Čo číta, čo nedočítal
Nedávno som čítal knižočku J. Derridu Sila zákona. Princípy, pravidlá a zákony, ktorými sa vo svojom živote riadime, by nemohli byť tým, čím sú, keby s nimi nebola spojená istá sila, ktorá nás núti rešpektovať ich autoritu. Prečo vlastne rešpektujeme autoritu zákona? - pýta sa Derrida. Ako rozlíšime medzi silou, ktorú zákonom dodáva spravodlivosť, morálka a rešpekt k iným, a silou, ktorú mu dodáva strach pred násilím, ktoré je svojou podstatou nespravodlivé? Toto sú otázky, aké kladú malé deti ešte predtým, ako ich dospelí naučia pýtať sa na užitočnejšie veci. Derrida je veľký filozof aj preto, že neponúka odpovede, ale spôsob uvažovania: Každý zákon možno interpretovať, analyzovať, dekonštruovať. V každom zákone sú nejakým spôsobom zakódované záujmy, tradície a konvencie tých, ktorí ho tvorili. Aj preto možno každý zákon meniť. Ale každá interpretácia, analýza alebo dekonštrukcia nakoniec dospeje k niečomu, čo zakladá autoritu pravidiel a zákonov, čo sa nedá interpretovať ani dekonštruovať, k základnému zážitku spravodlivosti, ktorý je svojou povahou mystický. Druhú časť Derridovej knihy venovanú Walterovi Benjaminovi som už nedočítal. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy nejakú knihu dočítal celú. Aj preto mám rád Tomáša Janovica, ktorý dokáže vyprodukovať toľko výborných myšlienok pri takej malej spotrebe slov. Zaujímavá kniha, ktorú som tiež nedočítal, je Blank slate od Stevena Pinkera. Pinker je jeden z tých dospelých, ktorí dávajú jasné, presné a nedostačujúce odpovede na detinské otázky filozofov. Pinker nemá rád postmoderných filozofov, ako je Derrida, a ten nemá rád naturalistov, ako je Pinker, hoci majú prekvapivo veľa podobných myšlienok. Obaja napríklad píšu, že pravidlá a zákony nie sú výsledkom poznania faktov, ale výsledkom rozhodnutí v situáciách, ktoré nie sú objektívne rozhodnuteľné.
