Keď človek myslí, je expresívnejší a priamejší
Najväčšími ohnivkami reťaze spomínaného predstavenia, ktoré vnáša do života diváka opäť tak zatracovanú a v divadlách obávanú slovenskú klasiku, sú tri ženy. Tým najžeravejším ohnivkom je práve postava Jozefy Jakubovičovej v podaní Diany Mórovej. Postava Jozefy Jakubovičovej v predstavení je náročná. Vyžaduje si takmer rečnícku dokonalosť, najmä pri vypovedaní vnútorných monológov. Ako ste sa do nej vcítili, aj keď niet pochýb o tom, že ste rečnícky zdatná? - Každý mal v tejto hre vnútorné monológy a myslím si, že sa s nimi aj pomerne natrápil. Vrátane mňa. Nevedeli sme, čo s tým máme robiť. Režisér aj dramaturg nás trošku zmorili tým, že nám nechali voľnú ruku a voľný priebeh predstáv. Nechali nás rozmýšľať, aby sme sa všetkého chopili, aby sme si sami určili cestu. Spoločne sme prišli na to, že by sme mohli reč odlíšiť dynamikou, iným vystupovaním. Keď človek myslí, je asi drzejší, vášnivejší, priamy a zrazu sú texty omnoho expresívnejšie. Aj interpretácia postavy je zrazu akoby väčšia. Ja som bola zástancom toho, aby to bolo čo najpresvedčivejšie, ale aj najzrozumiteľnejšie. Chcela som, aby bolo rozlíšiteľné, keď sa s niekým rozprávam a keď rozmýšľam. Záležalo mi hlavne na tom, aby diváci pochopili. Bola som zástancom názoru, že chcem ukázať, čo je môj podtext a priamy text. Snažila som sa presadiť, aby sme to tak robili všetci. Ako ste vnímali rôzne názory na interpretáciu svojej postavy? - Mala som z nich veľkú dilemu, pretože v niektorých kritikách som sa dočítala, že som priveľmi expresívna, skoro ako klaun. Vôbec to tak však nevnímam. Neskôr som si vlastne uvedomila, že mám byť práve taká. Timrava bola už aj vtedy, keď písala svoje romány, nadčasová. Rovnako aj moja postava má byť úplne iná, ako všetky ostatné, čo sa v dedine pohybujú a pohybovali aj predtým. Samotný text ma vedie k tomu, aby som bola vyrývačná, milá, zlatá, vtipná. Inak sa to zahrať nedá. S nudou to hrať nemôžem. Zabila by som tým postavu. Text si vyžaduje, aby sme ho nadhrali, vyhoveli mu. Sú to síce jednoduché vety, ale tie sa najťažšie učia. Okrem toho sú v archaickom jazyku a v inom slovoslede. Neprekáža vám práve to, že v povrchovej vrstve hry je použitý pôvodný text? - Práve naopak. Tak ako to Peter Pavlac napísal, je to iná slovenčina, akú bežne používam. Keď divák počúva, tak si uvedomí, že je to naozaj úplne niečo iné. Možno som s tým mala trošku problém. Poviem úprimne, neverila som tomu, či to bude dobré, vtipné a či samotná hra vôbec v dnešnej dobe niekoho zaujme. Ako sa vám hrá v predstavení, v ktorom je prevaha titulných ženských postáv? - Veľmi dobre. So Zuzanou Fialovou som už hrala. Rovnako aj s Monikou Hilmerovou, ako aj s Helenou Krajčiovou. V takejto štvorke sme sa však stretli po prvýkrát a museli sme sa ustriehnuť. Každá sme istým spôsobom iná, ale niekedy sa herečky môžu podobať v hereckom prejave. Spoločne s režisérom sme sa usilovali, aby sme boli veľmi odlišné. Myslím, že sa nám to podarilo nielen herecky, ale aj vizuálne. Čo sa stalo s vašimi dlhými vlasmi? - Aj to bola jedna z vecí, o ktorej sme dlho debatovali, ako by vlastne Jozefa mala vyzerať. Až po dvoch týždňoch skúšania sme raz cez obednú pauzu prišli na to, čo keby mala krátke, neupravené, strapaté vlasy. Aj pán Milan Čorba s tým súhlasil, pretože aj on sa snažil prezentovať Jozefu ako nadčasovú bytosť. Žena na dedine v nohaviciach? Prečo nie? Celý text bol nadčasový a zaujímavý. Siahli ste aj po originálnom Timravinom diele? - Keď sme hru začali čítať, znovu som si zobrala jej novelu Veľké šťastie a prečítala som si ju. Musím priznať, že mi pomohla. Bolo pre mňa zrazu všetko krásne zrozumiteľné. Peter Pavlac to zachoval aj v podtextoch. Možno mnohí, keby si prečítali jej dielo, by prišli k záveru, že sme predstavenie urobili dobre. Autorka všetko do textu zapracovala. Presne opísala, aké sú všetky postavy. Jej novela nám odkryla, ako vtedy žili ľudia a ako naše postavy v tom čase rozmýšľali. Uvedomila som si, že Timrava v dvoch vetách napíše zhustene o prírode, o charaktere, vlastne o každej veci. Dokázala neuveriteľne skladať slová. Nemali ste niekedy pocit, že máte rozprávania o všetkých veciach už dosť? - Dve vety mi skutočne nešli do úst a rozmýšľala som, či by sa nedali vynechať. Na každý moment, jav má moja postava pripomienky, všetko zhodnotí, stále rozpráva... Keď sme však slová vyhodili, nemalo to v sebe výpovednú hodnotu. O tom je vlastne naša Timrava. Moja postava všetko povie, na všetko použije aj štyri vety, hneď má aj úsudok, názor a výsledok. V jednom dychu povie strašne veľa. Všetko je naozaj založené na presnosti slov a nesmiete sa ani v jednom slovíčku pomýliť. Darí sa vám zapamätať si úplne presne toľké prúdy myšlienok? - Pred každým predstavením si nahlas a v rýchlosti memorujem texty. Rozcvičujem si ústa a svalové partie na tvári, aby som mala všetko presne vyartikulované. Keď si celý text prejdem, nemám strach, že zbreptnem. Viem, že som si scenár predtým precvičila, že jazyk je naučený... Po dlhších skúsenostiach som si už istá, že to funguje. Keď sa rozcvičím, pusa nie je lenivá. Nemávate trému? - Mám, ale snažím sa ju prekonať. Už keď som na javisku a rozbehnem sa, zlepší sa to. Vždy hovorím, že ak viete dobre text, a ste si istý, že sa nezmýlite, že vystačíte s dychom a ovládate repliky, vtedy je záruka, že práve to vás podrží. Ak je však človek unavený, cítiť to. Vtedy si neverím. Predstavenie si diváka získalo. Nemali ste strach, že ho neprijme? - Mali sme veľké obavy. Hlavne herečky a herci, ale neskôr, keď prišli známi a boli uveličení, upokojilo nás to. Ako herci sa nevidíme, hru vnímame inak. Keď však niekto vidí celok, až vtedy je možné predstavenie posúdiť. Z boku javiska sa nedá nič hodnotiť. Tam je úplne iný život ako v hľadisku.
