Kill Bill

Quentin Tarantino dosiaľ režíroval štyri riadne celovečerné filmy (Reservoir Dogs, Pulp Fiction, Jackie Brownová a Kill Bill, samozrejme, ak Kill Bill chápeme ako jeden film rozdelený do dvoch častí), jednu poviedku z filmu Four Rooms a jednu epizódu z TV seriálu Pohotovosť. Okrem toho napísal osem realizovaných scenárov (Reservoir Dogs, Pulp Fiction, Jackie Brownová, Kill Bill, Pravdivá romanca, Takí normálni zabijaci, Od súmraku do úsvitu, Four Rooms – poviedka The Man From Hollywood) a hral v pätnástich filmoch. Ak po premiére Tarantinovho debutu Reservoir Dogs poznali meno tvorcu, „geniálneho primitíva z videopožičovne“ len vkusovo podobne disponovaní jedinci, dnes je meno Quentina Tarantina priam filmovou inštitúciou. Status všeobecne známej popkultúrnej ikony získal predovšetkým vďaka svojmu prelomovému filmu Pupl Fiction - historky z podsvetia, ktorý zásadnou mierou ovplyvnil vývoj kinematografie od druhej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia dodnes. Aj keby už nikdy nenakrútil nič iné (a chvíľu to tak naozaj vyzeralo), Pulp Fiction bude navždy filmom, ktorý obohatil a redefinoval výrazové prostriedky tohto umeleckého druhu. Hoci si plne uvedomujem odvážnosť tohto tvrdenia, som presvedčený, že Pulp Fiction má pre vývoj filmového jazyka podobný význam, ako mal vo svojej dobe Občan Kane Orsona Wellsa. *** Zaťažený takýmito kontextmi a zvýznamneniami nastúpil v piatok 10. októbra 2003 do našich kín v rámci celosvetovej premiéry prvý diel Tarantinovho dosiaľ posledného filmu Kill Bill. Na druhý diel bude treba čakať takmer pol roka. Asi je dobré, že Disneyho kumpáni z Miramaxu, bratia Weinsteinovci, nedonútili Tarantina zostrihať Kill Bill do jedného kusa, alebo je dobré, že Tarantino nepodľahol ich tlakom a než by film skrátil, radšej sa ho rozhodol uviesť v dvoch častiach. Len ma hnevá, že pre diváka to znamená čakať na pokračovanie až do marca budúceho roka. Netúžim síce po pointe, ani ma netrápi, ako sa to skončí, len by som sa rád díval až do konca. Rozdelenie Kill Bill na dve časti je totiž evidentne umelý krok, ktorý narúša dramatickú štruktúru do tej miery, že divák v kine akosi odmieta uveriť, že po takmer dvoch hodinách má odísť od rozpozeraného filmu a vrátiť sa k nemu až bude za dverami jar. Veľmi sa mi páči, že biznis okolo Tarantinovho veľmi násilného a vlastne istým spôsobom veľmi amorálneho filmu majú na starosti práve disneyovskí proroci šťastného fašizmu. Spoločnosť Miramax, ktorá film distribuuje, totiž nie je ničím iným ako jednou z divízií zábavného Disneyho megakoncernu. Toho Disneyho, ktorý bol až do druhej polovice deväťdesiatych rokov symbolom nekonfliktnej, mozog vymývajúcej mainstreamovej rodinnej zábavy. Je to taký veselý paradox, Bambi a Kill Bill v jednej stajni. Možno sa dočkám aj tematickej atrakcie Kill Bill v Disneylande, nasadol by som v rámci nej do žltého pussy wagonu, proti zálohe veselých Disney peňazí si požičal katanu a na drobné kúsky rozsekal čo najviac figurín natlakovaných umelou krvou, aby to tak pekne striekalo. *** Kill Bill je Tarantinovou poctou hongkonskej akčnej škole (heroic bloodsheed), filmom žánru wuxia, samurajským filmom, Bruceovi Leemu, Sonnymu Chibovi a ďalším klasikom filmov o bojových umeniach. Obsahovo, tematicky i formálne. Nebol by to však veľký eklektik Tarantino, keby do filmu nenaťahal aj Star Trek, westerny a trocha toho samopašného budovania vlastného popkultúrneho mýtu. Jedna z prvých zmysluplných reakcií, ktorú som pri odchode z filmu Kill Bill volume 1 počul, bola, že tento film je omnoho menej divácky, ako bolo majstrovo najväčšie dielo Pulp Fiction. Hoci som sprvu celkom prirodzene nesúhlasil, dnes, keď som film videl už niekoľkokrát, musím so spomínaným tvrdením súhlasiť. Mám totiž pocit, že Kill Bill je predovšetkým film, ktorý Quentin Tarantino nakrútil najprv pre seba, potom pre fanúšikov znalých kontextov a problematiky a až potom pre štandardných nezasvätených návštevníkov kín. Jeho dvorní priaznivci spoľahlivo identifikujú, kedy odkazuje sám na seba, lebo si pamätajú, akú značku cigariet si kupoval Butch z Pulp Fiction u Marcelusa v bare. (Boli to Red Apples, predávajú sa aj v Japonsku, aspoň podľa billboardu, okolo ktorého sa majestátnym krokom sunie Nevesta po prílete do tejto krajiny). Fanúšikovia seriálu a fiktívnej reality Star Trek zase v Kill Bill identifikujú dokonalý príklad filmovej verzie pôvodných klingonských divadelných hier o pomste bortaS lut (porovnaj Star Trek Klingonský Hamlet. Institut klingonského jazyka a Netopejr, Přerov 2001. s. 15). Kill Bill bez problémov prijmú za svoj aj znalci hongkonskej akčnej školy, wuxia filmov a filmov o bojových umeniach, lebo pre nich je Sonny Chiba rovnaký pojem ako pre Tarantina, a v žltej teplákovej súprave hlavnej hrdinky spoľahlivo spoznajú ten istý model, v ktorom sa onehdy preháňal po filmovom plátne Bruce Lee v Game of Death. *** Mohlo by sa zdať, že divák, ktorý nemá so spomínanými fenoménmi skúsenosť, je vystavený nekoordinovanému filmovému ataku intertextových súvislostí, bez znalosti kódu na ich odkrytie. Ak by Tarantino nekoketoval s filmovým mainstreamom, bolo by všetko v poriadku, keďže však osemdesiat percent návštevníkov jeho filmu tvorí práve oná neinformovaná skupina, Kill Bill v sebe nesie i recepčný návod, ako k filmu pristupovať. A potom je už len na divákovi, či prijme režisérovu hru a bude sa baviť, alebo sa zatne a zanovito bude tvrdiť, že Kill Bill je kolosálna hlúposť. Preto film otvára klingonské príslovie, ktoré významovo korešponduje s filmom aj bez nadstavbovej znalosti klingonskej kultúry, stačí ho prijať a sledovať, ako bude naplnené. „Pomsta je pokrm, ktorý najlepšie chutí za studena.“ preto bola Nevesta, hlavá hrdinka filmu, štyri roky v kóme, a preto je jej pôsobenie také surové. A ak to niekomu nestačí, Tarantino ústami vševediaceho rozprávača svojho filmu pokračuje siahodlhým monológom o ceste bojovníka, o vine a treste a samozrejme o pomste, lebo ona, slepá, pragmatická a nevyhnutná, je vlastne jediným faktorom, ktorý nesie dramatický oblúk filmu. Prvý diel Kill Bill nič nerieši, na nič neodpovedá, len ilustruje zápletku, takže na definitívne odpovede je priskoro. Tarantinove typické narušenie jednoty fabuly a sujetu, rozdelenie príbehu do uzavretých kapitol napriek kauzálnym podmieneniam, remeselná precíznosť v kopírovaní štýlov citovaných a oslavovaných filmových archetextov, psychologická skratka, absolútna neúcta k ľudskému životu, hrdinský pátos, estetizované násilie, morbídnosť dovedená ad absurdum, dramatická svojvôľa, to všetko robí z Kill Bill volume 1 výnimočný filmový zážitok. Možno sa vám nebude páčiť, ale to v tomto prípade hovorí o skutočných kvalitách filmu žalostne málo. Kill Bill sa totiž v svojej polovici zdá byť filmom, na ktorého kvalitách či nekvalitách sa síce nikto s nikým nezhodne, ale v každom zanechá hlbokú stopu. Pri východe z kina určite nenarazíte na nikoho, kto by si na film neurobil nijalý názor. A to sa už dnes v kinematografii často nestáva. Kill Bill vol. 1, USA 2003, 111 min. Réžia: Quentin Tarantino Scenár: Quentin Tarantino Kamera: Robert Richardson Hudba: RZA (ex Wu Tang Clan) Hrajú: Uma Thurmanová – Nevesta, Lucy Liuová – O-Ren Ishii, Daryl Hannahová – Elle Driverová, Michael Madsen – Budd, David Carradine – Bill, Sonny Chiba – Hattori Hanzo