Knihy

Davida Lodgea možno nazvať spisovateľom akademickým: „väčšinu dospelosti“ pôsobil ako univerzitný učiteľ a striedavo publikoval „jeden román a jedno literárno-kritické pojednanie“, vo väčšine jeho beletristických prác vystupujú akademici, tým dokonca rád vkladá do úst svoje vlastné akademické názory (napr. často opakované „každé dekódovanie je nové zakódovanie“ s príslušnou interpretáciou z humoristického románu Svet je malý) a i jeho romány nesú všetky znaky „akademicky“ zvládnutého (v tom najlepšom slova zmysle) remesla s klasickými technikami – príbeh rozprávaný postupne jednotlivými postavami, ich denníkovými záznamami, vzájomnou korešpondenciou a pod. Kto by však v knihe Jak se píše román hľadal jednoduchý recept na spisovateľský úspech, ostane sklamaný. Len malá časť z nej je venovaná Lodgeovmu výrobnému tajomstvu. Väčšiu časť tvoria štúdie venované klasikom modernej literatúry vrátane tých, ku ktorých vplyvu sa sám hlási (Joyce, Greene). No nečítajú sa o nič horšie než jeho slávne humoristické romány. Vydavateľstvo RAK, špecializované na históriu, založil v roku 1991 historik, spisovateľ a novinár v jednej osobe Pavel Dvořák. Čo do počtu vydaných kníh neveľké vydavateľstvo, ich autori však patria medzi špičku slovenských historikov. Poslednou knihou, vydanou v edícii osudy, sa tento autorský kolektív rozšíril aj o pomerne mladého učiteľa fyziky a chémie Jaroslava Perniša. Prievidžan, ktorého životnou záľubou je však história stredovekých panovníckych dynastií, postavil svoju kariéru historika najmä na problematike sobášnej a dynastickej politiky rodu Anjouovcov. Po viacerých štúdiách publikovaných v odborných časopisoch uzrela svetlo sveta ucelená kniha Vznešená žena stredoveku s podtitulom Princezné v dynastickej politike Anjouovcov. V Parnišovej „anjouovskej“ práci sa odzrkadľuje aj kus patriolokálnosti – s poslednou anjouovskou princeznou sa totiž začala éra Prievidze ako kráľovského výsadného mesta, zároveň však aj skončila éra tejto dynastie v Uhorsku. Kniha čitateľov zoznámi s organizáciou manželských zväzkov, ich politickým pozadím, ale najmä so životnými príbehmi princezien a ich kráľovských manželov. I keď je Parniš „len“ laickým historickým nadšencom (s množstvom udávaných prameňov, literatúry, citácií historikov), môže sa jeho kniha smelo postaviť do jedného radu s inými popularizačno-náučnými prácami akademických historikov.