Hviezdne Bratislavské hudobné slávnosti 2003
Pestrá dramaturgia, široký záber – aj tak by sa dala charakterizovať ponuka tohtoročných hudobných slávností. Trend istej netradičnosti možno badať už niekoľko rokov, minulý rok to bola napr. Majstrovská lekcia M. Callas, Victor Hugo v poézii a piesni, Tanec upírov v podaní Ivy Bittovej a Holandského dychového súboru a pod. Ide najmä o inšpirácie džezové a folklórne. Špecifikom posledných ročníkov BHS sa stávajú dirigenti, skladatelia a interpreti v jednej osobe. Od roku 2002 iniciujú BHS vznik diel slovenských autorov prostredníctvom objednávky. Minulý rok bol oslovený Ilja Zeljenka, tento rok dostali príležitosť Vladimír Godár a Iris Szeghy. New Talent 2003 Osobitnú kapitolu tvorí prehliadka mladých talentov doteraz známa pod názvom TIJI UNESCO, ktorá sa konala v rámci BHS každé dva roky. Počínajúc rokom 2003 sa súťaž natrvalo presťahovala do Bratislavy a pod novým názvom New Talent SPP zároveň získala významného sponzora. Bratislava, a tým aj celé Slovensko, sa tak prostredníctvom kultúrneho artikla môže každoročne zviditeľňovať a je len na našej aktivite, ako toto privilégium zúročíme. Klasický Brahms Otvárací koncert BHS opäť ponúkol hviezdne obsadenie: českého dirigenta Jiřího Bělohlávka a nemeckého klaviristu Gerharda Oppitza. Obidvaja sú suverénnymi majstrami svojho umenia, vzbudzujúcimi rešpekt nielen u poslucháčov, ale aj hráčov orchestra. Vplyv Jiřího Bělohlávka na orchester je už teraz badateľný, prejavuje sa kultivovanosťou i precíznosťou frázovania. Nemecký klavirista je naproti tomu uznávaným interpretom Brahmsových diel a nevyhýba sa ani skladbám 20. storočia. Udivuje predovšetkým suverénnou technikou a nadhľadom, ukazujúcim nové dimenzie predvádzaných diel. Dramaturgia koncertu poslucháčom trochu sťažovala vnímanie skladieb, keď pred sám osebe náročný Brahmsov klavírny koncert zaradila Suchoňovu predohru k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk a v druhej polovici programu uviedla pomerne rozsiahly výber zo suít Romea a Júlie Sergeja Prokofjeva. Nasledujúce koncerty patrili prehliadke talentov interpretačného umenia v podaní ôsmich finalistov, ktorých vybrala odborná porota na základe nahrávok. Do finále postúpili netradične štyria, z ktorých veniec víťazstva si odnieslo sláčikové zoskupenie Penquin Quartet z Českej republiky. Stolička ako manier Interpretačnú špičku tohtoročných hudobných slávností určite predstavovalo vystúpenie Arcadiho Volodosa, rodáka z Petrohradu. Ak doteraz poslucháč nemal možnosť nazrieť do kuchyne špecifických požiadaviek umelcov, inak nazvaných manierov, dostal tú príležitosť práve na koncerte Arcadiho Volodosa, ktorý hral vrcholné diela klavírnej literatúry na stoličke s operadlom. Akoby tým naznačoval, že pred nijakou skladbou nemá prehnaný rešpekt. Prvé zdanie povrchnosti však rýchlo ustúpilo priamemu vťahovaniu poslucháča do priebehu skladby. Hommage a Musica aeterna Hommage a Corelli v podaní Musicy aeterny bol zároveň aj Hommage a Musica aeterna, ktorá si pripomenula 30. výročie svojho vzniku. Hudobno-poeticky komponovaný program približoval hudbu súčasníkov Locatelliho, Geminianiho, Händla, ako aj skorších autorov Muffata a Corelliho, popretkávanú antickou bukolickou poéziou. Händl je známy nárokom na spevákov vo svojich oratoriálnych a operných dielach, ktoré spôsobujú ťažkosti aj dnešným umelcom. Siahnuť po jeho vokálno-inštrumentálnom diele si vyžaduje mať veľmi dobre disponovaný spevácky ansámbel a predovšetkým sólistov. Preto uvádzanie spomínaného kompozičného odkazu nie je také časté. Sólistka Kamila Zajíčková opäť potvrdila dobrú kondíciu v prednese a jej povestná virtuozita sa dobre dopĺňala s umením dobovej ornamentiky a frázovania. Podobne aj súbor, napriek výraznému omladeniu hráčov, nezaostal za svojou povesťou – povesti liahni talentov a dobrého vkusu. Recitácie sa zhostil popredný slovenský herec Peter Rúfus. Flauta popri klavíri Dominantným nástrojom sa popri klavíri počas festivalu stala flauta. Prezentovali ju vekom síce nie najmladší, ale skúsenosťami na medzinárodnom poli bohatí Vladislav Brunner a András Adorján. Kým prvý menovaný si zvolil komornejšiu formu v sprievode poprednej slovenskej umelkyne čembalistky Marici Dobiášovej a violončelistovi Jurajovi Alexandrovi, druhý menovaný sa rozhodol ponúknuť tvorbu menej známeho skladateľa – eklektika Fr. Devienna a výraznej osobnosti poľskej školy Krysztofa Pendereckého. Záver koncert korunovali Variácie na vlastnú tému Edwarda Elgara, ktorý sa čoraz častejšie objavuje na koncertných pódiách. Svojím „americkým vyznením“ je, čo do pátosu, obľúbeným autorom v dramaturgii podujatí. Nechýba mu zmysel pre kontrast, kde sa dramaticko-romantické úseky striedajú so žartovnými prvkami recesie. Autorovi nie je vzdialený ani svet rozprávkových bylín. Pavel Šporcl opäť na Slovensku Medzinárodný deň hudby, 1. október, bol bohatý na kvalitných interpretov: na jednej strane dirigent a klavirista v jednej osobe a na strane druhej český talent husľovej školy Pavel Šporcl, ďalším bol nemenej známy Maďarský národný symfonický orchester. Vďačná dramaturgia vhodne pripravila poslucháča na Brahmsov husľový koncert Tancami z Galanty od Zoltána Kodályho s ľudovými motívmi a druhým koncertom Franza Liszta – síce virtuóznym, ale značne prispôsobeným vkusu dobových poslucháčov. Už sme sa mohli len tešiť na skutočný klenot husľovej literatúry Koncert D dur Johannesa Brahmsa. Mladý huslista Pavel Šporcl sa vyznačuje mimoriadnou prirodzenosťou výrazu, tak v hre, ako aj vo vonkajšom vyjadrení. Technicky bezproblémový s vynikajúcou pamäťou predsa len evokoval istú povrchnosť vo výraze. Podobne ohuroval dirigent Vásáry – technicky a výrazovo rovnocenný svojmu dirigentskému umeniu. Sklamaním bol pre mňa koncert tematicky nazvaný Jubilácie, lamenty, meditácie, kde premiérovo zazneli skladby Vladimíra Godára. Skladbám nepomohol ani tvorivý vklad Ivy Bittovej. Jednoduché motívy opakujúce sa v nepatrných obmenách by boli vhodnejšie do iných priestorov a súvislostí. Slovenského umelca Petra Mikuláša netreba milovníkom hudby zvlášť predstavovať. Sólista opery SND je dobrým znalcom koncertnej literatúry, najmä piesňovej. Uviedol kľúčové diela piesňovej literatúry J. Brahmsa a Huga Wolfa. Dramatický výraz a krásny zvučný hlas najviac vyzneli v Suchoňových Troch piesňach, ktoré sú dobrou ukážkou baladického pátosu slovenských autorov staršej generácie. Sólistický Prokofjev Ďalšiu skladbu na objednávku festivalu napísala slovenská autorka Iris Szeghy, čoraz častejšie pôsobiaca v zahraničí. Autorka intímno-komorného výrazu opäť siahla po rozmernejších výrazových prostriedkoch prostredníctvom symfonického telesa. Samotná skladba sa vyznačuje zreteľnou prácou s motívmi, resp. témami, ktoré prebiehajú vo viacerých pásmach. Koncert pokračoval klavírnym koncertom Sergeja Prokofjeva č. 3 v podaní vynikajúcej slovenskej klaviristky, interpretky hudby 20. storočia Eleonóry Škutovej. Dielo náročné na súhru s orchestrom vyznačujúce sa častými zmenami rytmu, tempa, nálad si vyžaduje plnú koncentráciu hráčov. Preto značne prekvapilo náhle uvoľnenie orchestra, ktorý sa ťažko chytal na gestá dirigenta a často bol aj v negatívnom strete s interpretkou. O to väčšmi vynikala Škutovej suverenita, pohotovosť a samostatnosť. Vzhľadom na jej vek sa môžeme len tešiť na ďalšie sľubné projekty. Zvyšok dramaturgie patril juhoamerickým autorom. Propagácia vlastnej hudby Veľkej pozornosti publika sa tešilo vystúpenie ruského patriarchálneho zboru pod vedením Anatolija Grindenka. V priestoroch Veľkého evanjelického kostola uviedli diela anonymných i známych autorov 15. – 17. storočia. Zbor vynikal kultivovaným prejavom a zreteľným frázovaním. Predstavil pomerne širokú škálu piesní žalostných, prosebných i radostno-oslavných, z ktorých niektoré sú známe z okruhu gréckokatolíckej cirkvi. Osobitný zážitok predstavovalo vystúpenie Jazzového Big Bandu z Grazu so sólistom, dirigentom a skladateľom v jednej osobe Edom Neumeisterom. Skladby dokázali navodiť nevšednú, tajuplnú atmosféru ovplyvnenú klasickou hudbou s prvkami experimentu. Prezidentka interpretkou Záverečný koncert patril hviezde operného neba slovenského pôvodu Edite Grúberovej. Speváčka je zároveň čestnou prezidentkou festivalu. Pri tej príležitosti pripravil Divadelný ústav v priestoroch filharmónie výstavu snímok zachycujúcich doterajšiu kariéru umelkyne. Slovenskú filharmóniu dirigoval vynikajúci Friedrich Haider, ktorý sa po boku primadon objavuje aj ako korepetítor. Večer árií zložený z diel Mozarta, Straussa, Verdiho, Belliniho a Berlioza korunoval výstup z opery Roberta Devereux G. Donizettiho. Podľa slov speváčky je to jej obľúbená ária, ktorú rada uvádza vo svojom koncertnom repertoári, a tým sa jej snaží robiť reklamu. Obtiažny kus je náročný najmä na výraz a vyžaduje si značnú technickú dispozíciu. Edita Grúberová obidve dimenzie bezproblémovo obsiahla a v prítomnom publiku vyvolala búrlivú odozvu. Slávnosti v SND Po dlhšej pauze sa vedenie Opery SND opäť rozhodlo zaradiť do repertoáru Hubičku B. Smetanu. Opera je dielom na rozhraní, ktoré nesie prvky komiky, ale aj lyrizmu. Príbeh v podstate romantický, v ktorom sa stretávajú dva svety – mužský a ženský. Z pohľadu dnešného človeka môže príbeh vyznievať naivne až konfesijne, ale je dobrou ukážkou života vidieckeho ľudu, kde morálne ohľady, aj keď nie vždy úprimne prežívané, boli na prvom mieste. Opera sa končí šťastne, čím ju posúva k dielam veseloherného rázu. Treba vyzdvihnúť modernú scénografiu, ktorá dielo odľahčila a dala mu symbolickejší ráz. Ako aj výkony hlavných protagonistov Ivety Jiríkovej, Jozefa Kundláka a vychádzajúcej hviezdy Martiny Masarykovej, ktorí dôveryhodne priblížili svet dedinského prostredia. Ďalším titulom, ktorý by sme mohli označiť ako komická opera s lyricko-romantickými prvkami, je Popoluška G. Rossiniho. Opäť upútavalo scénografické stvárnenie príbehu – jednou nohou v súčasnosti s vyselektovaným výsuvným historickým pódiom. Kostýmy boli kombinované cez športové oblečenie ku krajkovaným róbam. Divák tak mohol vnímať dva svety – ten pôvodný a ten prenesený. Keďže hudba veľmi nepomáhala symbolom, viac dominoval komický element. Z hudobného hľadiska boli niektoré scény zdĺhavé a určite by dielu neublížilo, keby sa skrátili. Dielo obsahuje viacero spoločných výstupov postáv, ktoré sa stali inšpiráciou pre nasledujúce generácie skladateľov, napr. pre G. Verdiho. Z protagonistov vynikal P. Mikuláš, D. Šlepkovská a ďalšia nádej opernej školy Petra Nôtová. Ani Káťa Kabanová od Leoša Janáčka nesklamala, najmä zo scénickej stránky. Opere SND sa darí prizývať k spolupráci skutočne nadaných tvorcov, ktorí dokážu dielo obaliť videním súčasníka a neboja sa odvrhnúť historické kulisy. Tým čoraz väčšmi vystupuje do popredia príbeh alebo dej, ktorý sa odohráva medzi protagonistami, pričom podstatné je prežívanie a nie absorbovanie okolitých súvislostí. Tvorcovia tak chcú vplývať na fantáziu diváka a snažia sa ho zbavovať schematizmu a dôverného poznania príbehu. Akoby tým provokovali jeho tvorivosť a poznanie. Uvedené dvakrát platí pri titule Káťa Kabanová, ktorá je centrálnou postavou, okolo ktorej sa odohráva dej. Jej snové vízie sú dopĺňané udalosťami, ktoré ju negatívne ovplyvňujú a ničia jej bohatý vnútorný svet. Dielo sa svojím dramatickým koncom radí k veľkým dielam opernej literatúry, kde protagonistky končia smrťou. Hlavnú úlohu dôveryhodne stvárnila slovenská primadona Klaudia Dernerová.
