Ako líšky a nebeskí vtáci
Jana Belišová píše o rómskej kultúre, ako nám ju sprostredkúvajú práce Mileny Hübschmannovej a jej vlastné.
„Kultura je způsob, jak člověk ráno vstáva, co je jeho první myšlenka, které je jeho první slovo, z čeho vstává, kdy vstává, jak se jeho vstávání liší podle toho, je-li muž, dítě, mladý, starý, závislý, nezávislý, bohatý, chudý, jak pozdraví své okolí lidské, přírodní a vesmírné, jak sám či ne-sám zhodnotí sny uplynulé noci, jak je jeho počínání hodnoceno všudepřítomným okem jeho komunity, okem, které se na něj živě dívá zvnějšku, anebo zrakem vlastní mysli, formované výchovou ve svébytné kultuře jeho národa.“ (Hübschmannová, M.: Černobílý život. Slovesnost a literatura v romské kultuře.) Nevieme s určitosťou zistiť, aký spôsob života, aké postavenie mali Rómovia vo svojej pravlasti, v Indii. Vieme však, že odkedy v niekoľkých vlnách prišli do Európy, čakal ich osud večných tulákov, neskôr štvancov. Putujúce skupiny Rómov sa naučili žiť v neustálom provizóriu, pripravení kedykoľvek zbaliť minimum vecí, čo vlastnili a odísť s nádejou na lepší život. Putovali nielen z miesta na miesto, ale aj z krajiny do krajiny hnaní rôznymi motívmi, zjednotení rodinnými a rodovo-skupinovými zväzkami. Pri takomto spôsobe života nezanechávali za sebou materiálne artefakty, nestavali chrámy, nevytvárali literatúru. Život na okraji spoločnosti, život v strehu, život v izolácii. Etnikum bez územia, bez vlasti, roztrúsené po celej Európe. „Líšky majú svoje skrýše a nebeskí vtáci svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil.“ (Evanjelium sv. Matúša) V každom kraji sa Rómovia vyvíjali trocha inak, no zároveň si dodnes zachovávajú mnoho spoločného. To najcennejšie, čo majú – životné múdrosti, skúsenosti a príbehy si odovzdávali priamo, ústnym podaním z generácie na generáciu. Paramisa Za posledných stopäťdesiat rokov sme sa naučili rozprávky chápať ako fantastické príbehy pre deti o víťazstve dobra nad zlom. Ľudové rozprávky vo svojej pôvodnej forme však vôbec neboli určené deťom, naopak, na stretnutia, kde sa rozprávali rozprávky, mali deti často zakázaný prístup. Zberatelia dali surovým a drsným rozprávkam esteticky vybrúsenú formu a premenili ich na ľúbezné rozprávky, ako ich poznáme dnes. Rómovia si však vo svojich komunitách donedávna (niekde dodnes) rozprávali rozprávky v ich pôvodnej, naturálnej podobe, ťažko stráviteľnej pre súčasné nerómske publikum. Rómske rozprávky môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín: bare paramisa (dlhé rozprávky), ktoré sa v podstate prekrývajú s viteziko paramisi (hrdinskými rozprávkami) a charňe paramisa (krátke rozprávky) často označované ako pherasuňi alebo šmišno paramisi (smiešne rozprávky). Verejné rozprávanie (dlhých) rozprávok je výlučne mužská záležitosť, tak ako spievanie piesní je viac ženská parketa. Aj keď ženy nemôžu byť rozprávačky, rozprávaní sa zúčastňovali a prenášali motívy rozprávok do rodiny, prerozprávali ich deťom, ktoré mali často na verejné seansy zakázaný prístup. Príležitosť na rozprávanie sa môže naskytnúť kedykoľvek, najviac rozprávok však odznie, keď sa vartuje pri mŕtvom. Televízia síce začala vytláčať rozprávky a piesne z rómskych komunít, no napríklad muži, keď odchádzajú za prácou, často dajú večer na ubytovni prednosť rozprávkam pred futbalovým zápasom. Rozprávkové sedenie, ktoré niekedy navštívili až stovky poslucháčov, viedol baro paramisaris – veľký rozprávač. Publikum tvorili dospelí ľudia, správali sa ticho, disciplinovane, no emočné prejavy boli vítané. Smiech, výkriky hrôzy či nadšenia rozprávača povzbudzovali k úžasným prednesovým, mimickým a hereckým výkonom. Rozprávač za odmenu dostával tabak, prípadne mu mladí chlapci narúbali drevo. Odmeňovaný bol aj majiteľ chatrče, v ktorej sa uskutočnilo stretnutie. Na to, aby bola rozprávka šukar – pekná a rozprávač baro – veľký, je potrebné, aby dokázal zachovať logický sled udalostí. Poslucháči viac ocenia rozprávku so známymi motívmi, ak sú dodržané spomenuté princípy, ako novo vymyslenú, ale bez posolstva. Rozprávky sa zvyknú začínať tradičnou formulou: „Bol, nebol, môj sladký, požehnaný a šťastný Bože a ešte k tomu aj spravodlivý, bol jeden Róm...“ Oceňuje sa však aj improvizácia, aktualizovanie a rozširovanie rozprávky. „Živé meče, okřídlení koně, obři a čarodějnice bez nejmenších rozpaků rozprávějí se sociálními pracovnicemi, se současnými herci a prezidenty, používají telegraf, telefon, jezdí ve vlacích a v autech...“ (Hübschmannová) Krátke rozprávky môžu rozprávať muži aj ženy buď pri špeciálnych rozprávkových stretnutiach v prestávkach medzi hrdinskými rozprávkami, alebo kedykoľvek inokedy. Tak ako v slovenských rozprávkach máme hlúpeho Jana, v rómskych vystupuje hlúpy Róm, alebo prešibaný Róm, ktorý prekabáti lakomého farára, bohatého sedliaka, či spupného kráľa, čím pripomínajú príbehy o Nasredinovi. Eroticky ladené dekameronské humoresky tvoria druhú skupinu krátkych rozprávok, nazývaných džungale paramisa – sprosté rozprávky Hin man ajsi čhaj, so... Hádanky podobne ako krátke rozprávky mohli rozprávať muži aj ženy pri akejkoľvek príležitosti. Pre dobrú hádanku je dôležitá zakotvenosť v tradičnej kultúre. Podľa toho ich Rómovia rozdeľujú na tie, ktoré každý pozná, a na tie, ktoré ešte nikto nepočul. Odpoveď na hádanku, ktorú každý pozná, je skúškou rómstva. Ten, kto dokáže správne zodpovedať napríklad túto chronicky známu hádanku (štyria bratia pod jedným klobúkom – odpoveď stôl), je posudzovaný ako správny Róm. Pre rómske hádanky je typická úvodná formulka: Hin man ajsi čhaj – mám takú dcéru, ajsi phen – takú sestru... Uvedený príbuzný je vec, ktorú treba uhádnuť. Medzi hádankami sa nachádzajú vážne, filozofické, ako napríklad táto: Phen mange, kaj hin o Del. – Povedz mi, kde je Boh. (A ty mi povedz, kde nie je.) Na druhej strane sú tu hádanky popisné, zo života: Hin man ajsi čhajori, pre jag la thovav, na labol. – Mám synáčika, dám ho na oheň, nezhorí. (Hrniec) Rómska ľudová poézia je zastúpená textami piesní. V súčasnosti nachádzame živé tri vrstvy piesní: staré piesne, phurikane giľa (halgató a čardáše), prechodnú vrstvu, maškarutňi sorta, a nové piesne, neve giľa. Halgató, označované aj čorikane giľa – piesne o biede, žalosno giľa – žalostné piesne, mulačági – piesne o smrti či piesne na plakanie, sú ťahavé žalostné piesne, určené na počúvanie. Speváci, ale aj poslucháči berú halgató veľmi vážne. V piesni vypovedajú svoje vlastné príbehy, žiale, obavy, zahalené do ustálených slovných spojení a putovných strof. Melódie aj texty podliehajú obrovskej improvizácii, každý interpret si tú – ktorú pieseň zaspieva po svojom. Obmeny sú niekedy minimálne, niekedy je však problém jednotlivé varianty tej istej piesne priradiť k sebe. Silu a hĺbku týmto piesňam dodáva aj spôsob interpretácie. Piesne sa spievajú ťahavo, majú nepravidelný rytmus, dlhé tóny pôsobiace ako zvolania, či vzdychy sa striedajú s pasážami rýchlych tónov. Speváci vkladajú do piesní obrovské množstvo emócií. Piesne pôsobia ako lamentácie, pohrebné plače, niektoré ženy sa pritom veľmi rozrušia, plačú, nariekajú, ako keby chceli vykričať bolesť celého sveta. Chvíľu hľadajú dych a hneď ich zaskočí iná pieseň. Plačúce ženy nepotrebujú a nechcú našu útechu. Útechu nachádzajú v piesňach. Bolesť sa odplavuje. Deti moje drahé, veľmi som chorá, učešte moju hlavu, lebo nevládzem. Povedali mi, že nemajú čas. A ja som mala čas piatich vychovať? Tečie voda, tečie voda dole mestom. Jaj, to nie je voda, to sú moje slzičky. Úplne z iného súdka ako žalostné piesne sú čardáše. Melódia a rytmus preberajú vedenie nad textom, ktorý je občas svojím smutným alebo drsným obsahom v protiklade k ohnivej a strhujúcej tanečnej melódii (Mama moja, mama, kde si dala deti? Do vody som ich hodila, zjedli ich ryby). Čardáše sa hrajú a spievajú do tanca a tieto inak krátke piesne sa bez prerušenia spájajú do dvojíc, trojíc, pospájané sú veselými popevkami šaj-la-li, hrdelnými výkrikmi, podupkávaním, plieskaním po stehnách, či tlieskaním. Nové piesne, Neve giľa sa nedajú tak jednoznačne charakterizovať ako staré piesne, nemajú zatiaľ svoju ustálenú formu. Ich hlavným znakom je inšpirácia populárnou hudbou. Tak ako ona má množstvo štýlov, tak aj vrstva piesní, označovaná aj rom-pop, je mimoriadne pestrá. Texty sú väčšinou o láske a nachádzame v nich súčasné slová (Mercedes, prídavky, Juhoslávia a pod.). Podobne ako nové piesne je prechodná vrstva nejednotná. Ide o veľkú skupinu piesní, ktoré nespadajú do presne vyčlenenej kategórie starých piesní ani nie sú poznačené populárnou hudbou. Znejú ako staré, no predsa sa od nich odlišujú. Samostatnou skupinou piesní v poslednom čase sú piesne o Bohu. Pod vplyvom rôznych kresťanských misií Rómovia produkujú aj tento žáner. Buď sú to všeobecne rozšírené kresťanské piesne, na ktoré si vymyslia náboženský text (prípadne preložia pôvodný), buď skladajú náboženské texty na pôvodné rómske melódie ( text je niekedy len minimálne prispôsobený, a tak vznikajú svojrázne ľudové vyznania lásky k Bohu), alebo melódia aj text sú novovymyslené. Kým prechodná vrstva, nové piesne a s nimi aj náboženské piesne aktívne žijú a ich nositeľmi sú prevažne mladí ľudia, staré piesne sú na ústupe a poznajú ich väčšinou už iba starší ľudia. Triptych Phurikane giľa je výsledkom záchranného výskumu čoraz vzácnejších starodávnych rómskych piesní. Času je však málo, rozprávačov v rómskych komunitách je čoraz menej a starých piesní tiež. A pritom poznanie folklóru je jednou z ciest k Rómom. Hübschmannová, M.: Romské hádanky. Hin man ajsi čhaj, so... Nakladatelství Fortuna, Praha 2003, strán 143. Belišová, J.: Phurikane giľa. Starodávne rómske piesne. Zborník piesní, strán 119; kniha, strán 149; CD, piesní 29. OZ Žudro, Bratislava 2002. Hübschmannová, M.: Černobílý život. Slovesnost a literatura v romské kultuře. Gallery, Praha 2000, strán 179. Hübschmannová, M.: Romské pohádky. Nakladatelství Fortuna, Praha 1999, strán 310.
