Ešte nepovedal posledné slovo
O ľuďoch, ktorí sa narodili v prvý deň kalendárneho roku, sa zvykne hovoriť, že sú deťmi šťasteny. Medzi nich patrí Ivan Šimko (1955), ale aj jeho dlhodobý rival na pôde KDH Ján Čarnogurský (1944). Pred troma rokmi sa cesty ponovembrového podpredsedu federálnej vlády pre legislatívu a jeho poradcu úplne rozišli. Napriek tomu, že sa obaja považujú za kresťanov a demokratov. Šimko bol síce jeden zo zakladateľov KDH, ale predsa nikdy celkom nezapadal do predstáv o zdravom jadre tohto hnutia. Vari už svojím pôvodom (jeho starý otec z evanjelickej vetvy rodiny Ivan Viest bol významným účastníkom SNP a bratom legendárneho generála Rudolfa Viesta) a tolerantnejším prístupom k iným názorom sa líšil od ostatných skalných „kádehákov“. Prikláňal sa skôr k moderným prúdom európskej kresťanskej demokracie ako k superkonzervatívnym stanoviskám slovenského katolíckeho duchovenstva. KDH po volebnej porážke a návrate Vladimíra Mečiara k moci v roku 1994 rezignovalo a začalo sa pripravovať na viacročné obdobia v opozícii. Dva typy politikov Spolu s Mikulášom Dzurindom vtedy Šimko stavil na inú kartu – úzku spoluprácu viacerých protimečiarovských síl vrátane liberálov a časti ľavice. To bolo dovtedy pre kresťanských demokratov nemysliteľné. Založenie SDK a voľby v roku 1998 mu dali za pravdu. Napriek tomu sa mu nepodarilo získať podstatnú väčšinu KDH pre túto alternatívu aj v ďalšom období. Preto sa podieľal na založení SDKÚ. On ako ideológ, spoluautor programu a stanov a možno aj trochu oduševnený rojko, a Dzurinda ako hlavný mediátor a predstaviteľ pragmatickej línie. „Ktosi je založený viac filozoficky, viac mu záleží na tom, aby mal jasnú predstavu smerovania, aby si vedel lepšie zdôrazniť zmysel existencie SDKÚ a dajme tomu je aj ochotný vstúpiť do súťaže o to, aký charakter bude mať,“ povedal Šimko v lete 2000 v interview pre týždenník SLOVO. „Niekto sa pozerá na veci pragmatickejšie a skôr ho zaujíma, ako budeme riešiť bezprostredné problémy.“ Táto situácia nastala o tri roky, necelý rok po tom, čo SDKÚ vzišla z volieb ako reálny víťaz. Na lámanie chleba došlo v stredu 10. septembra 2003. Dzurinda si bol prinajmenšom od pondelka istý, ako sa zachová minister obrany na rokovaní vládneho kabinetu o ďalšom osude riaditeľa Národného bezpečnostného úradu (NBÚ). Nielen to. Premiér si dopredu spočítal hlasy a dobre vedel, že jeho návrh o odvolaní Jána Mojžiša pre Šimkov záporný postoj neprejde. Napriek tomu dal hlasovať. Považoval to za test slepej lojality voči svojej osobe. Kým v predchádzajúcich vnútrokoaličných sporoch zaujímal niekoľko mesiacov pozíciu mŕtveho chrobáka, v tomto prípade konal mimoriadne rýchlo. Ešte v ten večer požiadal prezidenta republiky o odvolenie ministra obrany. Neposlušný protikandidát Otázka stojí aj tak, či Dzurindovi nešlo viac o to, aby sa zbavil Šimka než Jána Mojžiša. V kuloároch sa veľa hovorí, že Šimko ako šéf rezortu vnútra, neskôr obrany, nebol veľmi náchylný ovplyvňovať tendre pre svoje ministerstvá v prospech podnikateľov spriaznených s premiérom. Osud svojej kariéry v SDKÚ si zrejme spečatil už v marci 2002, keď sa rozhodol, že bude Dzurindovým protikandidátom na post volebného lídra a na kongrese získal tretinu hlasov. Staronový predseda vlády sa mu ,,odvďačil“ po parlamentných voľbách, keď sa veľmi rýchlo vzdal nároku SDKÚ na kreslo ministra vnútra – na úkor Ivana Šimka. Napriek tomu, že KDH získalo ďalšie ,,silové“ ministerstvo (spravodlivosti) a zachovalo si výrazný personálny vplyv aj na Najvyššom súde SR a Generálnej prokuratúre SR. O vývoji vzťahov medzi oboma politikmi svedčí aj fakt, že sa posledný raz dlhšie rozprávali na Veľkú noc v apríli 2003 v rekreačnom zariadení Úradu vlády SR vo Vysokých Tatrách a že si premiér pre svojho ministra a straníckeho kolegu už potom nenašiel čas, hoci ho o to Šimko žiadal. Aj preto, lebo v lete sa v obchodných kruhoch rozšírili informácie o zmene na poste ministra obrany. Mohol sa zachovať aj inak. Tak, ako mu to radil veľvyslanec z jednej členskej krajiny NATO: hlasovať na vláde za Mojžišovo odvolanie a potom pred médiami vyhlásiť, že mu neostávalo nič iné, lebo by krátko pred vstupom Slovenska do Severoatlantickej aliancie nebolo vhodné, keby odišiel z takej významnej funkcie. Totálna nedôvera Podľa premiéra Mojžiš musel odísť pre „totálnu nedôveru“. Šimko, ktorý Mojžiša za šéfa NBÚ presadil ešte ako minister obrany, však tvrdí, že Dzurinda ani na opakované požiadanie nepredostrel nijaký dôkaz, ktorým by Mojžiša spochybnil. Išlo o všeobecné podozrenia a indície, ktoré nepodložil konkrétnymi príkladmi, lebo práve také sa dajú skontrolovať. Naopak, vojenská tajná služba nič také nepotvrdila. Šimkove argumenty proti racionálne nepodloženému odvolaniu Mojžiša, ktorý mal dôveru predstaviteľov NATO (bezpečnostný úrad vznikol najmä pre požiadavky tejto organizácie, lebo má potvrdzovať dôveryhodnosť ľudí, ktorí prichádzajú do vzťahu s utajovanými skutočnosťami v rámci aliancie), riešil Dzurinda po svojom – odvolal najprv ministra obrany. Šimko takéto rozhodnutie a najmä to, že prebehne s takou rýchlosťou, nečakal. A nečakal ani taký takmer jednotný postoj Prezídia SDKÚ, v ktorom pôsobí viacero jeho dlhoročných priateľov. Celé to trvalo tri štvrte hodinu. Pritom okrem neho a Dzurindu na zasadaní nik ani neprehovoril. Z pätnásťčlenného prezídia sa hlasovania o odvolaní Šimka z postu ministra aj podpredsedu strany zdržala len Zuzana Martináková (Šimko nehlasoval). Aj to sa vysvetľovalo iba ,,osobnými citovými väzbami“, pretože – ako povedal minister dopravy a člen vedenia SDKÚ Pavol Prokopovič – ,,takmer každý vie, že je priateľkou Ivana Šimka a aj vďaka nemu sa dostala do politiky“. Mimochodom, Martinákovej manžela, publicistu a poradcu ministra obrany Mariána Bednára považujú pozorovatelia za súčasť záhadnej ,,skupinky“. Podľa premiéra organizoval proti nemu mediálne hry. Nešťastne sa vraj zaplietol aj do tendra na logistický systém na ministerstve, hoci Úrad pre verejné obstarávanie proti výberovému konaniu nemal nijaké námietky.
Démon súhlasu Zrejme typický bol aj postoj ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana. Ten pred novinármi otvorene obhajoval nadradenosť straníckej disciplíny pred svedomím, pričom na Prezídiu SDKÚ tiež hlasoval proti Šimkovi. Pritom ide o kandidáta na prezidenta, ktorý by mal mať schopnosť preukázať, že vie byť nezávislý od politických strán. Osobitne, keď ide o otázku svedomia. Je ironické, že o autorovi stanov ,,strany slobodných ľudí“ rozhodli nedemokratickým spôsobom trinásti ľudia bez predchádzajúcej straníckej diskusie, aj keď ho do funkcie podpredsedu SDKÚ zvolili delegáti kongresu. Podľa Šimka vo vedení strany sa v posledných mesiacoch málo diskutuje a viac-menej prestáva existovať voči jej predsedovi akákoľvek oponentúra. „Pripomína mi to Tatarkov Démon súhlasu,“ opísal Šimko situáciu, keď sa v SDKÚ spúšťal mechanizmus politického odstrelu niekoho za to, že odmietol hlasovať proti svojmu presvedčeniu. Svoj politický boj však nevzdáva. Chce pôsobiť v parlamente ako poslanec, ktorý bude plniť programové ciele SDKÚ, ale nemieni sa podrobovať autoritatívnym rozhodnutiam jej vedenia. Začal sa viac stretávať aj s členmi a sympatizantmi svojej strany. Medzi nimi presadzuje, aby v nej nemali hlavné a jediné slovo bossovia, ale aby sa vrátila k diskusii a hodnotám, od ktorých Dzurinda odchádza. Ak totiž politika stráca ľudský rozmer, dostáva sa do mechanizmu čistej techniky moci. „Strana sa nemusí rozdeliť. Stačí, ak sa skoncuje so súčasnou politikou moci,“ tvrdí v týždenníku Plus 7 dní politik, ktorý má asi ďaleko od dieťaťa šťasteny. Boj s veternými mlynmi? Politická naivita? Nadmierna dôverčivosť? Možno, ale dobre, že v politike pôsobia aj takíto ľudia. V každom prípade Ivan Šimko v nej ešte nepovedal posledné slovo.
