvládnutie strihov a myslenie postáv. Je úplne rozbité, mozaikové a nemá klasickú situačnú psychologickú linku. Má špecifický podtextový prúd, ktorý sa vyslovuje. Ako dramatizátor som práve v tomto spodnom prúde našiel pole, v ktorom sa dajú nájsť slová, vety, myslenie a pocit, absolútne súčasné. Rozhodol som sa hľadať odlišnosť aj v jazyku. Jazyk postáv vtedy, keď hovoria vnútorný komentár, nie je archaický, ale zámerne zosúčasnený. Vnútorné pochody som sa snažil písať v našom bežnom jazyku, ktorý môžete počuť okolo seba. Tam som zjednodušoval aj vetné konštrukcie, pretože, priznajme si to, monológy, ktoré vedieme sami v sebe s tým, čo nazývame „vedomie seba“, určite nenesú punc vysokej literatúry. Práve tu som nachádzal priestor pre akúsi súčasnosť. Chcel som týmto spôsobom príbeh aktualizovať. Nie posunúť do súčasnosti, ale vytvoriť nejaký autonómny svet, ktorý nie je rekonštrukciou tej doby. Vedeli ste už vtedy, keď ste prepracovávali text, pre koho píšete? - Čiastočne sme už predtým s istými hercami rátali. Takže vedomie, že píšem určité repliky s konkrétnou predstavou herca vo mne existovalo. Neviem, či to bolo práve preto jednoduchšie, ale konkrétnosť priniesla inú úroveň aj do textu. Ako dlho ste na texte pracovali? - Ťažko možno vôbec definovať začiatok. Dlho sme sa totiž rozhodovali, či do toho vôbec pôjdeme. Čítal som to stále dokola a premýšľal som, ako by sa to dalo spracovať. Úvahy vlastne prebiehali asi jeden aj pol roka pred samotným uvedením hry na javisku. Samotné písanie textu mi však možno trvalo dva, či tri mesiace. Predpokladali ste už pri písaní, aké budú reakcie divákov, alebo ste vnímali len dielo samotné? Aké vôbec boli vaše očakávania? - Mám veľmi rád humor v divadle. Je určitým priblížením sa k divákovi. Nenásilné, spoločné nájdenie hladiny zábavy, problému a úsmevov nad samým sebou. Možno práve toto bol kľúč, ktorému som vnútorne stále veril. Ťažko možno niečo v umení robiť nasilu. Vychádzal som z humoru, ktorý mi je blízky a strihy, keď niečo poviem a vzápätí hneď popriem, sú veľmi ľudské. Keď to ľudia počujú, zistia, že to bežne zažívajú pri denných rozhovoroch. Každý má svoj vnútorný monológ a stačí si ho len predstaviť vo chvíli, keď ho z javiska počujú. Dúfal som, že práve toto zaberie. Mal som pocit, že by to mohlo byť vtipné aj pre divákov. Od premiéry už prešiel určitý čas a ukázalo sa, že aj slovenské dielo dokáže zaujať. Aký máte z toho pocit? - Pravdupovediac, mám z toho fantastický dojem. Je to totiž tenký ľad, voliť takýto druh predstavenia – slovenskú hru a k tomu ešte aj adaptáciu klasiky, ktorú každý pozná zo stredoškolských čias ako povinné čítanie. Na začiatku bolo veľa predpokladov, že to nemôže zabrať. To, že si Veľké šťastie získava divákov a úspech, vnímam ako dôležitú vec aj pre mňa, nielen pre divadlo. Zrejme keď človek zatne tým správnym smerom, možno zmení pohľady ľudí. Už som dokonca počul, že sa mnohí snažili nahliadnuť aj do pôvodného Timravinho diela kvôli predstaveniu. Podľa mňa totiž Timrava píše, okrem iných kvalít, skutočne zábavné poviedky. Máte v moci výber predstavení ako dramaturg v Činohre SND. Chceli by ste, aby sa slovenské diela presadili vo väčšej miere v repertoári kamenného divadla? - Samozrejme, a nielen ja. Ambícia tu existuje, ale je to určitý proces. Možno po istých zmenách, ktoré sa v tejto krajine udiali, trvá dlhšie to naštartovať. Nechcem zovšeobecňovať, ale zdá sa mi, ako keby určitá skupina celkom prirodzene odišla do úzadia, ale, žiaľ, nezanechala spojenie s pôvodnou dramatickou tradíciou, aspoň v rovine „dramatického remesla“. Základňa, ktorá predpokladá zvládnutie akéhosi dramatického „rutinérstva“ v tom najlepšom slova zmysle. Majstrovstvo mladých autorov napísať dobrý dialóg, situáciu, charakter, je zatiaľ niekde v zárodku. Vidí sa mi, že sa tu však už čosi rodí. Z rôznych strán sa objavujú mená tých, ktorí píšu pravidelne. Je veľmi dôležité, aby boli realizované. Písať do zásuvky je to najhoršie, čo sa môže dramatikovi stať. Dramatický text by mal byť realizovaný a spätnú väzbu by mal človek dostať okamžite. Na jej základe sa aj on môže posúvať. Máme snahu aj v budúcej sezóne dať na repertoár mená, ktoré by sme radi dostávali do obehu. Chceme, aby mohli ďalej písať. Či už pre nás, alebo pre iné divadlo. Najmä však, aby jednoducho písali a aby sa ich veci hrali. Veľké šťastie získalo viacero nominácií, aj pre divadlo ako také, ale aj pre vás samotného ako dramaturga. Čo to pre vás znamená? - Prvý telefonát, ktorý som dostal, keď vyšli nominácie, bol od mojich kamarátov. Niekedy sa zabávame na tom, že zrejme do päťdesiatky budeme mladí, talentovaní, večne objavovaní a občas, nie vždy, objavení. Naše inscenácie už niekoľkokrát získali nominácie, alebo aj cenu, aj keď, teda nebol som to ja, ale bol som súčasťou inscenácie ako dramaturg. Tentokrát však išlo, samozrejme, o niečo iné. Dostal som nomináciu za dramaturgiu a dramatizáciu. Potešilo ma to, lebo dramaturgia je občas piate koleso od voza. Napriek tomu, že napokon rovnako nesie zodpovednosť za neúspech. Dokonca som sa dozvedel, že niektorí zúčastnení kritici sa snažili definovať ocenenie aj inak, lebo niečo ako dramaturgia a dramatizácia nemá samostatnú kategóriu. Pre mňa to má jeden veľmi dôležitý a podstatný efekt: reklama médiu, ktorým je divadlo. Vieme, v akom políčku pozornosti sa nachádza a aj ja vkladám veľa energie do jeho prezentovania. Chcem, aby do divadla ľudia chodili so záujmom. Dosky, ale už aj nominácie na ne sú akousi ojedinelou záležitosťou a aspoň čiastočne dávajú šancu divadlu ako takému byť v pozornosti potenciálneho diváka aj inak než len samotným predstavením.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama