Preventívny úder nie je preventívna vojna
Jedna premeškaná príležitosť na preventívnu vojenskú akciu viedla po prvej svetovej vojne k hrôzam druhej svetovej vojny. Keby Veľká Británia, Francúzsko a Spojené štáty správne vyhodnotili nemeckú nacistickú úchylnosť, všetko mohlo byť inak. A všetko mohlo byť úplne inak a ľahšie, keby Stalin nepaktoval s Hitlerom a pripojil sa k západnej aliancii. Lenže o dejinách sa nemá hovoriť spôsobom keby. Pozrime sa teda na iný príklad skutočnej vojenskej prevencie. V 20. storočí s ňou má azda najväčšiu skúsenosť Izrael – táto jediná, aj keď s ťažkosťami fungujúca demokracia na Blízkom východe. Preventívne vojenské údery proti svojim arabským susedom Izrael uskutočnil v rokoch 1948, 1956 a 1967. (Ďalšia vojna v roku 1973 so Sýriou a Egyptom, z ktorej opäť vzišiel víťazne Izrael, bola už klasickou obrannou vojnou.) Britský historik Paul Johnson v tejto súvislosti veľmi výstižne poznamenal: „Arabské krajiny si mohli dovoliť prehrať veľa vojen. Izrael si nemohol dovoliť prehrať ani jednu. Izraelské víťazstvo nemohlo zaistiť mier. Ale izraelská porážka by znamenala katastrofu.“ Inými slovami, Izrael mohol svojimi vojenskými operáciami voči Sýrii, Egyptu a Jordánsku získať strategicky dôležité „kóty“ (Golanské výšiny, Sinaj, Západný breh); mohol vďaka víťazstvám v týchto vojnách uzavrieť nakoniec funkčné prímerie s Egyptom, ale pokojný spánok nezískal. Nato by bolo treba zmeniť okolité režimy – vytvoriť z nich mierumilovné demokracie. To je však pre Izrael priveľké sústo, dokonca i v prípade palestínskej otázky. Izrael má kapacity na úspešné preventívne údery (spomeňme aj letecký útok na iracké jadrové zariadenie v roku 1981, ktoré postavilo Francúzsko); má kapacity na vybudovanie a ochranu bezpečnostného múru, ale nemá nástroje na zabezpečenie trvalého mieru. Preto v jeho prípade skôr ako o víťazných preventívnych vojnách treba hovoriť o úspešných preventívnych úderoch. Preventívna vojna v porovnaní s preventívnym úderom totiž patrí do inej kategórie. Zatiaľ čo cieľom preventívneho úderu je odstrániť bezprostrednú hrozbu, zahnať, zastrašiť protivníka, koncovkou preventívnej vojny je okupácia nepriateľa a samotná zmena jeho režimu. *** O to, čo je pre Izrael nemožné – demokratizovať okupáciou arabské režimy – sa teraz pokúšajú Spojené štáty v Iraku. Minulotýždňová reč prezidenta Georgea Busha, v ktorej hovoril najmä o slobode a demokracii pre ľudí na Blízkom východe a povinnostiach Ameriky v tomto procese, je jasná: Washington pôvodný cieľ vojenskej operácie, ktorým bolo zbaviť svet irackých zbraní hromadného ničenia, postupne preformuloval na americkú demokratickú misiu. Napokon za situácie, keď sa v Iraku nenašli zbrane hromadného ničenia, keď sa manipulovalo s dôkazmi o irackej hrozbe, nemá veľmi na výber. Ale v tom je práve ten zásadný problém, pretože práve toto otriasa „základmi“, na ktorých stál súhlas Američanov s irackou inváziou. Iracká hrozba sa zatiaľ ukazuje ako bluf, zostáva však nákladná a strastiplná demokratická misia. Prieskumy verejnej mienky v USA naznačujú narastajúce iracké rozčarovanie, prezidentské voľby sú na dohľad, demokrati prechádzajú do ofenzívy, republikáni začínajú byť nervózni; v americkej tlači sa spomína vietnamská trauma, kde-tu sa už objavia úvahy, že Biely dom hľadá spôsob, ako hladko vykĺznuť z irackej pasce, hovorí sa o hlbokom spore medzi Pentagónom a ministerstvom zahraničných vecí, šéfa americkej diplomacie Colina Powella na medzinárodnej scéne pomaly už nevidieť... *** Na prvý pohľad sa môže zdať, že najväčšou slabinou preventívnej vojny je demokracia. Tie ustavičné pochybnosti, to tvrdohlavé trvanie na dôkazoch o hrozbe, ten neustály boj politikov o priazeň voliča... Je to však presne naopak. Iba demokracie majú schopnosť triediť medzi preventívnymi vojnami a vojnami, ktoré sa za preventívne iba vydávajú. Ak už raz demokracie vstúpia do preventívnej vojny, pokladajúc ju za poslednú možnosť, pretože preventívny úder už nie je efektívny (ukázalo sa to napríklad v prípade Afganistanu v spojení s teroristickými útokmi na USA), nemajú inú možnosť ako demokratizovať okupované územia. A to aj s tým rizikom, že vybudujú mechanizmy, ktoré prostredníctvom slobodných volieb umožnia návrat k moci hrobárom demokracie. Aby toto riziko bolo čo najmenšie, demokratické misie sa stávajú behom na dlhej trati. Nijaká stovka. S tým musia daňoví poplatníci v demokraciách od začiatku rátať. Povedané obrazne, dnes naozaj nie je jasné, či sa z úspešného amerického bojovníka stane aj úspešný demokratizačný misionár. Možno je v tom aj kus americkej naivity a idealizmu, ale zmysel okupácie Iraku je teraz skutočne daný snahou o jeho demokratizáciu. Merajúc našimi západnými meradlami, je na to nielen geopolitický, ale aj morálny dôvod. Žiaľ, celé to stojí na pochybných základoch – na akcii, ktorá zatiaľ vykazuje viac znakov útočnej agresie ako preventívnej vojny. *** Bolo by celkom zaujímavé vedieť, či tento rozmer transatlantického konfliktu politickí šachisti Rumsfeldovej „novej Európy“, vrátane tých slovenských, vôbec postrehli. To, že hľadajú rovnovážny prístup k USA a veľkým štátom Európskej únie je úplne v poriadku, ale nemali by také závažné otázky vnímať len ako nástroj „transatlantického vyvažovania“ – či je tá-ktorá zahraničnopolitická situácia zrelá na preventívny úder alebo na preventívnu vojnu, alebo na ekonomické sankcie, či na prívetivú alebo tvrdú diplomaciu. To by raz totiž mohli vmanévrovať seba a svojich daňových poplatníkov do „zákopov“ na tej nesprávnej strane.
