Život v tme

Medzi nami žijú ľudia, ktorí sa nemôžu tešiť z toho, čo je pre zdravých ľudí samozrejmosťou. Na Slovensku je okolo 10 tisíc nevidiacich, ktorí svet vôkol seba na rozdiel od nás vnímajú stále ako tmu. Všetci by sme sa mali snažiť pristupovať k nim ako k ľuďom, ktorí majú rovnaké práva, bez ohľadu na ich postihnutie. Aj napriek poškodenému zraku sa totiž nevidiaci vedia zaradiť medzi zdravých. Ako Deň bielej palice určila Svetová únia nevidiacich 15. október.
Počet zobrazení: 1402
tema1-m.jpg

Medzi nami žijú ľudia, ktorí sa nemôžu tešiť z toho, čo je pre zdravých ľudí samozrejmosťou. Na Slovensku je okolo 10 tisíc nevidiacich, ktorí svet vôkol seba na rozdiel od nás vnímajú stále ako tmu. Všetci by sme sa mali snažiť pristupovať k nim ako k ľuďom, ktorí majú rovnaké práva, bez ohľadu na ich postihnutie. Aj napriek poškodenému zraku sa totiž nevidiaci vedia zaradiť medzi zdravých. Ako Deň bielej palice určila Svetová únia nevidiacich 15. október. Ľudia s poruchou zraku majú obmedzené možnosti vnímania svojho okolia zrakom. Slabozrakí majú výrazné zníženie zrakových možností, čo sa prejavuje zníženou rýchlosťou a presnosťou vnímania, zníženým poľom zrakového vnímania, nejasnosťou a nepresnosťou ich predstáv, komplikovanou orientáciou i únavnosťou zraku. Slepí ľudia majú poškodení zrak natoľko, že všetko vnímajú iba ako tmu alebo sú schopní rozlišovať aspoň svetlo a tiene. K takto postihnutým patria aj čiastočne vidiaci. Medzi nevidiacich patria aj takí, ktorí majú problém orientovať sa v priestore a nemôžu v učení a pri práci používať zrak ako vedúci analyzátor. Množstvo ľudí má kombináciu niekoľkých postihnutí. Najpočetnejšia je kombinácia rôznych vnútorných chorôb so zrakovým postihnutím najmä v staršom veku. Ďalšou je kombinácia s mentálnym postihnutím. Namiesto zraku sluch a hmat Nevidiaci nemôžu získavať informácie tak ako zdraví občania, musia sa spoliehať často iba na sluch a hmat. Okrem toho, že komunikujú so zdravými ľuďmi, ktorí im čítajú, a tak umožňujú prijímať stále nové informácie, môžu nevidiaci aj počúvať knihy a časopisy z kaziet. Keďže nie všetky knihy a časopisy dostanú na kazetách, využívajú tzv. elektronickú formu čítania. Namiesto človeka im však v tomto prípade číta počítač so špeciálnym programom. Zrakovo postihnutým pomáha aj ich hmat. Majú špeciálne písmo, ktoré sa nazýva Braillovo alebo aj bodové písmo. Je pomenované podľa Francúza Louisa Brailla, ktorý oslepol ako trojročný. Systém bodového reliéfneho písma objavil M. Charles Barbier, ktorý bol bohatý a prispieval na dobročinnosť. Zaujímal sa o nevidiacich a podporoval ich vzdelávanie. Navrhol reliéfne písmo ako bodovú metódu, pričom znak obsahoval 12 bodov, 6 na výšku a 2 na šírku. Louis Braille znížil Barbierov znak, a tak vzniklo 6 bodové písmo, ktoré sa stalo praktickou schémou pre tlač a písanie vhodnou pre hmatové vnímanie väčšiny nevidiacich. Neskôr prešlo drobnými modifikáciami. Priestorovo je však Braillovo písmo veľmi náročné. Napríklad 10 strán tlačených čiernotlačou zaberie v Braillovom písme až 40-50 strán. Mnohé knihy tak musia byť vytlačené ako niekoľko zväzkov. Nevidiaci všetky spôsoby kombinujú, aby si tak získavanie informácií urýchlili a uľahčili. Veľkú pomoc nájdu nevidiaci v knižniciach, kde nájdu literatúru s Braillovým písmom, ako aj špeciálne počítače práve na čítanie. Pes pomáha nevidiacemu v orientácii Orientácia v priestore je neľahká pre zrakovo postihnutých natoľko, že si vyžaduje často pomoc iných. Okoloidúci ich môžu poznať podľa bielej palice, ktorá okrem toho, že upozorňuje na človeka, ktorý ma sťaženú orientáciu, pomáha zistiť, kde sa v teréne, ktorým prechádza, nachádzajú nejaké prípadné bariéry. Najlepším pomocníkom nevidiaceho je špeciálne vycvičený vodiaci pes. Bývajú to najmä labradorské retrievery, zlaté retrievery či nemecké ovčiaky, a to iba sučky, pretože sú menšie, poslušnejšie a vernejšie. Pes sa musí naučiť spoznať priestor, v ktorom má pomáhať svojmu pánovi. O to, aby mu slúžil čo najlepšie, sa postarajú pracovníci výcvikovej školy pre vodiacich psov. V roku 1993 bol založený Klub držiteľov vodiacich psov a vyšlo aj prvé číslo zvukového magazínu Vodiaci pes. Psy si svoje výkony merajú na majstrovstvách Slovenskej republiky vo výkone vodiacich psov. Titul majstra získal v roku 1995 pes, ktorý bol vycvičený ako prvý v Slovenskej republike. Vodiaci pes sa stal podnetom pre spisovateľa Vincenta Šikulu, ktorý napísal knižku Vladko a pes. Nevidiaci a ostatní zdravotne postihnutí sú proti diskriminácii Medzi nevidiacimi je veľa takých, ktorí ukázali, že sa vedia zaradiť medzi ostatných a dosiahli v istej oblasti úspechy. Sú medzi nimi umelci či športovci, ktorí aj napriek svojmu hendikepu dokážu bez akéhokoľvek ľutovania sa bojovať o svoje miesto medzi zdravými. Keďže však majú veľmi rozdielne potreby, vyžadujú si rôzne prístupy na zabezpečenie svojich práv, rovnakého zaobchádzania a rovnakých príležitostí. K tomu im pomáha aj univerzálny zákon o rovnakom zaobchádzaní v súlade s heslom Rozmanitosťou proti diskriminácii, ktoré je názvom a obsahom päťročnej kampane Európskej únie vyhlásenej v tomto roku Annou Diamantopusovou, komisárkou Európskeho centra pre zamestnanie a sociálne veci. Organizácie nevidiacich spolu s ostatnými zdravotne postihnutými občanmi pripravujú v týchto dňoch založenie Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím ako nezávislého partnerského orgánu vládnych a samosprávnych inštitúcií pri obhajobe a presadzovaní spoločných záujmov ľudí so zdravotným postihnutím. Všetci zdravotne postihnutí vrátane nevidiacich sa podieľajú aj na kampaniach za prijatie zákona o rovnakom zaobchádzaní, tzv. antidiskriminačného zákona, ktorý by im mal zabezpečiť ochranu pred diskrimináciu vo všetkých oblastiach života. Zbierka Biela pastelka Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska sa usiluje získať financie na svoje projekty aj prostredníctvom celonárodnej verejnej zbierky Biela pastelka. Od 15. októbra do 15. novembra budú dobrovoľní spolupracovníci, oblečení do tričiek s logom zbierky a vybavení pútačom v tvare veľkej bielej pastelky, v 100 mestách ponúkať za 20 Sk a prípadný dobrovoľný príspevok originálne biele pastelky. Pomôcť tým, ktorí žijú v tme, sa dá aj dobrovoľným finančným príspevkom na bankový účet : 4030016212/ 3100. Po celý rok je zároveň otvorený účet ÚNSS - v Ľudovej banke - 4030016204/ 3100. Výťažok zbierky bude venovaný na financovanie aktivít, ktoré nevidiacim a slabozrakým občanom pomáhajú priblížiť sa k normálnemu životu, ako sú špeciálne programy, ktorých predmetom je učiť sa samostatne chodiť s bielou palicou, čítať Braillovo slepecké písmo a iné špeciálne zručnosti, a na vytváranie podmienok na realizáciu a rozvoj týchto programov. Výpovede zrakovo postihnutých Myslím si, že spoločnosť nie je pripravená ani dnes prijímať prirodzene fakt, že medzi zdravými žijú aj hendikepovaní ľudia. Niekedy si nemôžeme dovoliť absolútne elementárne veci. Zažil som to, keď som si išiel dať overiť svoj podpis. Na matrike ma vykopli ako prašivého psa. Vraj, vy na to nevidíte, vy nemáte právo sa podpisovať. Hovorím to smrteľne vážne. Stalo sa to v roku 2000. A to je len jeden príklad. Išiel som k inému notárovi a pochodil som. Je to otázka prístupu človeka k človeku. Sú veci, s ktorými si dokážete poradiť, pomôže vám rodina, priatelia. Ale sú veci, s ktorými nepohnete. Ako inak to máme cítiť než ako diskrimináciu? Často keď idem po ulici, ľudia mi chcú pomôcť. A automaticky mi začnú tykať, neviem prečo. Chcú mi pomôcť a správajú sa ku mne niekedy až urážlivo. Ako keby som nebol slepý, ale mentálne retardovaný. PhDr. Vladimír CINTULA Zdraví ľudia nepočítajú s tým, že by po ulici mohol ísť niekto, kto dobre nevidí. Chodníky sú v strašnom stave. Mnohokrát si ľudia myslia, že som nadrogovaný alebo opitý. Pohybujem sa totiž menej koordinovane a nikomu nenapadne, že som slabozraký. Nie je to na mne vidieť. Kým som chodil do školy pre slabozrakých, pohyboval som sa v kolektíve ľudí, ktorí mali rovnaké problémy, ako som mal ja. Neskôr, na konzervatóriu, to bolo spočiatku ťažké. Som komunikatívny typ a v triede sa na mňa pozerali s odstupom. Na jednej strane ma ľutovali a nevedeli, ako sa majú ku mne správať, čo sa ma môžu opýtať. Nevedeli, ako som na tom zrakovo. Neskôr sa tá bariéra prekonala. Myslím si, že aj nevidiaci sa dokáže uplatniť v bežnom živote. Len sa nesmie ľutovať. Musí ísť ďalej. Potom nemá problém ani v medziľudských vzťahoch. Ivan JELENČIČ prevzaté z časopisu Harmónia 1/2001

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984