DON´T WORRY, UMBERTO!
"Bolo pochmúrne decembrové popoludnie a malomocný Einion Fychan trtkal svoju kozu.“ Je pochmúrne októbrové popoludnie a trochu nemocný autor píše recenziu. Tá sa začína prvou vetou kapitoly Annus Terribilis románu mladého spisovateľa W. O. Robertsa. Román má názov Mor a to je odvážne: ak niekto nazve svoj román rovnako, ako sa volá dnes už legendárne dielo existencialistu Camusa, musí byť riadne sebavedomý. Názov je každopádne výstižný, Robertsova kniha je naozaj (aj) o more, ale Camusov román je lepší. Nachádza sa však v celkom „inom súdku“ literatúry, a tak na porovnávanie radšej rýchlo zabudneme. Čo čitateľa zaujme na prvý pohľad, sú mená postáv: ich pôvod treba hľadať vo Walese; bolo rozumné, že vydavateľ umiestnil na koniec knižky prehľad ich výslovnosti, zrejme pre prípad, že by si niekto od samého nadšenia chcel nahlas zadeklamovať slová ako Bwm, Hwch Ddu, Gwythwches či Nantgwynant. Dej románu sa odohráva v roku 1347, teda v období avignonského zajatia pápeža a predovšetkým v čase, keď Európu zasiahla neľútostná morová rana. Na úvod pikareskného a výrazne prvoplánového čiže aj ľahko čitateľného textu, napísaného prostým, vecným jazykom bez ornamentov, sledujeme zápas šiestich nevoľníkov z osady Eifionydd s mačkou — obeťou: zábavka bola natoľko strhujúca, že niektoré prítomné nevoľníčky sa, na rozdiel od recenzenta, „pomočili od vzrušenia“. Tým sa fekalizácia iba začína: román je vábne servírovaný v náleve z rôznych výlučkov v tuhom či kvapalnom skupenstve, z vyvrhnutých ľudských či zvieracích vnútorností a podobných ingrediencií. Popri osudoch slobodných občanov i nevoľníkov z osady Eifionydd, predstavujúcich pars pro toto tristné osudy obyčajných ľudí v stredovekej Európe, paralelne sledujeme i osudy Salaha Ibn al-Chatíba, študenta Madrasy, akadémie sultána Hasana v Káhire: tieto dva prúdy rozprávania sa na konci knihy celkom očakávane pretnú. Mladík sa na pokyn svojho strýka vydáva na cestu do ďalekého neznámeho Francúzska, aby tam zabil kráľa; ide o pomstu – Salahovho starého otca zabil počas križiackej výpravy kráľov starý otec (Ó, čo človek neurobí pre vieru!). To, či sa mu ušľachtilé poslanie podarí splniť, nech ostane na tomto mieste nevyslovené. O to ani nejde: celá záležitosť autorovi Robertsovi poslúžila najmä na to, aby na nás mohol popri fekáliách vychrstnúť „gejzír nápadov“, predložiť nám zápis mnohých dobrodružstiev (upozorňujem aspoň na Salahovo stretnutie s básnikom Boccacciom a príhodu, ktorá sa „neskôr“ ocitne v Dekamerone), trošku si zadidaktizovať, poučiť nás o zlomových, ale aj celkom bezvýznamných udalostiach tej doby, napríklad o tom, aký katastrofálny morálny úpadok postihol katolícku cirkev, ako mor, tento „zásah vyššej moci“ napokon urýchlil procesy rozkladu morálky a elementárnej etiky a ako tento úder osudu zároveň prispel k počiatku fundamentálnej premeny spoločnosti, k zrodu „protokapitalistických“ vzťahov a k zániku nevoľníctva. Táto kniha volá skôr po sfilmovaní ako po prečítaní. Film by mohol byť výborný. Ale hoci sa podľa textu na zadnej strane obálky ktosi z The Times obáva o osud stredovekára Umberta Eca, ktorý by si vraj „mal strážiť chrbát a svoju semiológiu pred prenikavým pohľadom, ktorý nachádzame v tomto pozoruhodnom diele mladého spisovateľa Williama Owena Robertsa“, myslím, že Umberto sa na svoj chrbát i semiológiu môže bez problémov vykašľať. (William Owen Roberts: Mor, Preložila Eva Zaťková, Drewo a srd, Bratislava 2003, 317 strán, 315 Sk)
