Poker ajatolláhov a Saddámovi teroristi
Od 1. septembra prebrali kontrolu nad stredným Irakom Poliaci. Deň predtým zahynul po teroristickom útoku ajatolláh Mohammed Bakír al Hakím, šíitský duchovný, politicky najprezieravejšia osobnosť dnešného Iraku. O budúcnosti Iraku rozhodnú šíiti, ktorí boli za Saddáma Husajna občanmi druhej kategórie. Šiesti z desiatich Iračanov sú šíiti. A piati zo šiestich chcú, podľa vzoru Iránu, vybudovať v Iraku štát, v ktorom by „vládol Boh“. Šíiti sa neznášajú zo sunnitmi ešte väčšmi ako katolíci s protestantmi. Aj v Iraku – od kalifátu dynastie Abbásovcov (750 – 1258) cez obdobie tureckej poroby (1518 – 1918) až po krátky mandát Britov (1920 – 1932) – vládli sunniti, ktorí šíitov diskriminovali. Keď Briti z kúskov tureckého impéria pozliepali Irak (vytvoriac na jeho okrajoch niekoľko štátikov – naftových protektorátov Veľkej Británie), dosadili do Bagdadu Fajsala; sunnitu, syna kráľa Hedžázu na Arabskom polostrove. No najukrutnejšie so šíitmi zaobchádzal sunnita Saddám Husajn. Američania však šíitom napriek všetkému neveľmi dôverujú. Obávajú sa, že chcú relatívne svetský štát Irak premeniť na teokraciu. Nevyznajú sa ani v zákulisnej hre ajatolláhov, kde o vplyv a budúcu moc súťaží niekoľko vplyvných duchovných a ich spojencov. Nedávna vražda ajatolláha Mohammeda al Hakíma, (týždeň po nevydarenom útoku na jeho strýka ajatolláha Mohammeda Saída), krátko po ustanovení dočasnej vlády pod vedením Ibrahíma Džafárího, zákulisnú politiku ajatolláhov ešte väčšmi zahmlila. Bagdadskí šíiti Americká nedôvera k šíitom má isté opodstatnenie. Časť irackých šíitov naozaj kopíruje ajatolláha Chomejního, ktorý v susednom Iráne zvrhol pred štvrťstoročím svetskú, ale bezohľadnú proamerickú diktatúru šáha Rezu Pahlavího. Okrem toho Hizballáh, šíitská teroristická organizácia v Libanone, má u Američanov tiež všeličo na rováši. Napriek tomu sa už začali zmierovať s predstavou, že práve šíiti by mali v budúcom Iraku zohrať rozhodujúcu úlohu. Prvý americký administrátor povojnového Iraku – Jay Garner, neuspel najmä preto, lebo sa mu nepodarilo vyselektovať z radov šíitov dôveryhodných politikov. Šíiti dovezení z emigrácie, Ahmed Šalabí či Ajad Ahwazí, skôr dobrodruhovia a podvodníci ako disidenti, boli pre irackých šíitov neprijateľní. Obom protežantom strýčka Sama uškodilo najmä to, že nectili šíitských ajatolláhov. Neúspešného Garnera v kresle miestodržiteľa Iraku vystriedal pred tromi mesiacmi Paul Bremer. Ten začiatkom júna ustanovil sedemčlennú Vládnu radu, ktorej členmi boli aj obaja disidenti. Rada mala vypracovať návrh na zostavu dočasnej irackej vlády. Tento krok Iračanov rozdelil: jedni rozpustenie rady vnímali ako dôkaz toho, že americká okupácia bude trvať večne, iní pokles vplyvu „importovaných disidentov“ pochopili ako signál, že Američania nechcú po sedemdesiatich rokoch v týchto končinách zopakovať chyby britských kolonizátorov. Angličania totiž ešte aj v 20. storočí vyberali vlády svojich kolónií a protektorátov bez ohľadu na vôľu domorodého obyvateľstva. Alsadristi miešajú karty V bagdadskej štvrti al Sadr žijú dva milióny ľudí, väčšinou šíiti. V 70. rokoch uctievali ajatolláha Mohammeda Bakra al Sadra, ktorého dal Saddám v roku 1980 zabiť. Potom sa bagdadskí šíiti upäli na ajatolláha Mohammeda Sadika al Sadra. Keď v roku 1999 aj tohto duchovného, spolu s jeho dvoma synmi zabili, podozrenie padlo na Saddáma. Hovorí sa, že ho Saddám dal zabiť, pretože pripravoval revolúciu v iránskom štýle. Iní vravia, že ho zavraždili, pretože odmietol dodržiavať tajné, nanútené dohody so Saddámom. Po smrti Mohammeda Sadika sa okolo bagdadskej mešity al Mohsen zhromaždili tisíce ľudí. Saddám ich dal rozohnať streľbou. Zahynulo najmenej tisíc ľudí, ďalšie tisíce zmizli vo väzeniach a v pracovných táboroch. Hovorí sa, že do demonštrantov spolu so Saddámovými gardami strieľali aj Ľudoví mudžahedíni, príslušníci organizácie iránskych emigrantov v Iraku. Saddám týchto „svetských“ mudžahedínov podporoval, vyzbrojoval, ba logisticky kryl aj ich ozbrojené výpady do Iránu. Kurdi zo severu Iraku tvrdia, že Saddám nasadzoval mudžahedínov aj proti nim. Hneď po páde Bagdadu nadviazali Američania spojenie s mudžahedínmi. Málokto tomu rozumel: mudžahedíni boli predĺženou rukou Saddáma, figurovali aj v zozname teroristických organizácií, ktorý zostavila vláda Spojených štátov. Mudžahedínov dokonca ani neodzbrojili. Podaktorí projektanti povojnového Iraku, najmä americkí konzervatívci, chceli z mudžahedínov vytvoriť čosi na spôsob afganskej Severnej aliancie a použiť ich v Iráne v prípade intervencie ako predstaviteľov svetskej moci. Bol to nešťastný plán: mudžahedínov v Iráne (na rozdiel od Severnej aliancie v talibanskom Afganistane) nik nepodporuje. Synovia ajatolláhov Podpore bagdadských šíitov sa dnes teší najmä Moktada al Sadr, syn Mohammeda Sadika, ktorému sa podarilo prežiť Saddámov režim. Moktada je mladý duchovný, zelenáč, politicky neskúsený. Bagdadskí šíiti podporujú aj ajatolláha Kazema al Haeriho, ktorý sa nedávno vrátil z emigrácie vo svätom iránskom meste Kum. Začiatkom mája priletel z Londýna do svätého mesta Nadžáf aj Abdulla Madžída al Cho´i, syn ďalšieho významného ajatolláha. Priletel na špeciálnom lietadle americkej armády, chránila ho po zuby ozbrojená eskorta. O desať dní neskôr Cho´ia zavraždili. Vraj preto, lebo vo svätyni poskytol útulok jej bývalému správcovi, lojálnemu členovi Saddámovej štátostrany Baas. Podaktorí sa nazdávali, že vrahov mohol objednať aj Moktada, ktorý vraj mal so správcom svätyne nevyrovnané účty. Alsadristi však účasť na atentáte rozhorčene popreli. Odporúčania budeme vydávať my Šestnásteho apríla rečnil pred mešitou al Mohsen duchovný Kazem al Abádí. Pred stotisíc ľuďmi vyhlásil, že Irak musí mať reprezentatívnu vládu. Vyzval sunnitov i šíitov k svornosti, niekoľkokrát zopakoval, že politika a náboženstvo predstavujú neoddeliteľnú jednotu. Zároveň vyzval všetkých ľudí podsvetia, zvlášť predavačov alkoholu, drog a prostitútky, aby sa do týždňa vzdali svojich obchodov. Sľúbil, že odhalí a potrestá zlodejov, ktorí po vojne vyrabovali polovicu budov v Bagdade. Nikoho neprekvapilo, že Abádí z tribúny ohlásil pre všetkých zločincov trest smrti. Vyhlásenia šíitských duchovných, ktorých považujú za mudrcov, prijímajú Iračania ako slovo Božie. Šíiti v bagdadskej štvrti al Sadr vydávajú noviny Hlas al Sadry. Miestny imám al Nadží v rozhovore pre tieto noviny sľúbil, že duchovenstvo chce financovať výstavbu nových domov pre rodiny Saddámových obetí. Okolo mešity sa potĺkajú ozbrojenci v svetlomodrých uniformách. Imám al Nadží tvrdí, že sú to dobrovoľníci, akási domobrana. Vo štvrti al Sadr pôsobí „na polovičný úväzok“ 50 tisíc takýchto ozbrojencov. Jedni sa podujali strážiť mešity, iní sú ochrancami jednotlivých obvodov. Napriek vlne vrážd členov Saddámovej strany Baas (väčšinou podľa pravidiel krvnej pomsty) všetci tvrdia, že vďaka duchovným a ich dobrovoľníkom sa štvrť al Sadr stala najbezpečnejšou v celom Bagdade. Duchovní z al Sadry preto odmietli americký návrh spoločnej policajnej kontroly Bagdadu. Obávajú sa kompromitácie a straty vplyvu. Kým sa nepodarí zostaviť schopnú vládu, dovtedy budú Iračania počúvať iba šíitských duchovných. Bagdadský klérus ťaží najmä z obrovskej prestíže rodu al Sadrovcov, ktorého členovia neušli pred Saddámom do zahraničia. Obyvatelia al Sadry, po rokoch vymývania mozgov, sú nevzdelaní a ľahkoverní. Ak ich osloví človek s autoritou, uveria mu. Na otázku, prečo Američania nazabránili rabovačke, imám al Nadží odpovedá takto: „Okupanti priviezli Kuvajťanov a Saudskoarabov, aby Irak, pod ich ochranou, vypľundrovali. Ešte pred vojnou zhromaždili Američania 5000 irackých utečencov v Maďarsku, kde ich naučili všetky najmodernejšie zlodejské techniky.“ Nepríjemná sloboda Iračania sú rozčarovaní. Nazdávajú sa, že veľkého nepriateľa nahradil iný, hoci o trochu lepší. Irackí šíiti i sunniti sa zhodujú iba v jednom: „Takáto sloboda je nepríjemná, ponižujúca... Prijímame ju iba preto, lebo Američania sľúbili, že raz zavládne aj skutočná sloboda, sloboda pre všetkých. Americká administratíva je neschopná, ale pravda je, že dnes všetci môžu hovoriť, čo chcú.“ Napriek antiamerickej rétorike šíitskí duchovní oceňujú zmeny, ktoré po páde Saddáma nastali. Vedia, že keby okupanti opustili krajinu, nastal by chaos, ba možno by vypukla aj občianska vojna. Preto si ani radikáli vykrikujúci protiamerické heslá neželajú konfrontáciu. Keď sa v Bagdade konajú veľké demonštrácie, ani znalci povojnového Iraku celkom nechápu, o čo organizátorom ide. Zdá sa, že hlavným cieľom šíitských duchovných je najmä demonštrácia schopnosti dostať masy ľudí do ulíc. Objavili sa aj pokusy šíitov fungovať ako konštruktívna samospráva. Nevydávajú výzvy na nespoluprácu, neburcujú do boja proti okupantom. Ani jeden zo šíitských duchovných sa zatiaľ neodvážil napodobniť ajatolláha al Širázího, ktorý v roku 1920 vyhlásil, že akákoľvek spolupráca s britskou administratívou je porušením náboženských zákonov. Širázího edikt vyvolal vtedy ozbrojené povstanie. Na programe dňa je skôr kompromis ako konfrontácia. Pre šíitov, ešte pred intervenciou, bola hlavným partnerom Najvyššia rada islamskej revolúcie v Iraku (SCIRI), ktorú viedol ajatolláh Mohammed Bakir al Hakím. Tento muž strávil veľa rokov v Teheráne. Konkurentom SCIRI v povojnovom Iraku sú najmä politické formácie al Sadr. SCIRI v júli prisľúbila, že bude spolupracovať s okupantmi. Jej ozbrojené milície, asi desaťtisíc ľudí z Brigády Badr, prejavili ochotu zúčastniť sa na odzbrojovaní Iraku. Táto spolupráca mala od začiatku veľa zádrheľov. Ešte v máji zatkli Američania dvadsať badristov a obvinili ich, že práve oni stoja za raketovým útokom na jednu z amerických základní a zároveň obvinili Irán, že podporujúc brigádu „sabotuje cestu Iraku k demokracii“. Obvinenie Brigády Badr zo spolupráce s al Káidou však bolo vyvrátené. Brigáda vraj spolupracuje iba s Revolučnou gardou Iránu. Pre spoluprácu s Američanmi sa nedávno rozhodla aj ďalšia šíitská organizácia Zew Islamí. Zradené povstanie Náboženskou pevnosťou Iránu je mesto Kum. V posledných desaťročiach vďaka priazni štátu zbohatlo. Vatikánom irackých šíitov je Nadžáf, kde stojí hrobka kalifa Alího, najvýznamnejšia svätyňa šíitov. Polorozpadnuté domy, deravé ulice, všade plno špiny. Sunnita Saddám prenasledoval šíitov vynachádzavejšie ako komunisti kresťanov. V lete, keď je v Iraku 50 stupňov v tieni, štát vypínal v šíitských mestách elektrinu. Vyradenie klimatizácie a chladničiek bolo jedným z najmiernejších trestov za povstanie v roku 1991, keď šíiti, spoliehajúc sa na Američanov (ktorí im po oslobodení Kuvajtu prisľúbili pomoc), chceli vojnou oslabeného Saddáma zvrhnúť. George Bush senior osobne vyzval irackých šíitov, aby diktátora odstránili. V Nadžáfe a v tucte ďalších miest ustanovili vtedy šíiti antisaddámovské výbory. Celý týždeň žili v predstavách, že sa Saddám už na nič nezmôže. Ajatolláh Abú al Kasem al Cho´i, v tom čase najvyšší šíitsky duchovný, premohol svoju nechuť angažovať sa v politike a revolučné výbory požehnal. Očakával, že udržia poriadok, nepripustia rabovačky, lynčovanie a vraždy. V tom čase sa americká rozviedka dozvedela, že nad povstaním chce prevziať kontrolu susedný Irán a premeniť Irak na ďalšiu šíitskú republiku. Politológovia tvrdia, že tieto chýry podsunul Američanom Saddám. Proiránske zoskupenia a organizácie (medzi nimi aj Brigáda Badr) mali v skutočnosti iba minimálny vplyv. (Iní politológovia tvrdia, že Američania Saddámovi nenaleteli. Saddám, síce porazený, ale ešte vždy s mocnou armádou, im bol na dobrej pomoci. Iba vďaka Saddámovi sa väčšina štátov okolo Perzského zálivu zmierila v permanentnou americkou prítomnosťou.) Dvadsiateho šiesteho marca 1991 Bush senior vyhlásil, že USA už rebelov nepodporujú. Saddám okamžite udrel: nielen na šíitov, ale aj na Kurdov v severných provinciách. Povstalci z Nadžáfu sa ukryli v mešite, ale Saddámovi vojaci ju rozstrieľali. Po potlačení povstania skončilo v masových hroboch najmenej tridsaťtisíc šíitov. Vzápätí dal Saddám rozšíriť zručne vyhotovený a „vedecky odobrený“ rodostrom svojho rodu, z ktorého vyplynulo, že on sám je potomkom Alího, zaťa Proroka Mohameda, zakladateľa šíizmu. Saddám ešte v tom istom roku 1991 zrušil semináre v Nadžáfe. Tisíce duchovných uväznili, mučili a pozabíjali. Vtedy zahynula aj stovka najbližších spolupracovníkov ajatolláha Cho´ia. Ajatolláh Alí al Sistání, po smrti Cho´ia najvyšší duchovný šíitov, celé mesiace v strachu o život neopúšťal svoj dom. Celých desať rokov žil ako pustovník. Jeho náboženské nariadenia sa z Nadžáfu pašovali tajne. Dnešní seminaristi tvrdia, že v 70. rokoch bývalo v Nadžáfe sedem až desaťtisíc duchovných, neskôr sa ich počet znížil o dve tretiny. Mohammed al Hakkání, spolupracovník al Sistáního, tvrdí, že v Nadžáfe dnes žijú iba štyria modždahedi, učení ajatolláhovia, ktorí majú dostatočnú kvalifikáciu na to, aby mohli interpretovať právo obsiahnuté v Koráne. V iránskom Kume je takýchto učencov najmenej päťdesiat. Viacerí seminaristi spolupracovali so Saddámovou tajnou políciou, ale tí, do jedného, po invázii zmizli. Dnes sa v seminároch opäť vyučuje. Študujú tam aj utečenci, ktorí sa vrátili z Iránu. Získa si Nadžáf opäť postavenie hlavného strediska šíitov, ktoré kvôli Saddámovi stratil v prospech iránskeho Kumu? Dejiny a náboženská tradícia stoja na strane Nadžáfu, ale šíitská rošáda bude podľa všetkého trvať ešte veľmi dlho. Kto prevezme vládu nad dušami? Saddámova strana Baas sa rozsypala. Semináre v Nadžáfe sú dnes slobodné, ale zmietajú nimi osobné a doktrinárske konflikty. Prívrženci ajatolláha al Sadra obviňujú ajatolláha al Hakíma, že šíri lži o účasti Moktadu na vražde al Cho´ia. V Basre prívrženec Moktadu tvrdí, že al Hakím a Brigáda Badr nepodporili v roku 1999 povstanie proti Saddámovi. Dvanásteho mája, krátko po návrate z iránskej emigrácie, rečnil v Nadžáfe al Hakím pred tridsaťtisíc ľuďmi. Rovno povedal, že prevezme vedenie zjednoteného seminára. Ambície mal nemalé: v hierarchii šíitských duchovných sa videl dokonca vyššie ako ajatolláh al Sistání. Dav mu pritakával heslom, ktorým ešte nedávno prevolával na slávu Saddáma: „Dáme za teba dušu a krv, al Hakím.“ Podľa viacerých pozorovateľov sa ctižiadostivý ajatolláh už toho dňa znemožnil v očiach „alsadristických“, „vlasteneckých“ šíitov. Al Hakím sa usiloval získať na svoju stranu aj sunnitov, ba dokonca aj nemoslimov. V širokej verejnosti nebol taký populárny ako vodcovia skupiny al Sadr, ale mal silný vplyv na najväčšie šíitské kmene. Príslušníci týchto kmeňov počas vojny s Iránom masovo dezertovali z armády a ukrývali sa na trstinových ostrovoch v delte Eufratu a Tigridu. Práve tam sa sformovali brigády Badr, ktoré vyhlásili Saddámovi partizánsku vojnu. Saddám dal tento archipelág vypáliť, pričom zahynuli desaťtisíce nevinných ľudí. Napriek podpore kmeňov Šakhanba má al Hakím problém. Ešte v Iráne sa sám vyhlásil za veľkého ajatolláha. Veľa irackých duchovných ho neuznáva. Okrem toho: mnohí mu vyčítajú úzke prepojenie s Iránom. Jeho bodyguardi, neoholení, divokí, v Iráne vycvičení, pripomínajú Iračanom pradávne animozity voči Peržanom. Dobré vzťahy s Iránom má aj al Haeri, ktorého prívrženci Moktadu považujú za najvyššieho ajatolláha. Obaja, al Hakím aj al Haeri sú však samozvanci. Titul, ktorý si privlastnili, patrí ešte vždy ajatolláhovi al Sistánímu. Al Haeri však v očiach pokorených Iračanov boduje viac ako al Hakím. Napríklad tým, že odmietol odporúčanie najvyššieho vodcu Iránu, ajatolláha Sajeda Ali Chameneího, ktorý mu prikázal spojiť svoje sily s al Hakímom. Al Hakím sa nevie zbaviť etikety predĺženej ruky Iránu. Jeho imidž nevylepšuje ani fakt, že v boji so Saddámom zahynulo 23 jeho rodinných príslušníkov. Teokrati Medzi SCIRI a skupinou al Sadr panuje navonok úplná zhoda. Obe frakcie sa chcú rozhodujúcim spôsobom podieľať na budúcnosti Iraku. Obe skupiny presadzujú v diskusiách o budúcej ústave „úlohu znalcov zákona“, teda takú interpretáciu šíitskej teológie, ktorá pred štvrťstoročím umožnila ajatolláhovi Chomejnímu zvrhnúť skorumpovanú monarchiu v Iráne a ustanoviť tam vládu duchovných. Obe skupiny však upozorňujú na to, že tento systém je nevhodný tam, kde okrem šíitov žije aj početná sunnitská menšina. Znalci Stredného východu sú však skeptickí. Nazdávajú sa, že ide skôr o taktické vyhlásenia. Šíitskí duchovní sa obávajú, že ich Američania, pre podporu z Iránu, z prvých vlád celkom vylúčia. Navyše ajatolláhovia v Nadžáfe pestujú tradíciu kvietizmu, podľa ktorej duchovným neprislúcha angažovať sa v politike. Mohammed al Hakkání: „Duchovenstvo sa musí strániť politiky, aby si uchovalo čistotu.“ Za svetskú vládu nie je ani al Hakkání. Väčšina šíitov je totiž presvedčená, že zákonodarstvo sa musí riadiť náboženskými normami. Neuznávali by teda nijakú vládu, ktorá by sa ustanovila bez požehnania duchovných. Al Hakkánímu však ide najmä o to, aby duchovní do týchto vlád nevstupovali. Ešte v apríli ajatolláh al Sistání vydal náboženský edikt, ktorý zakazuje vraždy úradníkov strany Baas aj v prípade, že ide o krvnú pomstu. Vzápätí sa stretol s vodcami Kurdov, aby sa dohodli na chápaní jednoty Iraku. Al Sistáního, veľkého ajatolláha, uznávajú šíiti v celom svete, je pre nich najväčšou náboženskou autoritou. Al Hakím na také postavenie iba ašpiroval. Klepce moci Keď Chomejní v roku 1979 prevzal moc v Iráne, musel uchlácholiť kvietistov zo svätého mesta Kum. Prekabátil ich tak, že duchovných začlenil do všetkých oblastí verejného života. V Iraku však Chomejního charizmu nemá ani jeden z ajatolláhov. Všetci sa opierajú najmä o svoje kmene. Keď sa Chomejní vracal po pätnástich rokoch z emigrácie, vítali ho milióny ľudí. Al Hakíma v Basre, po návrate z iránskej emigrácie, privítalo iba štyridsaťtisíc ľudí. Radikálni šíiti majú zatiaľ, najmä kvôli nejednoznačnej politike Američanov, väčšiu podporu ako umiernení. Množia sa záhadné vraždy priekupníkov alkoholu a dílerov drog. Tieto vraždy nik nevyšetruje. Lekári sa sťažujú, že do vedenia nemocníc prenikajú ľudia, ktorí okrem deklarovanej zbožnosti nemajú nijakú kvalifikáciu. Na uliciach začínajú mladí muži opäť terorizovať ženy, ktoré sa objavia na verejnosti nezahalené. Za Saddáma by sa také niečo nemohlo stať. Šíiti po páde Saddáma získavajú politický vplyv najmä tam, kde sú dobre zorganizovaní. Pripravujú sa na diskusiu o postavení islamu v budúcej irackej ústave. Je viac než isté, že americká administratíva bude už čoskoro čeliť nepríjemným problémom. Jedným z najvážnejších bude, že mechanizmy demokracie pripúšťajú k moci ľudí, ktorých ideológia a činy sú v príkrom rozpore s tým, čo Američania proklamujú. Atentát na ajatolláha Mohammeda Bakíra al Hakíma sa udial krátko pred tým, ako kontrolu nad stredným Irakom, kde sa nachádzajú najdôležitejšie svätyne šíitov v Nadžáfe a v Karbale, prevzali od Američanov Poliaci. K atentátu sa zatiaľ nik neprihlásil. Verejnosť podozrieva duchovného Moktadu al Sadra, ktorý bol najvplyvnejším z al Hakímových konkurentov. Ten obvinenie odmietol, vyhlásil trojdenný protestný štrajk a povedal: „Za atentátom stoja kriminálnici zo Saddámovej strany Baas.“ Atentát na ajatolláha al Hakíma, ktorý bol ochotný spolupracovať na tvorbe novej irackej ústavy, sťaží postavenie novoutvorenej Vládnej rady, ktorá už stihla menovať dvadsaťpäť ministrov dočasnej vlády. Jeden z jej členov, Mohammed Bahr al Ulúm sa na znak protestu proti nedostatočnej ochrane šíitských svätýň vzdal svojej funkcie. V Iraku zavládol chaos. Jedni predpovedajú prepuknutie občianskej vojny medzi znepriatelenými zoskupeniami ajatolláhov, iní tvrdia, že práve smrť al Hakíma šíitov zjednotí a prinúti ich spolupracovať s dočasnou vládou. Text bol uverejnený v The New York Reviewof Books, Gazeta Wyborcza
