Ars... čo?

Čo (a aká) je to poézia po roku 2000? Sú to zbierky finalistov Rubata (Marián Grupač a spol.), zbierky talentov, umelo vytiahnutých zo šedého pozadia prispievateľov do Literárneho týždenníka (Jana Roig), verše Ich Eminencií Starej gardy (pozri ľubovoľný diel dejín slovenskej literatúry po roku 1945) a Ich Text-eminencií (Andrej Hablák, Michal Habaj...), vy/pre-zreté zbierky Mily Haugovej, moje básne alebo básne Jána Gavuru, civilné mletie Martina Solotruka alebo fascinujúco detsky spontánne hry Agdu Bavi Paina... zbierky ocenené a zbierky zásuvkové, zbierky na regáloch kníhkupectiev alebo v rukopise pripravená a na vydavateľa márne čakajúca tretia zbierka princeznej Nóry Ružičkovej, zbierky neznámych autorov, vydané vlastným nákladom, ktoré sledujú ten nepochopiteľne prostý dôvod: potešiť (Zuzana Mojžitová) alebo si jednoducho iba splniť dlhoročný sen (Marianna Arnoldová), básne autorov, ktorí nestačili vyrásť z pubertálneho vypisovania sa a už sú básnikmi (Hevierova štvorka), básne básnikov, ktorí sú básnikmi iba vďaka kaviarenskej maske či počtu vydaných kníh (Peter Šulej), alebo anonymné básne zaľúbených študentov... zbierky nenárokujúce si na ódy a zbierky žobroniace o pozornosť z plagátov vo výklade Slovenského spisovateľa či akokoľvek inak, napr. na stránkach literárnych časopisov, alebo básne z tých istých časopisov, ktoré možno navždy zostanú jediným publikačným výstupom ich autora... zbierky pretriasané a zbierky nepovšimnuté, kvalitatívne homogénne básne grafomanov, v ktorých sotva nájdete nadpriemerný verš, alebo zarážajúci pôvab a originalita básne celkom neznámeho „a to je kto?“... básne chladné alebo básne naivné, básne s priehľadnou maskou úprimnosti, sentimentálne, verbalistické, zásuvkové, pozérske, ukričané, autentické, epigónske, básne-nebásne... Ospravedlňujem sa každému, koho som vynechala a na koho som zabudla. Ospravedlňujem sa Ti, Poézia. Ak hovoríme o oficiálnej, takpovediac inštitucionalizovanej podobe poézie (vydané zbierky a publikované básne) po roku 2000, stačí skonštatovať, že sa (ako vždy) píše. A, našťastie, píše sa rôzne. Rôzne bez implicitnej hodnotovej klasifikácie. Heterogenita sama osebe je totiž skvelá vec. Umožňuje napĺňanie podstát, ponúka širokú paletu možností, dáva na výber. Jej výhodou je to, že istý druh písania si takmer vždy nájde svojho čitateľa. Toľko môj alibistický (nekritický) postoj k najvšeobecnejšej rovine sledovaného problému a zároveň môj jediný jednoznačný postoj k otázke slovenskej poézie po roku 2000. Mrzí ma, že akokoľvek sa snažím, nemôžem sa vyhnúť práve tomu, čo mi na súčasných úvahách o slovenskej poézii najväčšmi prekáža, a čo je zároveň s týmito úvahami integrálne späté, a to kontextu literárneho prostredia. Na jednej strane ide o prirodzenú spojitosť, ktorú nemožno popierať ani ignorovať – je podmienená konkrétnymi faktormi, riadi sa istými zákonitosťami a má svoje prirodzené dôsledky, ktoré, pravda, nie vždy zodpovedajú nadradeným potrebám literatúry samotnej (napr. z nepredstaviteľne malicherných dôvodov sa vydávajú absolútne nečitateľné knihy, kým ich protipóly ostávajú v rukopisoch...). Na druhej strane má tá istá relácia pomerne negatívny vplyv na vlastnú percepciu literatúry. Jej nežiaducim extrémnym dôsledkom je fakt, že sa často nehovorí o tom, aká poézia (báseň, zbierka) je, ale ako sa uplatňuje na trhu, aká je jej životnosť, funkčnosť, pôsobnosť; nehovorí sa o poézii, ale autorovi, nehovorí sa o jej kvalitách, ale okolnostiach vydania a pod. Na poéziu sa vlastne zabúda. Poézia vlastne neexistuje. Nahradil ju prepracovaný metodologický aparát jej degradujúcej pitevnej analýzy a interpretácie (zo strany literárnej vedy) a krčmovo-zákulisné bľabotanie (zo strany pseudokritiky a vydavateľskej obce). Jednoducho recepčný chaos ako výsledok interakcií okolností, v ktorých sa poézia realizuje, znemožňuje to najprirodzenejšie, k čomu bola určená: vnímať ju a nechať sa ňou napĺňať. Ako autor, kritik a čitateľ v jednej osobe sa snažím neprotirečiť si, aj keď je to občas takmer nemožné. V úvahách o súčasnej slovenskej poézii sa mi celkom úspešne darí fiktívne odstrediť niekoľko vrstiev problému: poéziu ako reálny fakt (píše sa! tešme sa!), okolnosti jej realizácie (spadla kosa na kameň...), jej hodnotenie, posunuté do kompetencií literárnej vedy (najväčšmi ma zaráža fakt, že zastarané hodnotové kritériá sa naďalej uplatňujú bez akéhokoľvek prehodnotenia, čoho výsledkom sú jednak nezmyslené súdy, ako aj mylne stanovené nároky a očakávania, napr. neopodstatnený mýtus príchodu generačného zoskupenia, očakávaného zlomu a pod.) a možnosť individuálnej pôsobnosti, ktorá by mala byť čisto subjektívnou záležitosťou čitateľa. Otázku spôsobu uvažovania o poézii konečne nahradím krátkou poznámkou o tom, aká by (podľa mňa) súčasná poézia mala byť, kam (možno) smeruje a čo jej chýba. Ars... čo? ... napríklad návrat k nesentimentálnej citovosti, pokus uchopiť svet (dať mu všetky svoje mená), artikulovať súčasný životný pocit nie cez prizmu primárnej nemožnosti pomenovania, ale ochotou zachytiť jednoduchosť skutočnosti, ktorá otvára cestu k jej podstate...