Čoraz menej populárny pakt
Francúzsky postoj k Európskej únii dnes vyzerá veľmi dvojznačne. Krajina, ktorá sa rada vidí ako jadro európskej integrácie, nerešpektuje pravidlá, na ktorých stojí spoločná mena. Možno je však problém aj s pravidlami samotnými. Vlnu kritiky vyvolalo nedávne oznámenie Paríža, že ani v nasledujúcom roku nedodrží rozpočtové pravidlá viažuce členov EÚ, ktorí prijali spoločnú menu, a jeho deficit prekročí hranicu troch percent. Francúzska vláda zároveň neprejavila nijakú snahu rozpočet upraviť. Vystavila sa tým nebezpečenstvu, že Rada ministrov financií EÚ na ňu, po odporúčaní Európskej komisie, uvalí niekoľkomiliardovú pokutu. Rozhodnutie európskych inštitúcií sa však dalo predpokladať – dali Parížu dodatočný čas na to, aby sa so svojimi záväzkami vyrovnal a potrestanie zatiaľ odložili. Predsa len ide o jednu z najväčších ekonomík únie... Problémy s dodržiavaním Paktu stability a rastu (ktorý určuje rozpočtové pravidlá pre členov eurozóny) má aj Nemecko či Portugalsko, hrozia tiež Taliansku. Aj preto sa už od minulého roka z oficiálnych kruhov čoraz častejšie ozývajú hlasy, že ustanovenia paktu treba zmeniť. V období hospodárskeho rastu sa síce ukázal ako účinný nástroj na zníženie deficitu rozpočtu, no v recesii, z ktorej sa Európa ešte stále nedostala, vraj vláde zväzuje ruky pri prijímaní prorastových krokov. Kompromis Myšlienka prijatia paktu sa zrodila so zavádzaním spoločnej meny – eura. Bez centralizovanej kontroly množstva peňazí v obehu mohla byť ohrozená stabilita meny a celá ekonomika. Kompetencie v monetárnej politike prešli na Európsku centrálnu banku (ECB). Národné štáty si však stále ponechali kontrolu nad fiskálnou politikou, a tak bolo treba vymyslieť mechanizmus, ktorý by zároveň určoval rovnaké pravidlá pre všetkých. Prišlo sa s obmedzením výšky rozpočtového deficitu. Prijatý Park stability a rastu bol kompromisným riešením. Nemecko, vychádzajúc z historickej skúsenosti, presadzovalo tvrdú reguláciu množstva peňazí v obehu. Francúzsko si zasa do dohody presadilo zmienku o potrebe dosahovať hospodársky rast. Maximálna možná hranica deficitu určená na 3 percentá (s perspektívou dosiahnutia úplne vyrovnaného rozpočtu) zároveň znemožňovala krajinám pokúšať sa „zviezť“ popri ostatných členoch a ničím nekrytými výdavkami ohroziť ekonomiky všetkých členov euroklubu. Za prekročenie pravidiel hrozili veľké pokuty. Kritika Už od začiatku vyprovokoval pakt ostrú kritiku. Znižovanie rozpočtového deficitu sa spája predovšetkým so škrtmi v sociálnej oblasti, čo sa chápalo ako útok na európsky sociálny model a ďalší krok k jeho oslabeniu v mene „modernizácie“. Zároveň lisabonský summit EÚ prijal takzvanú Lisabonskú agendu, ktorej cieľom je urobiť z Európy „najkompetitívnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku vo svete“. Na to sú však potrebné značné verejné investície do vzdelania, výskumu, vedy či informačných technológií. Možnosť ich akumulácie opäť naráža na obmedzenia paktu. Francúzsky prípad sa však ťažko dá jednoznačne zaradiť do ktorejkoľvek z týchto kategórií. Prekročenie deficitu spája Paríž s potrebou zachrániť firmu Astorn (vyvinula napríklad rýchlovlak TGV), ktorá vyhlásila nedávno bankrot. Liberálni ekonómovia navrhujú firmu rozdeliť, čo by ziskovým častiam umožnilo prežiť, a peniaze by mali byť investované radšej na rekvalifikáciu prepustených pracovníkov a zvýšenie ich šance uplatniť sa na trhu práce. Protiargument hovorí, že takto sa opäť zhorší problém s nezamestnanosťou a stratí sa množstvo vysokokvalifikovaných pracovných miest. Niektorí odborníci navrhujú oddeliť od bežných investičné výdavky, ktoré by sa do deficitu následne nepočítali. Dôvodom má byť, že síce krátkodobo zvyšujú zadlženosť, no zároveň vytvárajú podmienky na rýchlejší rast, ktorý zabezpečí splatenie dlhov. Ak by sa do deficitu súčasne nepočítali prostriedky určené na školstvo, zdravotníctvo, aktívnu politiku zamestnanosti, či infraštruktúru, jeho znižovanie by neznamenalo obmedzovanie sociálnej funkcie štátu či jeho schopnosti viesť aktívnu prorastovú hospodársku politiku. Bez zmeny neprežije Jeden fakt sa však črtá čoraz jasnejšie – pakt v súčasnej podobe nemá šancu prežiť. Neohrozuje ho rozšírenie únie. Jeho zmenu žiadajú veľké ekonomiky, považované za jadro európskej integrácie – Francúzsko, Nemecko, či Taliansko. Pri uvoľnení jeho pravidiel však treba počítať s rizikami. Oslabenie koherentnosti eurozóny môže dokonca spomaliť celý proces prehlbovania integrácie. A práve v posilnení integrácie môže byť odpoveď na problémy. Situácia, keď má menovú politiku v rukách (prakticky nikým nekontrolovaná) ECB a ostatné nástroje v drvivej väčšine ostávajú v rukách národného štátu, nie je udržateľná. Práve posilnenie kompetencií európskych inštitúcií a poskytnutie zdrojov na skutočne celoeurópsku hospodársku politiku môžu problém vyriešiť. Európske inštitúcie však musia byť zároveň podriadené omnoho účinnejšej demokratickej kontrole. K tomu smeruje aj názor britského ekonóma Raya Barrela. Na úrovni národných štátov sa občania k úspešnosti hospodárskej politiky vyjadrujú vo voľbách. Problémom Paktu rastu a stability (a tým aj systému, na ktorom je založené euro) je, že pravidlá boli prijaté len medzi vládami a tie rozhodujú aj o ich interpretácii. Dôsledky v podobe zamestnanosti a rastu však dopadajú na všetkých. Menová politika únie tak nemá šancu získať dostatočnú legitimitu (čo nakoniec potvrdili aj výsledky nedávneho referenda o zavedení eura vo Švédsku) a politici tak ľahko podľahnú pokušeniu porušiť jej pravidlá. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
