Dobre zaplatený humanizmus

Darcovská konferencia pre Irak, ktorá sa koncom minulého týždňa konala v Madride, mohla vyvolať vyhranené postoje. Bolo by pomerne ľahké označiť ju s nezúčastneným skepticizmom za figový list legitimizujúci americkú okupáciu krajiny alebo pomoc Spojeným štátom, ktorým sa okupačná správa vymyká z rúk. Priebeh invázie i nasledovný vývoj na to dávajú dosť dôvodov. Veď práve v období madridskej konferencie dosiahli útoky na cudzie jednotky v Iraku jeden zo svojich vrcholov. Na druhej strane, chladný skepticizmus (či zvádzajúci podiel škodoradosti?) sa stráca zoči-voči každodennej realite v krajine – Iračania, ktorí žijú bez elektriny, vody, zdravotníckej starostlivosti a často s nedostatkom jedla, pomoc skrátka potrebujú. Diskusie o tom, kto ich situáciu spôsobil a kto má koľko platiť, môžu byť zaujímavým intelektuálnym cvičením či príležitosťou na morálne úvahy o vine a povinnosti, no ľuďom pohybujúcim sa na okraji humanitárnej katastrofy nepomôžu. Určite existuje veľa dôvodov mať vyhranene krajný postoj voči politike Washingtonu, no v tomto prípade budú platiť najmä obyčajní Iračania. Reálny pohľad na spôsob, akým chcú víťazi „pomoc“ poskytovať, však prebúdza aj silný skepticizmus. Konferencia v Madride bola nakoniec úspešnejšia, ako očakávali pesimistické predpovede. Popri 20 miliardách dolárov, ktoré prisľúbil Washington, sa podarilo zozbierať záväzky na ďalších 17 miliárd. Zďaleka sa to nepribližuje potrebnej sume, ktorá predstavuje podľa odhadov asi 36 miliárd amerických dolárov, ale oproti očakávaným 2 až 3 miliardám je to stále úspech. Z pohľadu Iračanov – nie tých, ktorí sedia v dočasnej vláde určenej Washingtonom, ale ľudí na uliciach – však môže mať trpkú príchuť. Predovšetkým, o 20 miliardách dolárov, ktoré poskytne americká vláda, bude aj ona sama rozhodovať. Pri určovaní ich použitia sa bude riadiť pravidlami USAID – Americkej agentúry pre medzinárodný rozvoj. Znamená to, že peniaze nepôjdu priamo Iračanom či irackej vláde, ale na základe kontraktov ich dostanú korporácie (v tomto prípade výlučne americké), ktoré budú pomoc realizovať. Mohlo by sa zdať, že je celkom jedno, aká firma postaví školy či cesty. Nie je to tak. Z čisto ekonomického hľadiska, apriórne vylúčenie irackých firiem znižuje pozitívny dosah pomoci na ekonomiku krajiny. Efekt ešte väčšmi zhoršuje až priveľmi očividná snaha korporácií zarobiť – ako ukázali detaily poskytnuté Kongresu pri žiadosti Bieleho domu o odsúhlasenie dodatočných zdrojov na spravovanie okupovaného Iraku, mobilné telefóny, ktoré stoja normálne menej ako päťsto dolárov, sa predávajú za šesťtisíc, cena nákladných áut sa vyšplhala zo 16 tisíc na približne 33 tisíc a tak ďalej. Podobným praktikám sa v zásade ani nemožno čudovať. Bližší pohľad odhalí o spoločnostiach zapojených do „rekonštrukcie krajiny“ zarážajúce pravdy – Betchel predával v 80. rokoch Saddámovi chemické zbrane a v Bolívii a americkom Massachusetts bol obvinený z neférového zvyšovania cien elektrickej energie, využívajúc svoje monopolné postavenie na trhu, MCI (v Iraku získala kontrakt na vybudovanie systému mobilnej komunikácie) je zapletená do jedného z najväčších účtovných škandálov v histórii a s mobilnými sieťami nemá v zásade nijaké skúsenosti, Haliburton (bude stavať mosty a pod.) je obvinený z nadmerného a umelého zvyšovania nákladov a musel čeliť niekoľkým obvineniam z podvodov, Dyncom vraj kryl obchod s bielym mäsom, Flour musí čeliť obvineniam zo zneužívania afroamerických robotníkov a toho, že jeho ochranka mala nosiť pri útokoch na robotníkov obleky Ku-Klux-Klanu... Druhá časť prostriedkov pôjde do fondu spravovaného OSN a Svetovou bankou. Pre Spojené štáty to bola v zásade jediná možnosť, ako ostatné vlády presvedčiť, aby prispeli aspoň niečím. Ani tu však nemôžu Iračania dúfať v mnoho – príspevok do fondu bol pre vlády akousi „vstupenkou do klubu“ – kontrakty získajú súkromné korporácie, aj keď teraz už nielen americké, ale aj z iných krajín. Záujem je veľký. Nečudo – ide o šancu podieľať sa na najväčšej rekonštrukcii od konca druhej svetovej vojny. Ako pred konferenciou v Madride pomerne otvorene povedal jeden vyššie postavený americký predstaviteľ: „Je to spôsob, ako sa dostať na to správne miesto. Na miesto, kde sa bude robiť biznis.“ A do tretice, veľká časť poskytnutých prostriedkov nebudú dary, ale pôžičky. O reštrukturalizácii asi 130-miliardového dlhu, ktorý zničenej krajine zanechal Saddámov režim (a všetky ochotné vlády/firmy, ktoré mu za požičané peniaze predávali zbrane), sa ešte ani nezačalo rokovať a medzinárodné spoločenstvo už Iraku ponúka zadlžiť sa znovu. Na úplné odmietnutie myšlienky pomoci Iraku by bolo treba veľa cynizmu. Nemožno si však nevšimnúť, že Iračania (a daňoví poplatníci v ostatných zúčastnených krajinách) „pomoc“ štedro zaplatia.