Čečenská vojna stimuluje rast ruského nacionalizmu

Emiľ Abramovič Pain, generálny riaditeľ Centra etnopolitických a regionálnych štúdií (CEPRI) nadácie INDEN

Narodil sa 6. decembra 1948 v Kyjeve. Vyštudoval Fakultu histórie Voronežskej štátnej univerzity a v roku 1983 získal na Moskovskej štátnej univerzite (MGU) titul kandidáta historických vied. Od roku 1976 sa venuje výskumu sociológie. V rokoch 1991 – 1993 pôsobil ako riaditeľ CEPRI. Vo februári 1993 bol vymenovaný za stáleho člena Prezidentskej rady. V rokoch 1994 až 1996 bol zástupcom vedúceho analytického oddelenia prezidenta Ruskej federácie. V roku 1996 stál na čele Pracovnej skupiny pre ukončenie bojových akcií a uregulovanie situácie v Čečenskej republike. V rokoch 1996 – 1999 zastával post poradcu prezidenta Ruskej federácie, odkiaľ po reorganizácii prezidentskej administratívy vo februári 1999 odišiel. V súčasnosti sa venuje výskumom v oblasti etnopolitológie. Je zakladateľom ruskej nadácie INDEM, Informatika pre demokraciu, zároveň pôsobí ako profesor MGU. Ako hodnotíte dnes, viac než desať rokov po páde sovietskej moci, stav národného povedomia ruského národa? Aká je úloha nacionalizmu v súčasnej ruskej politike? - Politická situácia v Rusku sa rozvíja podľa princípu „May Day“. V prvých rokoch po rozpade ZSSR aktivitu prejavovali najmä etnické menšiny, teda neruské národy. Rusi na tieto procesy i na samotný rozpad sovietskeho štátu reagovali pasívne, neutrálne. Hoci sa k nim nikdy nestavali pozitívne, postupne si na ne zvykali. V každom prípade väčšinou na otázku, akú moc by ste uprednostňovali – či tú, ktorá sa usiluje o obnovenie ZSSR, alebo tú, ktorá bojuje za nezávislosť, odpovedali, že sú za moc, ktorá vystupuje za nezávislý rozvoj Ruska. V tom čase boli negatívne hodnotené sovietske skúsenosti, pozitívne hodnotili západný model a podobne Po istom čase, približne v polovici 90. rokov, sa situácia zmenila. Aktivita menšín utíchla a začal narastať ruský nacionalizmus. Spočiatku sa prejavoval formou určitých obáv zo strany určitých národov, tak vo vnútri Ruska, ako aj mimo neho. To súviselo s tým, že reformy boli hodnotené negatívne, značná časť ľudí od nich nezískala to, čo chcela. Na objasnenie príčin sa používala najjednoduchšia cesta, že vinní nie sme my, ale vonkajší nepriatelia. Po druhé, po rozpade krajiny, po zmene sociálno-ekonomických podmienok nevyhnutne nastáva kríza občianskej identity. Ľuďom je ťažké definovať sa v politickom a dokonca aj v občianskom zmysle. Preto ako substitút veľmi často vzniká orientácia na tradičnú komunikáciu v rámci etnických, náboženských alebo regionálnych zoskupení. Prvé tak urobili etnické menšiny, v polovici 90. rokov nastúpila takáto konsolidácia medzi Rusmi. Vnútri opozície sa stali aktívnejšie tie sily, ktoré od začiatku využívali nacionalistické heslá. Ktoré sú to? - Tak napríklad komunisti v Rusku fakticky zabudli na svoje ľavicové sociálne požiadavky a vo väčšej miere sa z nich stala nacionalistická sila. Využívajú najmä imperiálne a ultranacionalistické idey. Nie je náhoda, že najsilnejšie prejavy antisemitizmu, ako aj čečenofóbie či islamofóbie demonštrujú predstavitelia Komunistickej strany RF v Dume, napríklad bývalý generál Makašov alebo Šandybin. Samotný Putin nikdy neprezentoval prejavy ideového nacionalizmu, azda iba inštinktívne, ale na verejnosti sa usiluje podobným prejavom vyhnúť. Ľudia v jeho okolí, ako sú predstavitelia prezidenta v okruhoch, povedzme generál Poltavčenko v Centrálnom okruhu alebo generál Kazancov v Južnom okruhu, však prejavujú nacionalistické názory. Okrem toho sa veľmi zvýšila úloha pravoslávnej cirkvi, ktorá aktívnejšie ako iní hlása ideu hierarchizovanej, konfesionálno-etnickej spoločnosti. Ruský pravoslávny národ má v nej zohrávať úlohu tradičného staršieho brata. Na druhom mieste sú predstavitelia tradičných náboženstiev, po nich nasledujú tzv. netradičné náboženstvá. Nakoniec nasledujú náboženstvá, ktoré by bolo potrebné zakázať, lebo ide o sekty. To všetko vytvára symboliku tzv. oficiálnej národnosti, podobnej na tú, ktorá existovala počas cárskej ríše v 19. storočia. Začiatkom 90. rokov sa veľmi často hovorilo o hrozbe rozpadu Ruska. Jednotlivé regióny vyhlasovali svoju ak už nie nezávislosť, ako v prípade Čečenska, tak aspoň suverenitu. Týkalo sa to nielen regiónov budovaných na etno-politickom princípe, ale aj etnicky ruských oblastí, ako Ďaleký východ, Ural. Prečo sa tento rozpad nakoniec neuskutočnil? - Bolo to skutočne tak. Existovala istá zotrvačnosť procesu rozpadu ZSSR, ktorého bolo Rusko súčasťou. Okrem toho neexistovali sily, ktoré by boli zainteresované na integrácii. Ruský nacionalizmus, predovšetkým komunistická strana, presadzoval obnovenie ZSSR. Podľa nich sa integrácia nedala dosiahnuť bez obnovenia ZSSR, nacionalisti v republikách presadzovali svoju suverenitu. Navyše existoval mocenský konflikt medzi prezidentom a parlamentom a každá z týchto vetiev moci sa pokúšala získať podporu regiónov. Ovplyvnili nepokoje v októbri 1993 po rozpustení parlamentu integritu Ruska? - Malo to aj veľmi negatívne následky pre Rusko zo strategického hľadiska, ale malo to pozitívny vplyv z hľadiska ovládateľnosti krajiny. Okamžite po potlačení týchto nepokojov, ktoré nasledovali po rozpustení parlamentu, sa obnovila centrálna moc. Lídri republík, ktorí ešte nedávno podpisovali deklarácie, že sa nebudú podriaďovať prezidentovi, sa začali orientovať na Moskvu. Lídri republík, ktorí využívali národné hnutie na začiatku 90. rokov, v roku 1993 dosiahli svoje ciele. Stabilizovali svoju moc a začali sa obávať ďalšieho rozvoja nacionalizmu, lebo národné hnutie začalo vystupovať ako ich potenciálny konkurent. V tom čase Jeľcin urobil historický krok, pretože prvý raz sa v Rusku začal rozvíjať federalizmus. Dovtedy sa Rusko iba nazývalo federáciou, v skutočnosti však bolo unitárnym centralizovaným štátom. Republiky začali získavať dodatočné „výhody“ a úľavy od centra. Získali právo nazývať sa štátmi, uzatvárať zmluvy a zachovávať si určitú úroveň samostatnosti pri riadení vnútorných záležitostí. Začali si ponechávať viac finančných prostriedkov. Ak dovtedy 70 percent financií prúdilo do federálneho rozpočtu, na konci 90. rokov sa ich rozdelenie vyrovnalo. Polovicu získavalo centrum, druhú polovicu si nechávali regióny. Výsledkom bola určitá stabilizácia a po roku 1993 nebol zaznamenaný, s výnimkou Čečenska, nijaký prejav separatizmu. Ako reagovali regióny na menovú krízu na jeseň 1998, keď sa prezident Jeľcin takmer vôbec neobjavil na televíznej obrazovke? - Aj kríza v roku 1998, ktorá by podľa všetkého mala stimulovať rozpad, iba dokázala stabilitu federácie. Ukázalo sa, že existujú právne i ekonomické mechanizmy, ktoré ľahko umožnia prekonať podobné krízy. Preto je dosť nepochopiteľné, prečo sa Vladimir Putin po nástupe k moci zrazu rozhodol posilniť administratívny rámec, vybudovať vertikálne štruktúry moci a prijať ďalšie opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť rozpadu. Ba čo viac, v jednom zo svojich prvých prejavov označil decentralizáciu krajiny za dezintegráciu, hoci decentralizácia je normálnym javom v prípade federatívneho štátu. Čoskoro, približne o sedem či deväť mesiacov zasa vyhlásil, že hrozbu rozpadu sa podarilo prekonať. To vyvoláva pochybnosti, či hrozba rozpadu skutočne existovala. S najväčšou pravdepodobnosťou nie. Problém je v tom, že prísne centralizačné opatrenia vyvolávajú skôr odpor a prispievajú k rozpadu namiesto toho, aby pôsobili stabilizačne. Aké opatrenia máte na mysli? - Mám na mysli zmenu spôsobu kreovania Rady federácie, vytvorenie federálnych okruhov podľa štruktúry vojenských okruhov, ako aj zmeny v princípoch rozdeľovania finančných prostriedkov. Tie viedli k tomu, že znova viac než dve tretiny príjmov z daní prúdia do federálnej pokladnice a iba jedna tretina do regionálnych rozpočtov. Najviac tým utrpeli rozpočty obcí, ktoré prišli o polovicu finančných zdrojov. To vyvoláva nespokojnosť. Pokiaľ boli regionálni lídri zastúpení v Rade federácie, mali ako triezvo uvažujúci ľudia možnosť blokovať návrhy zákonov, ktoré im nevyhovovali. Zmenou štruktúry rady prišli o takúto možnosť. Ďalším príkladom je prijatie zákona o národných jazykoch, ktorý predpokladá, že všetky jazyky národností v Rusku budú používať ruskú grafiku. Ak ústavný súd uzná, že tento zákon je v súlade s ústavou, budú musieť napríklad Tatári alebo iné národy, ktoré používajú latinku, prejsť na azbuku. Bolestivou otázkou v národnostných vzťahoch v Rusku je vojna v Čečensku. Aký je podľa vášho názoru jej vplyv na vnútropolitický vývoj? - Podľa mňa je to mimoriadne dôležitý systémový faktor. Možno povedať, že Putin prišiel k moci ako víťaz čečenskej vojny. V každom prípade bol na začiatku svojej kariéry takto vnímaný, hoci vojna sa zatiaľ neskončila a víťazstvo sa nepodarilo dosiahnuť. Preňho je to veľmi dôležitý moment, ktorý ovplyvňuje jeho vnútornú i zahraničnú politiku. Myšlienka boja so separatizmom do značnej miery znamená pokračovanie potláčania lokálneho separatizmu v regiónoch, hoci inými metódami ako v Čečensku. Deje sa tak síce bez tankov a letectva, ale zato s generálmi. Mnohí generáli, ktorí sa preslávili, respektíve nepreslávili, ale urobili kariéru v čečenskej vojne, sa stali politickými predstaviteľmi prezidenta v regiónoch. Aj ďalší generáli získali dôležité posty. Generál Šamanov sa stal gubernátorom Kaliningradskej oblasti, Trošev sa stal šéfom kozákov. Títo ľudia začali formovať elitu. Ovplyvňuje čečenská vojna aj narastanie ruského nacionalizmu? - Nepokorené Čečensko podstatne stimuluje jeho rast. Keď sa tak dlho nedarí ovládnuť túto krajinu, treba nájsť vysvetlenie. Nie je jednoduché povedať, že chyba je v našej armáde alebo politike. Ľahšie sa to vysvetľuje ako nejaké sprisahanie. Môže to byť sprisahanie vonkajších síl, medzinárodného terorizmu, alebo Západu, ktorý podporuje Čečensko, Rady Európy, ktorá sa s vojnou nijako nemôže zmieriť, alebo Gruzínska. Cez Čečensko prešlo poldruha milióna mužov – vojakov, milicionárov, ktorí tam prichádzajú z rozličných regiónov na niekoľko mesiacov, dočasných zamestnancov... To prispieva k rastu nacionalizmu a xenofóbie. Takíto ľudia sa vracajú domov s už nalomenou psychikou. Násilie, ktoré zažili, potom šíria ďalej. Nie je náhoda, že medzi ľuďmi, ktorí absolvovali túto vojnu, je zločinnosť niekoľkokrát vyššia ako v iných skupinách obyvateľstva. Medzi nimi je aj vyšší podiel lídrov rozličných extrémistických organizácií. Vo všetkých 30 tisíc organizáciách, ktoré sú oficiálne evidované v Rusku ako extrémistické, pôsobia buď veteráni afganskej vojny, alebo veteráni z Čečenska. Aký bude podľa vášho názoru ďalší vývoj tohto konfliktu? Čím sa skončí? - Teraz je veľmi ťažké odpovedať na túto otázku, lebo tento konflikt patrí k medzigeneračným. Tieto konflikty trvajú desaťročia. Príkladom je konflikt v Palestíne, trvajúci viac než štyridsať rokov. Môže dočasne utíchnuť, potom znova vzplanúť. Zatiaľ sa nepodarilo nájsť jeho riešenie. Nemyslím si, že opatrenia, ktoré sa v súčasnosti prijímajú, napríklad pokusy vytvoriť moc bez tých, ktorí bojujú, prinesú výsledky. Sotva sa s tým zmieri bojujúca strana a bude dávať o sebe vedieť. V dôsledku toho budú pokračovať trestné operácie, ktoré zakaždým vedú k násiliu. Bude narastať počet nespokojných s touto mocou. Preto akékoľvek riešenie, na ktorom sa nepodieľa bojujúca strana, bude mať obmedzený účinok. Jednoduché riešenie tu neexistuje, lebo ide o dlhodobý konflikt, s vysokým stupňom radikalizácie. Nedá sa povedať, že je tu jedna strana zlá, kým druhá je dobrá, ideálna. Aj medzi Čečencami narastá radikalistická časť, narastajú teroristické tendencie, klesá vplyv umiernených lídrov, čo môže byť veľmi nebezpečné. Na mieste moci by som sa usiloval vsadiť na ešte stále existujúcu umiernenú časť čečenského odporu. Pokus o dialóg s nimi by bol pozitívom. Ak to nie je kľúčom k riešeniu, bola by to cesta, ktorá by umožnila nájsť zásadnejšie riešenie. Dotkli ste sa nacionalistického extrémizmu. V akých formách sa v Rusku prejavuje? Má silné pozície v ruských politických elitách? - V súčasnosti narastá ruský nacionalizmus. Medzi extrémistickými organizáciami majú väčšinu ruské nacionalistické zoskupenia. Sú dva typy organizácií, ktoré sa však k sebe približujú. Prvý typ tvoria organizácie, odvolávajúce sa na imperiálnu ideológiu. Formovali sa jednak z ľavicových síl, ktoré sa združujú pod červenými zástavami a vyhlasujú sa za boľševikov, jednak z pravicových kruhov, ktoré boli proti komunizmu a neraz obdivovali Hitlera. Postupne sa však k sebe približujú, lebo ciele majú podobné. K ľavicovým nacionalistom patrí napríklad nacionálno-boľševická strana vedená básnikom Limonovom. Ľavicový charakter má aj kozáctvo. Väčšina kozáctva je červená, napríklad v Krasnodarskom a Stavropoľskom kraji. Existujú aj tzv. bieli kozáci, ktorí sú za obnovenie cárizmu. Tí sú však v absolútnej menšine. Pravicovo orientovaní sú skinheadi a ďalší. Postupne však tieto extrémistické formácie vytvárajú spoločné zoskupenie. Prinajmenšom na regionálnej úrovni ich podporujú gubernátori, ktorí tieto ozbrojené skupiny využívajú na potlačenie vystúpení národnostných menšín, pozornosť im venujú generáli, najmä vo výslužbe. Neutrálny, respektíve pozitívny postoj k nim zaujímajú súdne orgány, ktoré sa snažia ich extrémizmus bagatelizovať. Označujú ho za obyčajné mládežnícke hnutie. Existujú aj konzervatívni ruskí nacionalisti? - Áno, tí však nevytvárajú ozbrojené extrémistické zoskupenia. Rusko za veľké nebezpečenstvo považuje aj islamský radikalizmus. - Paralelne s ruským extrémizmom a ako reakcia naňho vzniká aj protiruský extrémizmus, rusofóbia. V prvom rade sú to radikálne islamské organizácie. Vznikajú najmä tam, kde sa usadzujú nové diaspóry, napr. čečenské, azerbajdžanské alebo tadžické. Tieto diaspóry nemajú iné možnosti zjednotiť sa ako na báze spoločnej príslušnosti k islamu. Nemajú nijaké iné spoločné korene, nerozumejú jazyky iných národností. Tento extrémizmus je nebezpečenstvom aj na území Ruska. Ešte silnejšími sa stávajú radikálne islamské organizácie váhhabitského typu na severnom Kaukaze. Týka sa to aj Čečenska, ale skôr mám na mysli Kabardinsko-Balkarskú republiku, Adygejsko a iné republiky. Jedinou možnosťou, ako zjednotiť rozličné etnické skupiny proti Rusku, je v súčasnosti islamské náboženstvo. Preto je najnebezpečnejším druhom extrémizmu nie čisto etnický, ale etno-religiózny smer. Keď na Slovensku skinheadi dospievajú, spravidla sa začínajú zaoberať podnikaním, politikou. Prechádzajú z ozbrojených formácií do radikálno-nacionalistických zoskupení, ktoré však pôsobia v parlamentnej politike. Existujú podobné tendencie aj v Ruku? - Táto tendencia je celosvetová. Skinheadi sú skutočne mládežníckym hnutím, ktoré využíva príťažlivosť polovojenskej symboliky, vytvára priestor na vybitie energie. Azda by ani neboli nebezpeční, keby ich inštrumentálne nevyužívali niektoré politické sily. Nazdávam sa, že problém Ruska spočíva v tom, že neexistuje možnosť usmerňovať negatívnu energiu pozitívnym smerom. Občianska spoločnosť je slabo rozvinutá. Pokusy vytvárať občiansku spoločnosť zhora, zoštátniť ju, nikdy neprinášajú podstatnejšie výsledky, pretože je to falošná občianska spoločnosť, a tak je aj prijímaná. Problém je aj v tom, že v Rusku zatiaľ nevznikol spoločenský rebríček, prostredníctvom ktorého by sa realizovala vertikálna mobilita. Zatiaľ máme len spodné vrstvy a špičku. Chýba stredná vrstva. Toto sociálne vákuum sa zapĺňa marginálnymi zoskupeniami rozličného druhu, ktoré nechcú žiť zle, ale nevedia, ako žiť dobre. Tento potenciál sociálnej nespokojnosti sa v Rusku spravidla prejavuje v etnicko-nacionálnej podobe. Z toho vyplýva nízka pravdepodobnosť transformácie extrémizmu mládeže do neextrémistickej podoby, ale aj regrutácie extrémistických organizácií, ktoré nemusia združovať iba mládež. Poradcom predsedu Štátnej dumy Gennadija Selezňova je politológ Vladimir Dugin, ktorý bol v minulosti považovaný za predstaviteľa krajnej nacionalistickej pravice... - Oficiálnym poradcom prezidenta Putina je generál Trošev. Tento človek sa preslávil radikálnymi protičečenskými vystúpeniami. U nás v strednej Európe, najmä na Slovensku a v Poľsku, vyvoláva znepokojenie postoj ruskej štátnej moci voči katolíckej cirkvi. V správe o bezpečnosti štátu za uplynulý rok boli jej aktivity označené ako bezpečnostné riziko. Prečo narastajú represie proti katolíckym kňazom? - Represie proti katolíkom realizujú najmä náboženské štruktúry a miestne orgány moci. Keďže vplyv cirkvi narastá, príslušnosť k nej patrí k dobrému bontónu, nijaká mocenská štruktúra si nemôže dovoliť nejakým spôsobom vystúpiť proti nej. Keď ministerstvo zahraničných vecí neposkytne vízum katolíckemu kňazovi, ktorý chce pôsobiť v Rusku, každý, kto pozná pravidlá života v Rusku, dobre vie, že by stačil telefonát Putina, alebo dokonca jeho tajomníka, aby dotyčný vízum dostal. Tajomník však netelefonuje. Putin sa teda k tomu nechce vyjadrovať. Mali tieto opatrenia ideologické pozadie? - Formovanie oficiálneho nacionalizmu, v ktorom hlavnú rolu zohráva ruská pravoslávna cirkev, si vyžaduje hľadanie nepriateľov. Na jednej strane sa ním v očiach pravoslávnej cirkvi stal medzinárodný islamský fundamentalizmus, na druhej strane katolicizmus. Ten spoločne s protestantizmom nie je zaraďovaný medzi tradičné náboženstvá. Katolicizmus v takomto chápaní patrí medzi tzv. netradičné náboženstvá, t. j. nenachádza sa síce v najhoršej kategórii, ale nepatrí medzi lojálne sily. Okrem toho je katolicizmus chápaný ako západný jav. Začiatkom 90. rokov bol Západ prijímaný ako vzor, v súčasnosti je vnímaný prinajmenšom ako nie najlepší príklad, alebo ako sila, ktorá je zainteresovaná destabilizáciou situácie. Je to oficiálny názor politických špičiek? - Zatiaľ nie. Tieto názory presadzujú tzv. politickí technológovia. Predkladajú ich a snažia sa, aby sa s nimi stotožnili najvyšší predstavitelia. Zatiaľ nemožno nazvať Putina „antizapadnikom“. To by nebolo správne. Nemôžem povedať, že je jednoznačne prozápadne orientovaný, ale jeho kroky boli motivované predovšetkým vnútornou politikou. Pripojenie sa k protiteroristickej koalícii do značnej miery bolo uskutočnené ako legitimizácia čečenskej vojny. Nemožno ho však považovať za protizápadne orientovaného politika. Časť intelektuálnych elít však tieto myšlienky hlása a usiluje sa ich presadiť vo vládnych kruhoch. Neočakávane ostrý tón voči USA v prípade vojny s Irakom vrátane hrozby práva veta, na rozdiel od Číny či Nemecka, ktoré takisto prezentovali negatívny postoj k vojne, svedčí o tom, že niekedy tento protizápadný postoj vystupuje na povrch. Zdá sa mi, že ruské vedenie sleduje viacero línií. Jednou je obnovovanie sovietskej symboliky, napríklad v armáde, využívanie nostalgie za KGB a podobne. Je v súčasnej ruskej politike prítomný aj slovanský, respektíve slavianofilský prvok? - Zmenil sa systém hodnôt. Táto zmena hodnotenia sovietskej minulosti bola realizovaná zhora, iniciovala ju inteligencia a mocenské štruktúry. Okolie nového prezidenta sa od Jeľcina dištancuje aj v oblasti symboliky, s cieľom odlíšiť populárneho Putina od nepopulárneho Jeľcina. Jeľcin komunistické symboly zakazoval, Putin ich obnovuje. Týka sa to hymny, červenej hviezdy, vlajky, kosáka a kladiva. V armáde sa znova používa oslovenie „súdruh“. Slovanská myšlienka sa využíva inštrumentálne. Veľmi rýchlo však zlyháva. Po prvé, slovanstvo je v súčasnosti značne obmedzené. Nikto túto myšlienku neuplatňuje vo vzťahu k Čechom a Poliakom, hoci sú to takisto Slovania. V súčasnosti sa, v obmedzenej miere, uplatňuje voči Ukrajincom a Bielorusom, respektíve voči balkánskym štátom. V prípade juhoslovanskej alebo kosovskej krízy, keď veľká časť verejnej mienky vystupovala proti Západu, hovorilo sa o slovanskej myšlienke. Len čo padol Miloševič a nová moc v Srbsku sa začala orientovať výrazne prozápadne, aj oni už prestali byť zaraďovaní medzi bratov Slovanov. Inštrumentálne sa používa aj označenie „náš“ alebo „Rus“. Kým bol Jeľcin populárny, bol opisovaný ako ruský hrdina, „ľudový cár“. Keď prestal byť populárny, začali o ňom dokonca tvrdiť, že vôbec nie je Rus, že je Žid a volá sa Baruch Jeľcin. Nikto pritom nehovorí o tom, že Stalin bol Gruzínec. Podobne je to aj v prípade pravoslávia. Hoci Gruzínsko je na Kaukaze jediným pravoslávnym štátom, Rusko má lepšie kontakty s Arménskom, ktoré je síce tiež kresťanské, ale nie pravoslávne, ale aj s moslimským Azerbajdžanom, Kazachstanom a Kirgizskom. Hrozia Rusku ešte nejaké ďalšie etnopolitické konflikty? - Nie som fatalista a nemyslím si, že Rusko je nevyhnutne odsúdené na konflikty, rozpad a dezintegráciu. Existujú negatívne aj pozitívne faktory. Objavila sa podnikateľská vrstva, funguje federalizmus, regióny disponujú čiastočnou ekonomickou nezávislosťou. Niektoré z nich sa rozvíjajú celkom dobre a modernizujú sa. Putin je opatrný človek. Z hľadiska vývoja národnostnej politiky ho vnímam skôr ako nádej než ako človeka, ktorý by svojimi krokmi mohol krajinu zaviesť do slepej uličky. Nazdávam sa, že existuje dosť veľa prostriedkov na to, aby sa podarilo zabrániť konfliktom. Zároveň však pôsobí veľké množstvo zotrvačných, protireformných síl, ktoré sú nacionalisticky orientované. Najnebezpečnejšou zónou je nepochybne severný Kaukaz. Stretávajú sa tu rozličné radikálne skupiny, ruské kozáctvo i fundamentalistické islamské organizácie. Konflikty môžu vypuknúť aj v sibírskej časti Ruska. Tam však väčšinu obyvateľstva tvoria Rusi... - Nie je to celkom tak. V Tuvinsku majú Tuvinci väčšinu, v Jakutsku počet pôvodného obyvateľstva stúpa, kým počet Rusov sa znižuje. V oboch republikách je veľmi vysoká úroveň etnickej konsolidácie. Ak sa budú prijímať neadekvátne kroky, akým je napríklad nepripustenie prezidenta Jakutska Nikolajeva k voľbám, populárneho politika a zároveň národne orientovaného Jakuta, môže to znamenať určité riziko. Je to prekvapením, lebo je rozšírený názor, že menšiny v Rusku, respektíve v bývalom ZSSR, boli do značnej miery rusifikované. - Tieto národy nie sú asimilované, aktívne u nich prebieha proces národného obrodenia, hoci si zachovávajú staré priezviská. V niektorých prípadoch si ich menia a prekladajú do pôvodných jazykov. Pôsobili ste ako poradca prezidenta Jeľcina. Považujete aj teraz, s odstupom rokov, jeho národnostnú politiku za správnu? - Podstatné je, že nepovažujem Jeľcinovu politiku za ideálnu. Vyznačovala sa rovnakým nedostatkom, akým aj politika súčasnej administratívy. Mala reaktívny charakter. Reagovala na konkrétne výzvy. Keď sa aktivizovali neruské menšiny, Jeľcin musel reagovať na ich aktivity. Keď tón začala udávať väčšina, Putin už reaguje na ňu. Dôležité je, aby sa politika budovala v dlhodobých horizontoch a nereagovala na momentálne výzvy. Preto nemôžem považovať za ideálnu ani politiku Jeľcina, ani Putina. Federalizmus, ktorý presadzoval Jeľcin, mal do istej miery feudalizovaný charakter. Nebol vybudovaný na súčasných základoch, ktoré by mnohé kroky legitimizovali, ale na osobných dohodách medzi suverénom a vazalmi. Nevychádzal z pravidiel, ktoré fungujú v západných štátoch, kde rozhodujúcu úlohu zohrávajú súdy, právne procedúry, platia pevne stanovené pravidlá s presne definovaným časovým rámcom. Reforma jeľcinovského federalizmu bola samozrejme potrebná. Nazdávam sa však, že mala smerovať k liberalizácii a nie k posilneniu centrálnej moci. Predovšetkým sa nazdávam, že moc regionálnych lídrov sa mala obmedzovať nie zhora, ale zdola. Mala sa posilniť úloha obcí, ktoré novou reformou utrpeli najviac.

S hosťom SLOVA sa zhováral Juraj Marušiak