Reklama
Reklama

Sloboda prejavu v období boja proti terorizmu

Od pádu železnej opony a otvorenia hraníc uplynulo už štrnásť rokov. Demokratizácia života v krajinách za zborenou železnou oponou priniesla nespočetné množstvo zmien a tie sa postupne kryštalizujú do celkovej podoby, ktorá má svoje kladné i tienisté stránky.
Počet zobrazení: 622
19-m.jpg

Od pádu železnej opony a otvorenia hraníc uplynulo už štrnásť rokov. Demokratizácia života v krajinách za zborenou železnou oponou priniesla nespočetné množstvo zmien a tie sa postupne kryštalizujú do celkovej podoby, ktorá má svoje kladné i tienisté stránky. Kým ľudia stredného a staršieho veku neraz kladú na misky váh nové pomery a tie predošlé, mladá generácia vníma vývoj okolo seba bez bremena spomienok na minulé časy. Zvyčajne už neporovnáva to, ako žije, s tým, ako sa žilo voľakedy, ale s tým, ako by sa žiť mohlo a malo. A to v podmienkach slobody a demokracie západného typu, v systéme trhového, resp. sociálno-trhového hospodárstva, podľa toho, či berie za vzor tvrdší americký model alebo mäkší západoeurópsky. Aj ten najnepolitickejší a najpasívnejší obyvateľ Slovenska je v posledných rokoch vystavený všestrannému propagovaniu začleňovania SR do Európskej únie. Tá však sama prechádza bezprecedentnými zmenami, aby si uchovala životaschopnosť a konkurencieschopnosť v prostredí čoraz neúprosnejšieho tlaku globalizácie. Veľká časť vnímavejších mladých Slovákov si uvedomuje, že EÚ sa ocitla v defenzívnom postavení a v podstate sa usiluje o udržanie stavu minulého. Ten súčasný je definovaný a ponúkaný, ak nie priam predkladaný, spoza veľkej mláky. Kategorizovanie starého kontinentu, známe z úst amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, na Európu starú a novú, vychádza práve z ochoty štátov Európy prijímať trendy prichádzajúce z Ameriky. Spojené štáty tým preberajú na seba nesmiernu zodpovednosť za to, ako na vlastnom príklade ukazujú Európe a celému svetu uplatňovanie základných princípov slobody a demokracie v každodennom živote. Používajú na to nielen klasické nástroje mediálnej propagácie amerických hodnôt a štýlu života, ale usilovne pozývajú obyvateľov celého sveta, aby si prišli Ameriku prezrieť a „ochutnať“ ju osobne ako turisti, študenti, krátkodobí brigádnici, alebo štandardní prisťahovalci. Takáto hrdá a všestranná otvorenosť znemožňuje kritikom prirovnávať Spojené štáty z hľadiska propagovania svojho modelu k niekdajšiemu protivníkovi – oplotenému Sovietskemu zväzu, prípadne k rodiacej sa superveľmoci – polotajnostkárskej Číne. Byť výkladnou skriňou celému svetu nie je pre Spojené štáty ľahké. Neskrývane ukazovať, ako funguje demokracia v praxi a v čom sú prednosti i nedostatky jej americkej podoby, sa skomplikovalo po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Američanom vláda jednoznačne povedala, že ak chcú mať väčšmi chránenú osobnú bezpečnosť, bude to za cenu obmedzenia rozsahu niektorých práv a osobných slobôd. Šokovaní občania súhlasili, a to sa odrazilo v približne 90-percentnej podpore Američanov svojmu prezidentovi a jeho odhodlaniu pustiť sa do toho, čo dostalo pomenovanie boj proti terorizmu. Washington pohotovo zapojil do novej priority všetky vymoženosti najnovšej a najvyspelejšej výpočtovej techniky. Kritici dokonca podotýkajú, že systémy organizácie, prepojiteľnosti, zosieťovania a synchronizácie databánk boli už dávnejšie pripravené, pričom v plnej expanzii ich brzdila len existujúca legislatíva. Jedenásty september sa stal legitímnym podnetom na zavádzanie mimoriadnych opatrení a prijateľným dôvodom na nové sprísnené národnobezpečnostné interpretovanie rozsahu základných práv a slobôd. Amerika sa podľa prezidenta, ktorý je aj šéfom federálnej vlády, dostala do vojnového stavu s nepriateľom, ktorý sa začal nazývať medzinárodný terorizmus. Nie protiamerický, ale medzinárodný terorizmus. Prezident George W. Bush sa na základe tejto nite svojej logiky obrátil na štáty celého sveta s dnes už legendárnou stručnou otázkou: „Are you with us, or against us?“ – „Ste s nami alebo proti nám?“ Prvých dvanásť až osemnásť mesiacov po 11. septembri 2001 sa Spojené štáty tešili solidárnej spolupráci väčšiny krajín sveta. Rozdielne postoje zostávali obyčajne pod pokrievkou. Naplno a verejne sa prejavili až začiatkom tohto roka počas príprav anglo-amerických vojsk na vpád do Iraku. Nemenej pozoruhodný je pohľad na vnútroamerickú scénu, na ktorej sa vo vzťahoch medzi občanom a mocou za dva roky udiali nečakane vážne zmeny. Do života jednotlivca i celej spoločnosti vniesli hodnotové posuny, ktoré už nadobudli rýchlosť a mohutnosť rútiacej sa lokomotívy. Jej dynamika sa nebude dať okamžite zastaviť a zvrátiť ani po prípadnom nezvolení Georgea W. Busha do druhého funkčného obdobia na jeseň budúceho roka. V zásade ide o to, že Američania dovolili vláde ukrojiť im z občianskych práv a slobôd v mene boja proti medzinárodnému terorizmu. Pre amerických občanov je tu magickým zaklínadlom, akýmsi vyšším princípom, pojem národnej bezpečnosti Spojených štátov. Jeho účinnosť je zatiaľ vysoká, ale nie absolútna. Prezident Bush a jeho poradcovia sa dopustili taktickej chyby, že nerozprúdili keď už nie prvý, tak aspoň druhý rok po jedenástom septembri širokú celonárodnú verejnú diskusiu o prijateľnom a udržateľnom pomere medzi potrebami pre zaručenie bezpečnosti občanov a rozsahom občianskych slobôd, ktoré smú zostávať obmedzené aj dlhodobejšie. O tom, že Washington zohľadňuje hlasné protesty občanov, svedčí skutočnosť, že projekty, ktoré verejnosť vystrašili, že zavedú prvky totalitnej kontroly a vzájomného udavačstva, boli uložené do ad acta. Iné však vláda rozbehla bez námietok. Ani rapídne napredovanie informačnej technológie zameranej na zhromažďovanie, vyhodnocovanie a manipulovanie s údajmi o občanovi, nesprevádzajú celonárodné verejné debaty. Problematika ochrany súkromia jedinca je sploštená len do rozmeru jeho fyzickej bezpečnosti pred ozbrojenými útokmi. Bránenie dôstojnosti jedinca pred inváziou do jeho súkromia zo strany štátu a štátom preverených korporácií sa dostalo na vedľajšiu koľaj. Následky neistoty obyvateľstva a inštitúcií o tom, čo, ako, kedy, v akom kontexte, za akých podmienok a ako otvorene má či smie byť kriticky verejne traktované, sú pre americkú spoločnosť bolestivé a tristné. Obavy z kritizovania prezidenta začínajú priznávať aj niektorí členovia Kongresu. Atmosféra strachu z onálepkovania hanlivým biľagom antiamerikanizmu však začína na celonárodnej politickej aréne pomaly ustupovať s rozbiehaním predvolebnej kampane budúcoročných prezidentských volieb. Najmä Bushovi potenciálni kandidáti z tábora demokratov sú nútení vyjadrovať aspoň náznaky svojich názorových odlišností. Ako sa zdá, novou politickou ustráchanosťou voči Bielemu domu ešte nenasiaklo americké súdnictvo. Na ilustráciu môže poslúžiť rozhodnutie, ktoré 1. októbra vyniesol federálny sudca Patrick J. Duggan v prospech stredoškoláka Brettona Barbera. Ide o zaujímavý prípad, ktorý si zaslúži našu pozornosť napriek jeho prehliadnutiu (alebo možno práve preto) slovenskými médiami. Z českých denníkov sa o ňom stručne zmienili Lidové noviny a internetové vydanie novinky.cz . Príbeh sa začal vo februári tohto roku, keď dostali žiaci jednej triedy na strednej škole v meste Dearborn v štáte Michigan na hodine angličtiny za domácu úlohu napísať a potom prečítať esej, v ktorej by porovnali dve osobnosti súčasného života. Bretton Barber si vybral prezidenta Georgea Busha a zvrhnutého irackého prezidenta Saddáma Hussajna. Šestnásťročný Bretton sa na prečítanie svojej eseje pred celou triedou dôkladne pripravil vrátane výberu toho, čo si oblečie na prezentáciu. Keď vstúpil 17. februára o 7.30 do budovy školy, na jeho čiernom tričku bola čiernobiela fotografia prezidenta Busha s nápisom „International Terrorist“, t.j. „medzinárodný terorista“. Spolužiakov ňou nijako mimoriadne neohúril ani nepobúril. Prešlo niekoľko hodín a nikto sa nesťažoval. Konflikt vzplanul až počas obedňajšej prestávky, keď Brettona zastavil zástupca riaditeľa a nariadil mu, aby si tričko vyzliekol a obliekol prevrátene. Odôvodnil to tvrdením, že text na tričku podporuje terorizmus. Na Brettonovu otázku, čím tričko podporuje terorizmus, zástupca autoritatívne vyhlásil, že mu nič vysvetľovať nemusí. Brettonovi dal na výber, buď si to tričko oblečie prevrátene, alebo odíde domov. Neústupný Bretton si vybral druhú možnosť a pobral sa domov. Nepokorený, zatelefonoval riaditeľke školy, aby s ňou prediskutoval celú záležitosť. Tá s ním dlhé reči neviedla a dala mu na vedomie, že v tomto tričku nesmie chodiť do školy, pretože vraj narušuje vyučovací proces. Účasť na vyučovaní bola Brettonovi prednejšia ako nosenie trička a na druhý deň si ho už do školy neobliekol. Vyslovil však stanovisko, že tak činí proti svojej vôli a že keby smel, tričko by si naďalej obliekal. Stal sa okamžite hviezdou celej školy a získal si na svoju stranu väčšinu študentov i členov pedagogického zboru. Správa o jeho konflikte sa rozniesla za hranice Michiganu a prípadu sa ujala Americká únia pre občianske slobody – ACLU. Jej michiganskí právnici podali na súd podnet na zvrátenie rozhodnutia vedenia školy, pretože nebolo podložené dôkazmi o tom, že by Barberovo tričko poburovalo jeho spolužiakov, navádzalo ich k terorizmu alebo narušovalo priebeh vyučovania. Oblečenie inkriminovaného trička označili za prejav Barberových politických názorov, na čo má neodňateľné ústavné právo. Americký právny systém je do veľkej miery postavený na precedensoch a Barberovi právnici uspeli s poukázaním na spor tohto druhu z roku 1969, keď súd v meste De Moines v neďalekom štáte Iowa zvrátil rozhodnutie vedenia miestnej školy, ktoré potrestalo žiakov za nosenie čiernych pások na rukávoch na znak protestu proti vojne vo Vietname. Píše sa október 2003 a Bretton Barber si teraz smie do školy obliecť slávne sporné tričko. Má na to súdom odobrené právo. Vyplýva z neho aj potvrdenie zásady, že základná sloboda prejavu žiakov stredných škôl sa nekončí pred školskými bránami a že nemôže byť okliešťovaná vnútroškolskými predpismi. Oživuje aj tradičnú zásadu americkej demokracie, že kritizovanie prezidenta a vlády Spojených štátov nemusí byť prejavom antiamerikanizmu a môže naopak posilňovať celý demokratický systém. Medzi analytikmi, novinármi i v radoch laickej verejnosti prebiehajú debaty o tom, či by si sudca trúfol priklepnúť dreveným kladivkom v prospech Barbera aj o rok skôr, 1. októbra 2002, keď mal Bush za sebou zásah v Afganistane a na svojej strane podporu prevažnej väčšiny Američanov. Postupne ožívajú aj diskusie o obsahu pojmov terorizmus a terorista. Podľa slovníkových definícií je terorizmus nezákonné použitie, alebo pohrozenie použitím, násilia zo strany jednotlivca alebo skupiny osôb voči iným jednotlivcom, skupinám alebo majetku s úmyslom zastrašovania spoločnosti a štátu z ideologických alebo politických dôvodov. K tým možno prirátať aj dôvody náboženské. Ak krajina A pohrozí krajine B, že použije voči nej ozbrojenú silu, keď nesplní určité podmienky na zredukovanie svojho zbrojného arzenálu, alebo vojenskej akcieschopnosti, prejavuje sa krajina A ako teroristický štát? Stáva sa z jej prezidenta medzinárodný terorista? Medzinárodné právo pripúšťa za istých podmienok siahnutie k preventívnym vojenským zákrokom. Sporné však zostáva predkladanie dôkazov na pustenie sa do preventívnych akcií, najmä ak nie je prezentované apriórne, ale až post factum. Je pravda, že Spojené štáty opakovane varovali Irak, aby zničil svoj arzenál zbraní hromadného ničenia, ako aj pracovísk a technických zariadení na ich vývoj a výrobu. Nepredloženie dôkazov zo strany irackého režimu, že všetko zničil, poslúžilo Američanom a Britom ako hlavný deklarovaný dôvod na inváziu do Iraku. Čo však dnes, keď tieto nedostatočne podložené dôvody strácajú na hodnovernosti? Iné argumenty – povedzme dlhodobé a geostrategické – ,vzťahujúce sa na Irak a oblasť Blízkeho východu, prezident Bush verejnosti neponúkol. Nemožno sa preto čudovať, že isté percento Američanov, vrátane mladého Brettona, vidí v Bushovi medzinárodného teroristu. V Dearborne nie sú tieto invektívy ojedinelé. Toto dnes už západné predmestie Detroitu je centrom asi tristotisícovej arabskej menšiny obývajúcej juhovýchodný Michigan. V samotnom školskom obvode, do ktorého patrí spomínaná stredná škola, tvoria arabsko-americkí žiaci 55-percentnú väčšinu. V tejto súvislosti možno vidieť za rozhodnutím sudcu Duggana aj jeho úsilie predísť vypuknutiu rasových a náboženských konfliktov v prostredí, v ktorom to po 11. septembri 2001 napätím medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom len tak iskrí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama