Americký komplex Francúzska

Počas poslednej irackej vojny sa Francúzsko povznieslo do pozície národa, ktorý vzdoroval všemocným Spojeným štátom americkým. Náš prezident Chirac bol videný ako jeden z najväčších bojovníkov proti imperializmu.
Počet zobrazení: 1052
6-m.jpg

Počas poslednej irackej vojny sa Francúzsko povznieslo do pozície národa, ktorý vzdoroval všemocným Spojeným štátom americkým. Náš prezident Chirac bol videný ako jeden z najväčších bojovníkov proti imperializmu. Jeho pozície na medzinárodnej scéne mu doma zabezpečili silnú podporu – nech už to boli pravičiari či ľavičiari, mnohí schvaľovali jeho kroky a prejavy v OSN. Počas vojny sa Chirac nielenže dokázal ukázať ako veľká postava medzinárodnej politiky, ale navyše priniesol medzi Francúzov konsenzus. Celá vec má však i druhú stranu mince – Chirac by to všetko nikdy nebol urobil, ak by nedokázal zmobilizovať podporu celej krajiny. A dokázal to najmä vďaka tomu, že sa zalíškal jednému z najnižších „kolektívnych inštinktov“ Francúzska – antiamerikanizmu. Hovorím najnižšiemu, pretože napriek všetkým zvodným aspektom patrí medzi najnebezpečnejšie pokušenia francúzskej politiky. V skutočnosti nemá nič spoločné s čistým, vznešeným pocitom, že tentoraz zašla Amerika priďaleko, že presadzovaním svojej hegemónie voči každej krajine ohrozuje potrebnú pluralitu, že nanucuje pomýlenú definíciu demokracie, že jej hlboko zakorenená viera v zisk ako kľúčovú hodnotu ohrozuje základné ľudské práva... Ak aj tieto argumenty existujú a sú použité, zakrývajú často omnoho ambivalentnejšiu pravdu o vzťahu s USA. *** Antiamerikanizmus má vo Francúzsku tú špecifickosť, že prekračuje akékoľvek politické rozdelenia. Počas irackej vojny sa Chiracovi priaznivci regrutovali z rozličných, často proti sebe stojacich, táborov. Popri hlasovaní proti Le Penovi v apríli 2001 a víťazstve na Majstrovstvách sveta vo futbale v 1998 bola iracká vojna jednou z mála príležitostí, ktorá dokázala zjednotiť socialistov, gaullistov, environmentalistov, konzervatívcov, komunistov a dokonca aj väčšinu liberálov. Výnimočná sila antiamerikanizmu vo Francúzsku stojí pred nami ako hádanka. Ako môže otázka, ktorá je vo verejných debatách vo všeobecnosti výsostne politická a rysuje deliace čiary (dnes vydeľuje najmä ľavicové a antineoliberálne názory), byť vo Francúzsku apolitická (či nadstranícka), faktora spoločenskej a ideologickej kohézie. Ak antiamerikanizmus väčšinou rozdeľuje, vo Francúzsku slúži ako prostriedok pozdvihnutia pocitu, že všetci občania patria do tej istej politickej komunity. Zdá sa to nepochopiteľné – nikdy sme so Spojenými štátmi vojnu neviedli, práve naopak! USA nás oslobodili od nemeckej okupácie, po druhej svetovej vojne nám pomohli opäť vybudovať krajinu. No len málo Francúzov to pokladá za morálny dlh. Antiamerikanizmus vo Francúzsku je totiž stratifikáciou negatívnych diskurzov, ktoré vytvárajú skutočnú tradíciu, tradíciu, ktorá je podľa niektorých historikov taká stará ako samotné Spojené štáty. *** Spomedzi rôznych aspektov, ktorými sa francúzsky antiamerikanizmus vyznačuje, je jedným z najdôležitejších žiarlivosť. Veľmi stará snaha Francúzska byť jedným z najdôležitejších hráčov na medzinárodnej scéne, ktorá sa prejavila aj v De Gaullovej politike „nezávislosti od oboch blokov“ počas studenej vojny, nás priviedla k tomu, že sme si vybudovali určitú nechuť voči Spojeným štátom. Dokázali sa stať tým, o čom sme my len snívali. Táto vôľa po „veľkosti“, ako jeden zo zdrojov nášho antiamerikanizmu, nemá nič spoločné s tradičným ľavicovým antiimperialistickým postojom. To pravdepodobne vysvetľuje, ako môže byť francúzsky antiamerikanizmus tak hlboko vkorenený, vplývajúci aj na konzervatívnu či liberálnu časť spoločnosti. Ak by však bol iba snom a snahou o medzinárodné uznanie národnej veľkosti, nebol by pre francúzsku politiku až taký „nebezpečný“. Problémom je, že táto závisť niekedy neovláda len naše názory na svet, ale aj na Európu. Chytení v ambivalentnom vzťahu medzi zvádzaním a odpudzovaním, zameriavame svoju pozornosť omnoho viac na Spojené štáty než na našich susedov ako Nemecko, Taliansko či Španielsko. Paradoxná posadnutosť Washingtonom sa stáva v európskej perspektíve problematickou. Úspech americkej kultúry je pre nás modelom a zároveň negatívnym príkladom. *** Keďže vytváranie jednotnej Európy sa často vníma ako analógia modelu USA, či ako spôsob, akým sa modelu USA postaviť, je naša vízia budúcej Európy ľahko a viacvýznamovo ovplyvnená našou predstavou o Spojených štátoch. Európu vidíme súčasne ako spôsob, ako súťažiť s americkým imperializmom, i ako vyblednutú kópiu amerického modelu. Kópiu, ktorá zlyhala. Najpriamejším dôsledkom francúzskeho antiamerikanizmu je živenie minimálne dvoch vzájomne sa vylučujúcich predstáv o Európe. Prvá ju považuje za globálne dobrú, pretože je prostriedkom, ako súťažiť s najväčšou svetovou mocnosťou. Podľa druhej predstavy je Európa pre Francúzsko nebezpečná, pretože ide o štruktúru, ktorá nás akulturuje do amerických noriem a oslabuje našu špecifickosť. Zdá sa, že mnohotvárny francúzsky antiamerikanizmus má tú výnimočnú schopnosť byť východiskom pre rozličné pohľady. A ak som na začiatku článku tvrdil, že je nebezpečný, robil som to preto, lebo často slúži ako maska zakrývajúca, o čo v skutočnosti v hre ide. Obracať sa na antiamerikanizmus ako prostriedok budovania konsenzu je čistý populizmus, ktorý môže slúžiť ako rúško zakrývajúce mnoho utajených motívov. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984