Paradoxy doby a osudy ľudí
Agneša Kalinová, publicistka
Narodila sa 15. júla 1924 v Košiciach. Vyrastala v Prešove, kde chodila do gymnázia, kým roku 1940 židovskej mládeži nezakázali návštevu stredných škôl. V rokoch 1940 – 1942 bola krajčírskou učnicou. V rokoch 1942 – 1945 sa ukrývala v Budapešti v kláštore rádu Dobrého pastiera. Po návrate na Slovensko sa vo februári 1946 vydala za Dr. Ladislava Jána Kalinu, vtedy umeleckého šéfa výroby Slovenského filmu v Bratislave. V rokoch 1945 – 1948 skončila strednú školu, potom študovala francúzštinu a angličtinu na FF UK. V rokoch 1946 – 1948 zároveň pracovala na Francúzskom generálnom konzuláte ako prekladateľka a tlmočníčka. V rokoch 1948 – 1952 bola redaktorkou týždenníka Nové slovo. V rokoch 1952 – 1968 bola redaktorkou, neskôr vedúcou redaktorkou oddelenia divadlo – film – hudba a členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život. Roku 1969 po zastavení KŽ bola slovenskou redaktorkou pražských Filmových a televíznych novín. Od roku 1970, keď aj Filmové a televizne noviny zakázali, nesmela publikovať a zamestnať sa v akomkoľvek kultúrnom odbore. V rokoch 1971 – 1978 pracovala – až na tri mesiace strávené v roku 1972 vo vyšetrovacej väzbe ako podozrivá z členstva v sionistickej skupine, neskôr len z „poburovania“ – v rozličných zamestnaniach: ako archivárka v Histologickom a embryologickom ústave LF UK, ako pomocná technička v Geologickom ústave PriF UK a od roku 1974 ako odborná prekladateľka v odbore systémové inžinierstvo n. p. Datasystém. V rokoch 1979 – 1995 bola redaktorkou, neskôr stálou zmluvnou spolupracovníčkou rozhlasovej stanice Slobodná Európa v Mníchove. Historik dr. V. Prečan vášho manžela výstižne označil v doslove tretieho zväzku pamätí Usmievavé Slovensko za predstaviteľa „generácie zakladateľov“ – bol prvým slovenským filmovým kritikom, zakladateľom slovenského filmu, zakladateľom Tatra revue – prvej kabaretnej scény na Slovensku, založil Katedru filmovej dramaturgie VŠMU, ktorú roky aj viedol. Čím bol pre vás? - Pre mňa bol predovšetkým spoľahlivým a lojálnym životným druhom a spočiatku som ho – vzhľadom na ten vekový rozdiel, ktorý medzi nami predsa len bol – aj veľmi obdivovala. Strašne mi imponoval jeho veľký rozhľad a zmysel pre humor. Manžel na druhej strane – to som si až dodatočne uvedomila – veľmi vedome a cieľavedome naprával moje vojnovými skúsenosťami narušené sebavedomie a od začiatku ma bral ako svojprávneho a rovnocenného partnera, čo vlastne v jeho aj v mojej generácii nebolo síce vylúčené, ale ani celkom samozrejmé. Ste novinárka, váš záujem o umenie, literatúru, je profesionálny a myslím, že aj bytostný. Čo vám ako čitateľke priniesli pamäti Jána Kalinu? Bolo v nich pre vás niečo prekvapujúce, niečo, čo ste nečakali? - V obsahu nie, pretože môj muž bol rodený rozprávač. Mne a potom aj dcére často rozprával historky zo svojho života, takže ja som veľkú časť, najmä tých najzaujímavejších vecí poznala. Aj to, ako za slovenského štátu prežil, pretože ja som sa zachránila v Maďarsku a vrátila som sa späť až v štyridsiatom piatom. Prekvapujúce a nové však bolo pre mňa to, aký tvar dal svojim spomienkam. Hlavne, keď začal vyťahovať dokumenty, staré výstrižky z novín a fotografie zo svojho čudného archívu, v ktorom sa vyznal len on. To množstvo materiálu, výstrižkov, ktoré použil vo svojich troch knihách, mal roky odložené, teraz ich vytiahol a knižku si robil ako koláž, ako textovo-výtvarnú montáž. Takže toto bol pre mňa veľmi príjemný zážitok, keď som videla knihu, teda akýsi „ilustrovaný strojopis“, už v prvej podobe, akú jej dal. Zasväcoval vás manžel do textu postupne tak, ako vznikal? Zaujímalo by ma, či ste napríklad diskutovali o videní niektorých vecí, udalostí, či ste sa v ich posudzovaní zhodli alebo nie. - Text som čítala v takých väčších častiach, nie po kapitolách. Niečo drobné som komentovala, ale zásadné rozpory tam neboli. Nemala som nejaké zásadné výhrady, okrem toho nemôžete niekomu kritizovať jeho životopis... Skôr som mu trocha robila korektorku, pretože ma občas znervózňovali najmä jeho čechizmy. Ako redaktorka Kultúrneho života som bola na jazyk väčšmi vycepovaná, ale to boli drobnosti. Bol Kalina v nejakom smere „ovplyvniteľný“? Umelecky alebo ľudsky... - Myslím, že v podstate nebol ovplyvniteľný. Autorov, ktorých obdivoval a ku ktorým sa hlásil – Karinthyho, Voskovca a Wericha – uvádza v knihe. Inak bol dosť osobnostne vyhranený a išiel si za svojím. Čo sa písania týka, ovplyvniť ho chcela iba cenzúra a tam on tvrdo zápasil a snažil sa neustúpiť, pokiaľ sa to dalo. Niekedy bol donútený ustúpiť v rámci záchrany veci, aby sa hralo už naskúšané predstavenie, napríklad v Tatra kabarete, keď sa tlačový dozor, ktorý mal dohľad aj nad divadlami, vyhrážal, že ohlásenú premiéru zakáže. Usmievavé Slovensko má v rámci Kalinovej „trilógie“ osobité postavenie, pretože sa dotýka „citlivého“ obdobia našich dejín. Je to vlastne „subjektívny“ politický a kultúrny dejepis Slovenska 30. a 40. rokov – rozpad ČSR, slovenský štát, deportácie, vojna a jej skončenie. Kniha vypovedá o mnohých osobných, skupinových a národných tragédiách a hoci aj pri tomto rozprávaní pôsobí Kalina ako kabaretiér, pozornému čitateľovi neujde, že je aj neľútostný a označujúci, konkrétny a menovitý. Ukazovať osobné zlyhania, hoci aj ironickou a sebaironickou formou – za to sa u nás nezvykne chváliť. Máte už nejaké ohlasy na predchádzajúce zväzky a aké čakáte na tento tretí? - Trošku ma udivujete, lebo ja som mala z tretieho zväzku pocit, že je vlastne dosť zhovievavý k slovenskému štátu. Manžel písal svoju autobiografiu v rokoch tuhej normalizácie 1970 až 1974 – pravda, s prestávkou, keď bol vo väzení –, pritom nemal nijakú nádej publikovať ju: veď bol na čelnom mieste nikdy nezverejnenej čiernej listiny zakázaných autorov. Nepriamo porovnával svoje životné situácie a mal asi aj pocit, že sa ho vlastne viac ľudí zastalo za slovenského štátu ako za normalizácie. Krutejšie k tejto realite pristupoval v kapitole z druhého zväzku autobiografie nazvanej Súdruh hospodin, prečo?, kde rozoberá celoživotnú skúsenosť so svojím židovským pôvodom. Tam nehovorí len o nacistickej perzekúcii, ale aj o komunistických prejavoch antisemitizmu, aj v Sovietskom zväze. V knihe Usmievavé Slovensko sa určite chcel aj poďakovať ľuďom, ktorí mu pomáhali, veď mal naozaj veľa dobrých ľudských skúseností. No a pokiaľ tam sú nejaké „odhalenia“, hádam to už dnes nikomu neublíži, napríklad že sa dozvieme, kto schovával Tida Gašpara tri dni, než odišiel do emigrácie. Neviem, či Tuka má nejaké potomstvo, ktoré sa urazí, lebo o ňom píše Kalina dosť tvrdo. Zásadne však chcem k tomu povedať, že to, o čom sa v tej knižke píše, sa odohralo pred viac ako päťdesiatimi rokmi, a po päťdesiatich rokoch sa otvárajú aj štátne archívy, je to už dosť dlhá doba, aby sa tie veci zase ventilovali. Dodávam, že som nikdy nemala negatívny ohlas na predchádzajúce zväzky a nepredpokladám ich ani pri tomto. Kalina v knihe ukazuje paradoxy doby a pritom sám je človekom paradoxov: po umení túžiaci mladík vyštuduje právo, živí sa však umením; mladý intelektuál s odporom voči akejkoľvek straníckej organizovanosti skončí roku 1939 v komunistickej strane; ako Žid počas slovenského štátu profesionálne umelecky funguje pod pseudonymami a ocitne sa načas v žilinskom deportačnom tábore. Vojnu prežije a robí kariéru socialistického publicistu, umelca, pedagóga, aby na Slovensku definitívne skončil roku 1974 ako „poburovač“ a „kontrarevolucionár“. Ako 65-ročný sa rozhodne pre emigráciu. Bolo toto všetko iba hrou osudu alebo sčasti aj dôsledným hľadaním vhodnej cesty napĺňania osobných ambícií? - Veľkú časť tých paradoxov, o ktorých ste tu hovorili, prinášala do jeho života práve doba a jej zvraty. Narodil sa rok pred prvou svetovou vojnou a hoci ju vedome nezažil, tá doba doznievala v ovzduší ešte v 20. rokoch. Vyrastal a dospieval za prvej republiky. So sociálnymi myšlienkami a s ľavicovým hnutím sympatizoval už ako vysokoškolák, to je z jeho autobiografie jasné, a pokiaľ ide o ten konkrétny krok vstúpiť do strany, tak to bol práve jeho osud za slovenského štátu, ktorý mu ujasnil potrebu bojovnejšie sa postaviť na nejakú stranu. A po vojne sa to videlo celkom prirodzené – Sovietsky zväz, Červená armáda mu konkrétne zachránili život, strhol ho optimizmus, s ktorým sa po vojne vstupovalo do života. Nikdy však nebol nijakým miláčikom strany a vlády, pretože nebral veci oportunisticky. Vždy si – iste dosť naivne – myslel, že socializmu náramne pomáha tým, že píše kritické skeče a kritickú publicistiku, ale zhora to nebolo nikdy vítané. To ho celkom prirodzene viedlo na pozície reformného hnutia 60. rokov, s ktorým plne súhlasil. Ale normalizácia, ten zvrat, fakt, že sem vtrhli sovietske vojská, ale najmä to, akým spôsobom sa ľudia, začínajúc Gustávom Husákom, zmenili a prispôsobili tomuto obratu, to ho presvedčilo, že tento druh socializmu nie je reformovateľný. Dopracoval sa k tomu vývinom udalostí a vlastnými životnými skúsenosťami. A potom, na Západe sme veľmi často počuli úslovie, ktoré sa striedavo pripisuje Churchillovi a Bismarckovi (oboje je, myslím, nelogické), že kto nebol v dvadsiatke komunistom, nemá srdce, a kto je v šesťdesiatke komunistom, nemá rozum. Myslím, že manželov osud bol práve takýto. V závere Usmievavého Slovenska Kalina naznačuje, že sa chystá písať spomienky aj ďalej. Mali sa týkať povojnových rokov, rokov 60. a najmä 70., ktorých vyvrcholením mala byť aféra „Kalinagate“ – odpočúvanie, väznenie a emigrácia. Text Kalina aj napísal, ale za záhadných okolností zmizol pri nejakej domovej prehliadke. Poznali ste ten text? Aká je vaša verzia jeho zmiznutia? - Existuje len jedna verzia zmiznutia. Manžel napísal – popri asi tristostránkovom rukopise o svojom väznení a procese z roku 1972, nazvanom Basa story, čiže Odpočúvaj v pokoji – ešte ďalšiu časť autobiografie. Mala približne taký rozsah ako Usmievavé Slovensko a končila sa tesne pred Februárom, boli to prvé povojnové roky 1945 – 1948. Obsahovala tiež veľa dokumentov a výstrižkov z novín. Manžel ju požičiaval priateľom ako samizdat, prirodzene, veď vedel, že to publikovať nemôže. Knihu zhabali eštebáci pri domovej prehliadke u pani Sone Čechovej a jej muža Eda Friša, ktorí ju práve čítali. Knihu manželovi ŠtB nevrátila, hoci písomne o to niekoľkokrát žiadal s tým, že má právo na svojom rukopise pracovať, aj keď ho nemôže publikovať. Myslím, že to bola číra zlomyseľnosť a svojvôľa. Po roku 1990 sa pani Čechová obrátila na prokuratúru a na vnútro a hľadala ten rukopis, žiadala som ho aj ja. Nedali nám ho, tvrdili, že sa nič nenašlo. Teraz mi vydavateľ manželovej biografie Bert Marenčin hovoril, že sa obráti na pána Langoša, ktorý preberá spisy Štátnej bezpečnosti, a požiada ho, aby sa pokúsil vyjasniť to. Čo mohlo byť v tých spisoch také iritujúce? Mohli niekoho ohroziť? - Manžel mal stále pocit, že čo eštebákov najviac na tomto zväzku hnevalo, bola asi medzi inými ilustráciami vlepená Husákova karikatúra z titulnej strany humoristického časopisu Demokratickej strany Sršeň z roku 1946 či 1947. Využili totiž, že Husák robil za slovenského štátu v špeditérskej firme právnika, pretože nemohol robiť inú právnu kariéru, a že tá firma vyberala na zimnú pomoc. Tak na tom obrázku stojí Husák s čiapkou v ruke a pýta malý príspevok na zimnú pomoc. Manžel potom eštebákom povedal, nech si tú karikatúru vytrhnú a nech mu vrátia rukopis. Nevrátili. Nerozmýšľate o tom, že by ste prevzali pokračovanie rodinných pamätí na seba, najmä z obdobia normalizácie a emigrácie? - Nie, napísala som niekoľko čiastkových kratších spomienok – na Kultúrny život, na stretnutia s Milanom Šimečkom, s Lasicom a Satinským. To mi predbežne a asi nadlho stačí. Je to zrejme novinársky syndróm: písať radšej kratšie veci a na konkrétnu, presne načasovanú objednávku. V roku 1978 ste sa vysťahovali do Mníchova. Čo rozhodlo o emigrácii? V republike predsa zostalo dosť „buričov“, ktorí „pendlovali“ medzi väzením, prepustením, vypočúvaním dookola až po rok 1989, a neodišli. - Je to veľmi individuálne, ale moja kapacita znášať tie pokorenia a ponižovanie mojej osobnej dôstojnosti bola vyčerpaná. Mala som pocit, že si to už nemôžem dlhšie dovoliť. Bolo to množstvo každodenných drobností, vypočúvania, sledovania, naša dcéra nemohla študovať, každý rok ju odmietali, manžel nemohol publikovať, mal mizernú penziu, sedel doma, písal, bola to naozaj deprimujúca situácia. Napokon nám po dcérinej ďalšej úspešnej prijímacej skúške na ruštinu a angličtinu naznačili, že ak sa dcéra nebude hlásiť na filozofickú fakultu, ale na technický alebo prírodovedný smer, že ju prijmú. Prihlásila sa na geológiu. Bolo to po Charte 77, kde sa tiež hovorilo, že deti zo strany vylúčených a politicky neúnosných rodičov nemôžu študovať. Oni to popierali, tak som si hovorila, asi teraz chcú po tých šiestich rokoch urobiť gesto. Dcéra urobila na môj nátlak znova úspešne skúšky a napísali jej, že uprednostnili iných uchádzačov. To už bola taká nezmyselná provokácia... A teória poslednej kvapky – tak tá moja smiešna posledná kvapka bola, že eštebáci prišli hlásiť môjmu šéfovi v Datasystéme, kde som pracovala ako prekladateľka počítačových manuálov z nemčiny a z angličtiny, či vie, že som 7. augusta o 10. 00 bola v meste v kníhkupectve. Bola som aj u zubára, o čom šéf vedel. Skrátka fakt, že ja robím robotu, ktorá mi nesedí, že v tej robote podávam nadvýkon a že eštebáci ma budú sledovať a hlásiť môjmu šéfovi, že idem do kníhkupectva, rozhodol. Vzala som to vtedy na seba a povedala som aj manželovi, aj dcére, že neviem ako oni, ale ja si podávam žiadosť o vysťahovanie, pretože ďalej tu nemôžem a nechcem žiť. S akými ambíciami ste odchádzali do Nemecka? - Nemali sme žiadnu predstavu a dúfali sme, že sa uživíme, že nejako vyžijeme. Bolo to nesporné riziko. Neboli sme už najmladší, ja som mala nad päťdesiat rokov, manžel nad šesťdesiat, to nebol vek na emigráciu. Na druhej strane sme vedeli, že tam máme veľa známych a priateľov, najmä takých, ktorí odišli v roku 1968, tak sme dúfali, že sa nejako uchytíme. Manžel predpokladal, že dostane univerzitné štipendium, a ja sa zatiaľ porozhliadnem a nájdem možnosť publikovať. Ale vedeli sme, že dcéra bude študovať. Mala už prisľúbené štipendium od Nadácie Friedricha Eberta a podanú prihlášku na slavistiku a angličtinu na Kolínskej univerzite. Musela iba urobiť diferenčnú maturitnú skúšku, ale ovládala nemčinu tak dobre, že to nebol problém. Vy ste skoro po príchode do Mníchova začali pracovať v rádiu Slobodná Európa. Mysleli ste na takú prácu už pred odchodom do Mníchova? - Bola som rozhodnutá, že budem prispievať do Slobodnej Európy, pretože som pokladala za dôležité informovať ľudí doma o tom, čo sa u nich vlastne robí a čo sa im zatajuje, aj o tom, aká je situácia vo svete. Normalizácia na Slovensku hádam každému až tak neublížila, zato všetkých bez rozdielu ohlupovala. Veď chtiac-nechtiac počúvali od rána do večera otupujúcu propagandu, odúčali sa myslieť na iné ako na najľahšie prežitie, preplávanie. Preto som Slobodnú Európu pokladala za dôležitú platformu, za možnosť vnášať svetlo do tohto husákovsko-brežnevovského temna. Nemohla som však predom rátať s tým, že tam nastúpim ako redaktorka. Aká bola potom mníchovská realita? - V redakcii Slobodnej Európy som mala priateľov: spisovateľa a publicistu Emila Štefana, kedysi riaditeľa Slovenskej televízie; Milana Schulza, ktorého som poznala ako kolegu z pražských Literárnych novín – bol to partnerský časopis Kultúrneho života, v ktorom som roky pracovala. Pozvali ma tesne po príchode, aby som sa prišla ukázať do redakcie, kde mnohí poznali moju prácu z Kultúrneho života. Spolu s manželom nás prijal aj vtedajší riaditeľ Českého a slovenského vysielania Slobodnej Európy Dr. Samuel Belluš, povereník informácií za Demokratickú stranu pred rokom 1948. Povedal mi: „Keď ste tu, nijaké také hranie na azylové pasy, to sa neráta, musíte si zažiadať o voľajaké občianstvo a musíte mať zamestnanie, manžel nemá ešte žiadne štipendium, čoskoro u nás nastúpite, pokúsim sa to zariadiť.“ Do Mníchova sme prišli 29. októbra a 1. januára som skutočne nastúpila. Nie v redakcii, lebo tam nebolo voľné miesto, ale predbežne ako prekladateľka, tentoraz zo slovenčiny a z češtiny do angličtiny. To bolo pre nás veľké šťastie, to som nečakala. A začali sme prispievať do vysielania, ja aj manžel. Manžel dostal vo veľmi krátkom čase zmluvu od nemeckého vydavateľa na knižku politických vtipov z krajín za železnou oponou, ktorá mu do roka (v roku 1980) vyšla pod názvom Nichts zum lachen. Takže ten rozbeh bol dobrý, to, čo bolo ťažké, bol samotný odchod. Bolo to naozaj ako sťahovať si kožu – rozhodnúť sa odísť a to rozhodnutie potom uskutočniť, nie je žart. Čomu všetkému sa v Mníchove venoval manžel? Aké boli jeho publikačné prípadne iné plány a aktivity? - Len čo mal hotový rukopis Nichts zum lachen (Nie je to na smiech), získal zmluvu na ďalší zborník už nielen politických vtipov vo vydavateľstve Heyne. Dal mu pracovný názov Abeceda smiechu a zozbieral naň takmer celý materiál, ale už to nestihol. Knihu dokončil a pripravil na vydanie náš priateľ, kritik a publicista Ján Rosner, ktorý emigroval rok pred nami. Popritom manžel – veď to bol neobyčajne dôsledný a disciplinovaný „pracant“ – písal príspevky pre Slobodnú Európu a do emigrantských časopisov ako Listy a Svědectví. Nadviazal aj spoluprácu s bavorským a s brémskym rozhlasom, pre ktorý pripravil pásmo z dejín nemeckého kabaretu. Spolupracoval tiež s tímom britskej televízie na hranom dokumente podľa jeho rukopisu Basa story. Film nakrútili a uviedli roku 1981 – až po jeho smrti – v Anglicku a v rade iných krajín pod titulom Tiny revolutions, Malé revolúcie. Je to parafráza výroku britského spisovateľa Georgea Orwella, že v totalitnom režime znamená každý politický vtip „malú revolúciu“. STV film získala a v 90. rokoch ho niekoľkokrát uviedla – pod nie celkom presným názvom Cínové revolúcie. Popritom sa manžel zúčastňoval diskusií, prednášal, uvažoval o ďalších veciach, napríklad o publikovaní svojej autobiografie v Škvoreckého vydavateľstve 68 Publishers v Toronte – pravda, bez ilustrácií, na tie tam nemali technické možnosti či, presnejšie, peniaze. Teda po rokoch nútenej nečinnosti a písania „do zásuvky“ sa ešte naplno rozbehol za tie krátke dva roky a dva mesiace života, ktoré mu ostávali. Napriek tomu, že sa prvé príznaky smrteľnej choroby ohlásili už krátko po našom príchode do Mníchova. Posledná vec, ktorú napísal, bol nekrológ za Janom Werichom pre Slobodnú Európu v novembri 1980. Sám zomrel 3. januára 1981. Ako ste prežívali toto obdobie? - Bolo to veľmi ťažké. Ale tým, že som naplno pracovala, každý deň bolo treba pripravovať a písať komentáre, to mi pomohlo. Zamestnanie, práca, dobrí priatelia, dcéra, ktorá prišla študovať do Mníchova, to ma ťahalo ďalej. Prišli ste na Slovensko na pozvanie Artfóra uviesť na knižný trh tretí diel autobiografie Jána Kalinu. Aké sú vaše súčasné kontakty so Slovenskom, krajinou, v ktorej ste sa narodili a odkiaľ ste sa s manželom a s dcérou vysťahovali? - Na Slovensko som sa nemohla vrátiť jedenásť rokov. Vysťahovali sme sa a neprichádzalo do úvahy, aby sme sem chodili na návštevu, o to menej, že som potom pracovala v redakcii Slobodnej Európy – kvôli tomu nás oboch čoskoro zbavili aj československého štátneho občianstva. Prišla som sem znova 4. januára 1990 rovno na Zjazd slovenských novinárov, ktorý sa vyrovnával s normalizačnou minulosťou. Odvtedy sem chodím pravidelne, či mám na to nejaký konkrétny dôvod, alebo nie. Prvé roky som tu bola až päťkrát za rok, vtedy som však chodievala aj pracovne. Robila som napríklad reportáže pre redakciu Slobodnej Európy z prvých volieb. Teraz som na Slovensku aspoň dvakrát do roka, chodím sem hlavne za svojimi priateľmi, s ktorými sa za tie roky zväzky nenarušili. Vždy sa však snažím aj zistiť a pozrieť čo najviac, čo je nové v divadlách, vo filme, na výstavách, obnoviť si a udržať tak kontakt s kultúrou. Čo ma trošku mrzí, že som mimo Bratislavy bola relatívne veľmi málo. Východné Slovensko, svoj rodný Prešov som navštívila iba raz. Raz som bola s dcérou a s jej rodinou na dovolenke v Tatrách; prídem do Bratislavy na týždeň, na dva a už sa voľajako ďalej nedostanem.
