Čo číta, čo nedočítal

Človek otvorí tú knihu a hneď prvé vety ho dostanú: akýsi čudácky maliar menom Plasson stojí na brehu mora a maľuje jeho „portrét“. Ako však zachytiť ten živý, neustále sa meniaci organizmus mora? Plasson nachádza geniálnu dpoveď. Na plátno nanáša namiesto farieb morskú vodu, maľuje more morom... Čudácke, bizarné či výstredné sú všetky postavy Bariccovho románu Ocean more. Ak prijmeme hru, že čudák a excentrik je vlastne každý, to sa v snahe o dosiahnutie „absolútna“ neštíti napríklad snívania... Snovosť sprevádza každú stránku tejto knihy: postavy prenášajú brilantne formulované a až „kaligraficky“ vzdušné vety, nie nepodobné zenovým kóanom, príbeh poletuje od jednej nepravdepodobnosti k druhej a čas... ten jednoducho zastal... ako na prednáške z estetiky, kde sa profesor snaží vysvetliť študentom, že krásno nie je iba abstraktný pojem. A kdesi uprostred tej prednášky, teda asi v polovici knihy, som náhle zatúžil po čerstvom vzduchu. Priveľa krásna totiž škodí. Podobne ako sa neodporúča zbaštiť na jedno posedenie celú bonboniéru, aj ja som v jednom momente, hoci aj s istým sebazaprením, povedal: dosť! Ten zvyšok románu ma teda, aspoň dúfam, bude s tichým šumením čakať v knižnici, asi tak, ako ma doposiaľ vždy čakalo more, keď som sa rozhodol ho uvidieť a omočiť v ňom dušu, ubíjanú iným podnebím a teda akoby aj inou, ani nie tak vnútrozemskou ako skôr prízemnou realitou...