Nový austrálsky kolonializmus

Austrália sa tlačí na pozíciu regionálnej mocnosti. S tým prichádza presadzovanie moci a paternalizmu v zahraničnej politike. Na novú úlohu si Canberra nezvyká ľahko. Po mnoho desaťročí Austrália svoju rozvojovú pomoc neviazala na žiadne podmienky. Jej najväčší príspevok, 300 miliónov dolárov ročne, ide pre Papuu–Novú Guineu.
Počet zobrazení: 1031

Austrália sa tlačí na pozíciu regionálnej mocnosti. S tým prichádza presadzovanie moci a paternalizmu v zahraničnej politike. Na novú úlohu si Canberra nezvyká ľahko. Po mnoho desaťročí Austrália svoju rozvojovú pomoc neviazala na žiadne podmienky. Jej najväčší príspevok, 300 miliónov dolárov ročne, ide pre Papuu–Novú Guineu. Od získania nezávislosti v roku 1974 si mohla táto krajina spravovať poskytnuté prostriedky relatívne samostatne. Rovnaký postroj bol uplatňovaný voči ostrovom v Pacifiku – Fidži, Nauru a Šalamúnovým ostrovom. V januári austrálsky minister zahraničných vecí Alexander Downer takú politiku bránil a odmietal akúkoľvek intervenciu na súostrovie. „Poslať austrálske jednotky aby okupovali Šalamúnove ostrovy by bolo extrémnou hlúposťou,“ vyhlásil. „Základným problémom je, že cudzinci nepoznajú odpovede na hlboko zakorenené problémy.“ *** O osem mesiacov sa zdá, že cudzinci odpovede na problémy svojich pacifických susedov našli. Austrálske jednotky vyslali na Šalamúnove ostrovy, aby dostali pod kontrolu rastúce bezprávie a chaos. Canberra tiež poslala varovanie Papue–Novej Guiney, že použitie budúcej austrálskej pomoci bude ostro sledované a naviazané na zmeny vo vláde. Premiér Michael Somare to označil za priamu hrozbu nezávislosti jeho krajiny. Austrálsky premiér John Howard o intervencii povedal: „Poslali sme na Šalamúnove ostrovy veľkú vojenskú silu, pretože je v záujme Austrálie... aby sa (ostrovy) nestali zlyhaným štátom. Zlyhané štáty sa stávajú magnetmi medzinárodných zločincov a prania špinavých peňazí a potenciálne aj medzinárodných teroristov.“ Austrálsky premiér je vlastne iba lokálnym pešiakom v poslednej stratégii Washingtonu. Správa popredného washingtonského think-tanku z tohto roka popisuje, prečo sa Spojené štáty musia vzdať svojho nepriameho imperializmu „na diaľku“ a prevziať na seba aktívnejšiu úlohu v „bremene bieleho muža“. *** Termín „zlyhaný štát“ sa zrodil v kruhoch politickej vedy počas studenej vojny a popisoval postkonfliktné oblasti. Označuje štáty, ktorých inštitúcie sa rozpadli a zanechali po sebe mocenské vákuum. V dnešných časoch bol trochu upravený, pretože sa začal spájať s terorizmom. Afganistan sa stal útočiskom teroristov, pretože mu chýbala centrálna autorita, dostatočne organizovaná a mocná, aby zastavila podobné aktivity. Bol zlyhaným štátom, zraniteľným pred silami medzinárodného terorizmu a zločinu. Príspevok Bushovej administratívy pre Libériu vo forme humanitárnej pomoci a jednotiek posilňujúcich mierové zbory EÚ by bola vo svete pred 11. septembrom nemysliteľná. No teraz je Libéria zlyhaným štátom, a preto je zrelá na intervenciu, akokoľvek obmedzenú. Podobný strach prevláda v Pacifiku – že krajiny ako Šalamúnove ostrovy môžu degenerovať na teritóriá bez práva, riadené viac kriminálnikmi než legitímnymi vládami. V najhoršom prípade by to znamenalo, že by bol malý ostrovný štát kúpený. Jeho zdroje, vlajka, pasy, banky a predstavitelia by boli k dispozícii teroristom a zločincom, aby riadili obchod s drogami, zbraňami, špinavými peniazmi, pašovaním ľudí a ďalšími aktivitami, ktoré nie sú v súlade s austrálskymi či americkými záujmami. *** Treba povedať, že táto nová politika môže priniesť pre rozvojový svet aj značné výhody. Upriamila energiu Washingtonu na chudobu, choroby a úpadok. Nie z humanitárnych dôvodov, no ako súčasť „vojny proti terorizmu“. Musíme tiež dodať, že lídri zo Šalamúnových ostrovov boli za austrálsku intervenciu vďační. No nová teória zlyhaných štátov zároveň podporuje intervencie stojace aj na tých najslabších dôvodoch. Ak krajina nedokáže poskytnúť zamestnanie a vzdelanie väčšine svojej populácie, možno ju označiť za zlyhaný štát. To otvára väčšinu rozvojového sveta inváziám na základe „predbežnej sebaobrany“. Rovnaká logika bola použitá v preventívnom útoku na Irak. Ak sa bude táto teória na medzinárodnej scéne uplatňovať širšie, okrem úplného podkopania systémov globálneho vládnutia prináša aj riziko celosvetovej anarchie. Krajiny s väčšou vojenskou mocou ju môžu ľahko použiť na ospravedlnenie útokov voči slabším rivalom. Izrael môže napadnúť svojich susedov, hovoriac o občianskych nepokojoch a možnej budúcej hrozbe, rovnako, ako keď v roku 1981 zbombardoval iracké nukleárne zariadenia. Podľa rovnakej stratégie by Spojené štáty mohli zaútočiť na Argentínu, hovoriac pri tom o občianskych nepokojoch a ekonomickom neporiadku. Symbolicky, vyzerá to ako čoraz zreteľnejší návrat do koloniálnych čias a k myšlienke o „bremene bieleho muža“. Rozvojový svet opäť môže byť k dispozícii rabovaniu podľa uváženia silných krajín. Spojené štáty sa tak môžu stať žalobcom, sudcom, porotou i katom v jednej osobe. Je znepokojujúce, že Austrália sa s nadšením k tejto hre pridáva. Platí za to medzinárodnou spoluprácou a záväzkami voči OSN. Jasne sa to ukázalo vo vyhláseniach austrálskeho premiéra Johna Howarda pred dvoma týždňami. Keď odpovedal na kritiku prejavu Georgea Busha vo Valnom zhromaždení OSN o celosvetovej dôležitosti tejto multilaterárnej inštitúcie, ponúkol Howard iba vlastnú kritiku francúzskeho postoja. To je skôr konzistentné s posunom Austrálie smerom k úlohe amerického zástupcu v Pacifiku, než so snahou o udržanie miesta medzi zástancami multilateralizmu. Článok uverejnil internetový magazín Z-mag www.zmag.org Preložil a upravil Radovan Geist

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984