Angelo Giuseppe Roncalli – Ján XXIII.
Ak chcel v predminulom storočí talentovaný dedinský chlapec pochádzajúci z chudobnej rodiny získať vyššie vzdelanie, ostávala mu prakticky jediná cesta – stať sa kňazom. Túto púť si vybral aj Angelo Giuseppe Roncalli, ktorý sa narodil v roku 1881 v rodine chudobného roľníka neďaleko talianskeho mesta Bergamo. Čoskoro sa prejavili jeho mimoriadne schopnosti. Najprv pôsobil ako vatikánsky diplomat v rôznych krajinách (poslednou bolo povojnové Francúzsko), neskôr sa stal kardinálom a benátskym patriarchom. Keď v roku 1958 zomrel pápež Pius XII. a pripravovala sa voľba nového pápeža, komentátori hodnotili jeho devätnásťročné pôsobenie neveľmi lichotivo. Konštatovali, že vplyv katolíckej cirkvi na masy značne poklesol, cirkev nedokázala reagovať na výzvy a problémy 20. storočia. Americký novinár Robert Newin napísal: „Dokonca aj najoddanejší obdivovatelia Pia XII. boli nútení priznať, že v posledných rokoch jeho vlády nebolo všetko v poriadku. Hoci Pius XII. prijímal tisícky návštevníkov, čoraz viac bol izolovaný od vonkajšieho sveta a odkázaný len na informácie, ktoré mu dávala neveľká skupinka osôb...“ Voľba nového pápeža, konkláve, patrila medzi najťažšie v histórii cirkvi. Mená kandidátov, medzi ktorými sa vtedy rozhodovalo, už súčasným ľuďom veľa nehovoria. Nakoniec sa však kardináli zhodli na tom, že urobiť poriadok v kúrii a zvýšiť autoritu cirkvi vo svete dokáže iba kardinál Angelo Giuseppe Roncalli, ktorý po zvolení prijal meno Ján XXIII. Stalo sa tak 28. októbra 1958. Mal vtedy už sedemdesiatšesť rokov, takže možno sa niektorí aj domnievali, že jeho pôsobenie bude krátke. Mýlili sa, zomrel až v roku 1963 a stihol vykonať veľmi veľa. Významným signálom zmeny politiky Vatikánu bol jeho postoj voči kubánskej revolúcii. Pius XII. bol natoľko presvedčeným antikomunistom, že všetkých prívržencov komunistického učenia a členov komunistických strán exkomunikoval z katolíckej cirkvi, bez ohľadu na to, že tým vlastne dal vtedajším komunistickým režimom silný argument pre postih kňazov i laikov. Ján XXIII. zaujal voči kubánskej vláde pružnejšie stanovisko a Kubu dokonca navštívil aj súčasný pápež. Prejavil sa tu prinajmenšom jeho diplomatický talent. Prvý vatikánsky koncil v roku 1870 prijal dogmu o pápežskej neomylnosti v otázkach viery a morálky, keď hlava cirkvi vystupuje „ex catedra“. Hoci Ján XXIII. už túto dogmu nemohol zrušiť, predsa len myšlienkou zvolať Druhý vatikánsky koncil dal najavo, že o otázkach vzťahu cirkvi k modernému svetu nemá rozhodovať výlučne jej hlava, hoci má atribút neomylnosti, ale musí ich riešiť kolégium. Pápež zároveň naznačil, že je mu blízka myšlienka ekumenizmu, to znamená, že sa cestou vzájomného dialógu má prekonať po stáročia existujúci rozkol medzi kresťanskými cirkvami a denomináciami. Dialóg s moderným svetom začal pápež encyklikou Mater et magistra, ktorá je najdlhšou encyklikou v dejinách cirkvi. Encyklika síce obhajuje tradičnú doktrínu cirkvi o „prirodzenom práve na súkromné vlastníctvo“, no zároveň pripúšťa, že „štát má právo vlastniť výrobné prostriedky... ak je s nimi spojená veľká hospodárska nadvláda, takže nemôže byť ponechané súkromným občanom, pretože inakšie by sa ohrozilo verejné blaho“. Najvýstižnejšie by sa dalo povedať, že tu pápež zastáva koncepciu sociálneho trhového hospodárstva. Zároveň však upozornil na biedu rozvojových krajín a povinnosť tých vyspelejších poskytnúť im maximálnu možnú pomoc. Druhý vatikánsky koncil sa začal v septembri 1962. Na koncile sa ako pozorovatelia zúčastnili reprezentanti sedemnástich kresťanských cirkví. Senzáciu vyvolala účasť predstaviteľov pravoslávnej cirkvi. Z úvodného pápežovho prejavu svetová tlač vyzdvihla dve kľúčové myšlienky. Cirkev by mala skoncovať s politikou exkomunikácií a s bludnými učeniami by mala polemizovať zdôrazňovaním svojich vlastných hodnôt. Zároveň kritizoval „prorokov nešťastí“, ktorí videli vo vývoji, ktorý charakterizoval 20. storočie, iba negatívne stránky. Zdôraznil, že napriek všetkým možným hrozbám by sa ľudia mali na budúcnosť pozerať optimisticky. Počas konania koncilu vypukla karibská kríza. Pápež vyzval Johna Fitzgeralda Kennedyho (mimochodom prvého katolíka, ktorý sa stal americkým prezidentom), aby postupoval uvážene a neuvrhol svet do katastrofy. Príprava koncilu a jeho náročné rokovania Jána XXIII., ktorý udivoval svet na svoj vek neuveriteľnou energiou a pracovitosťou, unavili a vyčerpali. Účastníkom a pozorovateľom na koncile bolo zrejmé, že sa pápež už nedožije jeho konca. Počas hrozivých dní Ján XXIII. načrtol prvé myšlienky svojej poslednej encykliky Pacem in terris. Dodnes znie aktuálne myšlienka: „Zvyčajne sa ospravedlňuje zbrojenie tým, že dnes môže byť mier zabezpečený, iba keď existuje rovnováha v zbraniach. Ak teda zbrojí jeden štát, ostatné štáty s ním musia držať krok a takisto vyrábať zbrane. A ak je niektorý štát vybavený jadrovými zbraňami, to je pre iné štáty dôvod, aby sa tiež usilovali zaobstarať si také zbrane, schopné rovnakej ničivej sily. Následkom toho žijú ľudia stále v strachu, ako by na nich mala doľahnúť obrovská smršť, ktorá sa môže rozpútať v každej chvíli. A nie bezdôvodne, veď zbrane sú tu.“ Tretieho júna 1963 pápež Ján XXIII. skonal. Jeho nástupca Giovanni Battista Montini prijal meno Pavol VI. Viedol pokračovanie koncilu, ktorý prijal mnohé zmeny, ktoré viedli k začiatku dialógu so súčasnosťou. On a jeho nasledovníci museli hľadať kompromis medzi konzervatívcami a novátormi. Odpoveď na otázku, kto napokon získal prevahu, sa už dotýka našej súčasnosti.
