Kedy sa začneme konečne pozerať ďalej?
Mediálny výbor 22. októbra odporučil vláde nepredať budovu novostavby SND na Pribinovej ulici v Bratislave. Vláda pôvodne chcela do konca novembra vytvoriť návrh na odpredaj budovy, ktorým zaviazala ministra kultúry Rudolfa Chmela. Mediálny výbor podporil hľadanie alternatívnych riešení financovania dokončenia novostavby. Jedno z nich predložil minister financií Ivan Mikloš, a to také, aby vznikla akciová spoločnosť s účasťou štátu i súkromného investora. Štát by do nej vložil novostavbu a investor peniaze. Po dostavbe nového SND by sa údajne spoločne podieľali na prevádzke. Nepredstaviteľné, ale ešte vždy prípustnejšie. Do 15. decembra má byť predložený návrh, ako sa to celé bude riešiť. Za efektívnejšiu však považuje Mikloš rekonštrukciu budov už existujúcich divadiel, na ktorú rezort kultúry žiada zhruba 622 miliónov Sk. Argumentoval tým, že ročné náklady na rozpočet Opery a Baletu SND, Divadla P. O. Hviezdoslava a Malej scény SND sú okolo 425 miliónov Sk. Faktmi vláda dokumentuje, kvantifikuje, robí štatistiky, rozpočty... To je všetko pekné, ale kedy sa začne konečne koníkom pozerať aj na zúbky? Kedy si uvedomí, že neustále odsúva, zatláča a nihilizuje národné bohatstvo, ktoré je v našej kultúre? Ktorým je samotné kultúrne dedičstvo. So všetkými a so všetkým v tejto oblasti sa nakladá a kalkuluje ako s matériou. Nielenže mladí ľudia z iných odborov na Slovensku nevydržia, lebo inde im ponúknu lepšie podmienky, ale ani mladí talentovaní umelci nezaložia na Slovensku súbory nových generácií. Svet nám ich všetkých rozkradne. Ďalšie pokračovania, nadväzovania na predošlé tradície sa popretŕhajú. Je len zarážajúce, že sa toho nikto neobáva. Niet sa však čomu čudovať. Kto z pánov poslancov by svoje deti nechal doslova zodrať z liena bez toho, aby im nenavliekol pravú hadiu kožu ešte k tomu s ornamentmi? Myslím si, že problém predaja nového divadla by sa mal dotknúť už konečne nás všetkých. Napriek tomu, že jeho korene siahajú ešte do čias totality, do roku 1985, bola budova projektovaná podľa európskych noriem a je s nimi dodnes porovnateľná. Stále sa pozeráme len na čísla, rozpočty, údaje. Kedy sa však stanú z nás ľudia, ktorí nosia v sebe aj čosi iné ako kalkulačku a zapneme aj to kdesi skryté meradlo krásy, umenia, tvarov a akejsi plastickosti vnemu. Nielen plochosti televíznej obrazovky telenoviel, či amerických filmov. Vie niekto z ľudí, čo o tom všetkom vlastne rozhoduje, o čom rozhoduje? A čo tak národné bohatstvo, tradícia, spojenie či spolupráca viacerých umení v budúcnosti. Nič to nikomu nehovorí? Stále nazízame k susedom. Pri tej príležitosti by sme si mohli niekedy všimnúť aj ich spoločenské priority. Nemáme ich rovnako hodnotné, ba niekedy možno ešte hodnotnejšie doma? Nazrime však aspoň na chvíľočku pod pokrievku umenia. Problém predaja zarazil okrem tých, ktorých sa priamo dotýka, asi aj ostatnú časť obyvateľstva. Nie každý je možno pravidelným návštevníkom predstavení, ale každý vie, o čom sa hovorí. Skutočne, vo všetkom sa snažíme porovnávať s parametrami EÚ, ale zaujímavé je, že v oblasti kultúry je nám to ukradnuté. Napriek tomu, že nejeden slovenský umelec má na svojom konte okrem reklám i kvalitné diela nielen u nás, ale aj u našich západných susedov. Našim pánom politikom je ukradnuté, že sú tu mnohí špičkoví operní umelci, ktorých pozná celý svet, no ľudia na Slovensku ani nevedia, že takí vôbec existujú. Prirodzene sa nedá obísť ani baletné a činoherné umenie. Všetko sa však kumuluje, musí kumulovať v dajakých adekvátnych a stálych pomeroch a vhodných podmienkach. Nechcem súčasnú budovu SND zaznávať, to rozhodne nie, keby sa však niekto z potenciálnych predajcov pokúsil neustále pracovať v priestorovom provizóriu. Spejeme tou najlepšou a najrýchlejšou cestou k úpadku. Niet možností na vzrast, aj napriek tomu, že je dostatok schopností. Akútne je to najmä v prípade baletu. Hodiny a hodiny oddreté v baletných sálach, boľavé kĺby, doráňané šľachy a v súčasnosti odobratá možnosť získať zaslúžený dôchodok. Paradox však je, že najmenej jednu tretinu baletného zboru SND už v súčasnosti tvoria Ukrajinci, Japonci a Česi. Nikto nehovorí, že je to chyba, ale kde sú naši slovenskí tanečníci? Každý z nich si tu vytvorí základňu, vypracuje si techniku, zdokonalí sa, ale určite nehodlá aj zotrvať. Nikto im to však nemôže zazlievať. Prečo sa potom nesnažíme vytvoriť prostredie aj pre tých, ktorí nám vkladajú niečo do duší? Prečo ich neustále ignorujeme a necháme ich vojsť do extrémnej defenzívy, ktorá by mala zabrániť predaju budovy, ako sa stalo aj v minulom týždni, keď sa vo foyeri Opery a Baletu SND na druhom poschodí stretli predstavitelia jednotlivých súborov, ale aj jednotliví umeleckí pracovníci a podpisujú petičnú odmietavú listinu namierenú proti predaju? Vždy to necháme zájsť takto ďaleko, ale mňa by zaujímalo len to, prečo s nimi nikto nekomunikuje pred takýmto vyhlásením. To je akoby nám niekto predával strechu priamo sponad hlavy. Svoje stanoviská vyjadrili samozrejme šéfovia jednotlivých zložiek sami za seba aj za svoj súbor.
