Boh vo vývoji
Ján Pavol II. pripomínal pri poslednej návšteve na Slovensku, aby sme neopustili evanjelium. Evanjelium je základné posolstvo kresťanstva. Napriek tomu hovorí známy nemecký fyzik a filozof Carl F. von Weizsäcker, že toto evanjelium nemá v novoveku hovorcu. Cirkev ním nie je, pretože svoj talent v zmysle evanjeliového podobenstva o talentoch zahrabala, moderný svet to nie je, pretože nehľadá evanjelium, iba nový, lepší zákon. Je príznačné, že aj kresťania nazývajú evanjelium Nový zákon. Z evanjelia sa stal síce nový, ale zákon. Evanjelium je však niečo viac ako zákon. Pavol apoštol zápasil celý život, aby sa kresťania vymanili so zajatia zákona a objavili slobodu evanjelia. Dnes naráža na podobný problém aj sama veda. I. Prigogine, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu, sa pokúšal vo vede sformulovať novú zmluvu. Hovoril, že všetky doteraz popisované pohyby vo fyzike boli stacionárne. Kategória nového vede dosiaľ unikala. Dnes už však na ňu naráža nielen fyzika, ale najmä biológia. Biológia objavila evolúciu. Evolúcia sa síce tiež často rozumela iba ako rozvinutie počiatku bez toho, aby z neho muselo vznikať niečo úplne nové. V každom prípade nás však najmä moderná veda naučila počítať s kategóriou náhody, teda niečoho prekvapivého. Život by bez tejto kategórie nového nebol životom. Keďže sme však túto elementárnu túžbu života dosiaľ zanedbávali alebo dokonca potláčali, začali nám ju v poslednom čase pripomínať psychiatri. Najvýznamnejší viedenský psychiater z konca 20. storočia Viktor Emil Frankl konštatoval, že štvrtina jeho pacientov ho vyhľadáva preto, lebo nevie dať svojmu životu hlbší zmysel. Celú svoju kariéru si vybudoval na téme Človek pred otázkou zmyslu a predpovedal, že jeho logoterapia – terapia zmyslom, bude v budúcom, teda vlastne už našom storočí ešte oveľa aktuálnejšia. Mechanika a jej zákony nám už neposkytujú uspokojivé vysvetlenie života. Doterajší logos, na ktorom bola vybudovaná aj teo-lógia, naráža na svoje hranice. Už dlhší čas sa v tomto zmysle hovorí o konci metafyziky. B. Pascal nosil celý život so sebou lístok so slovami: Nie Boh filozofov – Boh metafyziky, ale Boh Abraháma, Izáka a prorokov. F. Nietzsche už hovoril o smrti Boha. Dnes sa všeobecne hovorí o hlbokej kríze našej západnej kultúry. Po páde socialistickej vízie sa postupne unavuje aj demokratická vízia. Kráľovstvo Božie, ktoré by podľa evanjelia malo byť naším najhlbším motívom, nemotivuje. Prečo? Ohluchol človek alebo onemelo evanjelium? Vinu treba hľadať, ako hovorí John F. Haught, aj na strane teológie. Pridlho zostala v zajatí klasickej metafyziky, ktorá eliminovala čas. Evolučná teológia preto hovorí v nadväznosti na Teilharda de Chardin o „metafyzike budúcnosti“. „Výlučné zaoberanie sa bytím sa mohlo zdať namieste v prípade statického kozmu a jeho klasických hierarchických obrazov... Evolúcia si však vyžaduje, aby sme dnes uvažovali o alternatívnom chápaní reality... Teilhard navrhoval alternatívu, nazývanú „metafyzikou unire“, t.j. koncepciou reality, v ktorej sú všetky veci neustále poháňané nepodmienenou príťažlivou silou, teoreticky nazývanou bodom Omega, k čoraz väčšej koherentnosti. Túto realitu chápal predovšetkým ako realitu budúcu.“ (110). Evolúcia mení aj chápanie samej teológie. „Evolučná teológia sa nesnaží dokázať existenciu Boha, vychádzajúc z prírody, ale usiluje sa ukázať, ako naše vedomie kozmickej a biologickej evolúcie môže pozdvihnúť na vyššiu úroveň a obohatiť (aj) naše tradičné náuky o Bohu a jeho pôsobení vo svete... evolučná teológia nepovažuje evolúciu len za nebezpečnú výzvu, na ktorú treba apologeticky odpovedať. Naopak, odhaľuje v evolúcii ten najinšpiratívnejší kontext, v akom môžeme uvažovať o Bohu.“ (58) Tento nový kontext nemohol ostať bez vplyvu na samotný obraz Boha a najmä jeho moci vo svete. Tomuto problému venovala v poslednom čase veľa pozornosti tzv. procesuálna teológia, vychádzajúca z dynamickej filozofie Alfreda Northa Witheada. „Podľa procesuálnej teológie k evolúcii dochádza predovšetkým preto, že Božia moc a Božie pôsobenie vo svete vo vzťahu k svetu nadobúdajú formu presvedčujúcej lásky, a nie donucujúcej sily... Božia láska nedonucuje, ale vyzýva.“ (62) Dnešná teológia sa už prepracovala od evolúcie dokonca k dejinám a zodpovednosti človeka za ne. Dejiny sú ešte oveľa dramatickejšie ako evolúcia, v nich sa má nakoniec stretnúť väčší človek s väčším Bohom. Táto dráma mi v knihe trochu chýbala, evolučné myslenie jej však otvára priestor. Nebojme sa ho! (John F. Haught, Boh po Darwinovi (Evolučná teológia), preklad Ľ. Hábová, Kalligram, Bratislava 2003, 258 strán, cena 319Sk)
