Neznesiteľnosť

Až takmer závideniahodne sa má dnes kritik. A zvlášť mladý. Môže si písať, čo chce, o čom chce a ako chce, niet inštancie, ktorá by mu vnucovala tému, postoj či štýl. Jediným jeho limitom býva stanovený počet znakov. A s tým si mladý kritik, ak nie je práve neprispôsobivým grafomanom, dajako už len poradí.
Počet zobrazení: 900
1-m.JPG

Až takmer závideniahodne sa má dnes kritik. A zvlášť mladý. Môže si písať, čo chce, o čom chce a ako chce, niet inštancie, ktorá by mu vnucovala tému, postoj či štýl. Jediným jeho limitom býva stanovený počet znakov. A s tým si mladý kritik, ak nie je práve neprispôsobivým grafomanom, dajako už len poradí. Mladý kritik by zo seba musel vysúkať riadnu hlúposť, aby po nej nejaký redaktor slovenského literárneho časopisu, ktorému hrozí, že ostane bez príspevkov, nechmatol. A pri pohľade na naše literárne časopisy veru asi ani iných redaktorov než takýchto, v núdzi, nemáme. Nemajú to veru ľahké, niet im čo závidieť. Nejednému nepochybne riadne treští v hlave z toho, akou stravou sa dnes udržiava pri živote mulica našej literatúry aspoň tak, aby sa zdalo, že ešte, hoci aj stopovo či azda len fantómovo, ale predsa len ako-tak pravidelne, v príslušnom dvojtýždňovom, mesačnom či štvrťročnom rytme dýcha a prežúva a ovieva sa chvostom. Mladý kritik v tomto rytme už našiel svoje miesto. Niežeby scenár osobito rátal práve s jeho prítomnosťou, keďže sa tu už však so svojimi medzerovitými úvahami, metaforami, zlosťami a afinitami moce (a mocuje), občas sa do realizovanej grotesky skrátka pripletie. Tak prečo by si to neužil?! Najmä, keď cieľ, ktorý sleduje vzájomná tichá dohoda literárne aktívnych účastníkov, je celkom zrejmý. Udržiavať zdanie diania, byť upútavkou na ďalšie texty signované buď týmto, oponujúcim, alebo iným, nesúvisiacim, skrátka hocijakým menom, byť nielen príveskom či motívom, ale v podstate oprávnením ďalších textov udržiavajúcich slovenskú literatúru pri jej poľutovaniahodne blaženom živote. Lebo čo iné dnes mladá kritika robí? Dobroprajne popisuje splety butantov (taká je šťastná z toho, že sa dnes niekto venuje aj iným formátom ako esemeskám, a stará sa jej o živobytie), komentuje ich naivne zmrzačenými poučkami z komunikačnej teórie a neudržateľnými paralelami a označuje ich hlbokomyseľnými nálepkami, ktoré nedržia ani ako metafory. Pri renomovanejších autoroch zasa nikdy neopomenie zopakovať všetky vžité banálne komplimenty a hlavne k nim nezabudne pridať dajaký vlastný, nech nás nemožno obísť, až módna vlna opadne a profil básnika začne formovať piesok vedeckého a historického skúmania. Tak si zakladá na svojej korektnosti, že už jej nemohúcnosť a jalovosť ani nikoho netrápi. Ako by aj? A hoci aj má svoje averzie, ich pôvodcov počastuje nanajvýš trápnymi veštbami na tému prchavosť. Ako inak by aj zakryla, že jej unikajú pomedzi prsty, zatiaľ čo im ošetruje vymyslené zranenia. (absencia tzv. veľkých tém, verbalizmus, intelektualizmus, relativizmus etc.) Chce to určite od mladého kritika riadnu energiu: permanentne vyzerať ako-tak seriózne. Len aby sa tie kozmetické operácie na mrcine slovenskej literatúry nediali celkom bez nás! A už to fičí, už sa formuje kredit, už vzniká štatút. Len si nikoho nepohnevať, len si nikde nezavrieť dvierka, ktoré sa môžu dakedy zísť. Všetci sme predsa na jednej lodi. A tým skôr, že trčíme na plytčine ďaleko od záujmu pozemšťanov, sú pre nás všetky tie tajné schodiská, vodotesné komory, núdzové priechody a VIP salóny enormne dôležité. Len aby sme nemuseli pripustiť, že dôvody na morskú nemoc naším súčasným postavením nepominuli, ale práve naopak. A pritom: Hrozí, že ak by sa mladý kritik rozhodol konať tak, ako by to u nás bolo adekvátne, teda zamiesť knižky pod ušiak a za chôdze páliť od boku, niekto by si ho počkal pod bránou, až sa nad ránom bude vracať domov? Kto? Urazený básnik? Hehe. Slovenský jemnocitný básnik predsa kritiku vníma akurát ako reklamu. Takže mu je ukradnuté, aká je, hlavne, že vôbec nejaká je. Slovenský vedec? Tomu naša kritika môže byť ukradnutá, nemá mu čo dať. Či nebodaj priateľ vydavateľ? Ani to nehrozí. Väčšina našich renomovaných producentov nekomerčnej literatúry svoje firmy predsa dávno pretransformovala na cestovné kancelárie, zoznamovacie a castingové agentúry. Takže vydanie knihy dnes zväčša nemá iný význam, ako že je konkrétnym prejavom priazne jedného indivídua (v role vydavateľa) druhému (v role autora). Pustite si fantáziu na špacír, aj tak neprídete na to, ako všelijako sa taká priazeň získava a udržiava a čo všetko pri tom treba zniesť. A keďže egocentrický narcis je typ vynaliezavý, bude vždy potrebovať nové a nové zdroje uspokojovania svojich rozmanitých potrieb. A tak je zaručené, že básnické knižky u nás vychádzať predsa len neprestanú. A to je fasa, nie? Akurát o takej samozrejmosti, ako že pri produkcii umeleckých diel budú hrať ich literárne kvality inú ako tú najposlednejšiu úlohu, môžeme naďalej len snívať. Ale čo. Kam sme sa to zasa dostali? Mladý kritik sa na to predsa môže pokojne… Je nezávislý, zarobil, nabalil sa na našich básnikoch, nacical sa krvi z ich rán, užil si to. To len momentálne potrebuje niečo iné. Trocha komunikácie s profesionálkou všetko elegantne vyrieši. „No water, no ice, just pure vodka, please.“ Skutočne závideniahodne sa dnes má mladý kritik, ak je založením pornograf.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984