Koniec sna o demokracii na Slovensku
Blíži sa výročie Novembra ´89. Tohto roku ho podľa všetkého oslávime netradične – totiž, faktickým zrušením jeho najväčšieho výdobytku. Ak totiž všetko pôjde tak ako doteraz, nikto ani len nehlesne a parlament schváli koniec slobodných volieb.
Ponovembrový politicko-ekonomický systém je v mnohých ohľadoch nie-ľudský a nie-spoločenský. Státisíce ľudí ochudobnil a pripravil o základnú životnú istotu, jednu z najvytúženejších ľudských hodnôt. No napriek tomu predstavuje oproti diktatúre, ktorá mu predchádzala, prinajmenšom v jednom aspekte hlboký a neodškriepiteľný pokrok: poskytuje možnosť voľby. Iste, voľby čiastkovej, nedokonalej, obmedzenej ekonomickou nerovnosťou. No napriek tomu všetkému voľby skutočnej, aspoň potenciálne umožňujúcej väčšine spoločnosti presadiť svoje názory.
Mladšia generácia na základe mytológie šírenej o bývalom režime už možno ani netuší, že formálne voľby sa samozrejme konávali aj v ňom. Mali iba drobný háčik: hlasovať sa síce dalo, ale len za jedinú kandidátku. Všetky mená na nej boli dopredu schválené štátostranou, ktorá držala v rukách tú ozajstnú moc. Volanie po slobodných voľbách v roku ´89 bolo volaním po tom, aby sa s takouto falošnou voľbou skoncovalo a ľudia si mohli slobodne vybrať z čo najväčšieho množstva alternatív.
Ak však parlamentom prejde návrh volebného zákona, pripravovaný touto vládou, už onedlho sa vrátime k prednovembrovým pomerom. Novela volebného zákona totiž ruší doterajšie podmienky kandidatúry vo voľbách, podľa ktorých stačilo zozbierať desaťtisíc podpisov. V budúcnosti strana, ktorá chce kandidovať v jednom zo štyroch predpokladaných volebných obvodov, bude musieť zložiť kauciu minimálne pol milióna korún; ak bude chcieť kandidovať celoslovensky, prinajmenšom milióny dva. To je, milí priatelia, praktický koniec všeobecného volebného práva.
Ak si totiž ešte spomínate z hodín občianskej náuky, volebné právo sa delí na aktívne a pasívne – na právo voliť a na právo byť volený. Navrhovaná zmena nám síce ponechá právo voliť – to, ktoré sme mali aj v „reálnom socializme“–, radikálne však zasahuje do práva byť volený – a tým aj do nášho výberu. V budúcnosti bude môcť kandidovať len tá strana, ktorá bude zadobre s bohatými a vyzbiera dostatok „sponzorských darov“, aby ju z dvojmiliónovej kaucie nemusela bolieť hlava. Tak ako pred Novembrom ´89 všetkých kandidátov dopredu schvaľovala Strana, teraz ich budú musieť schváliť Peniaze. Ony si vyberú, ktorí uchádzači sa im páčia a ktorí nie, ktorí vojdú do volebnej arény a ktorí zostanú stáť pred jej dverami. Občan-volič už potom dostane na výber len z tohto príjemne zoštíhleného politického spektra. Že by sa možno raz chcel dať dokopy s inými, podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a uchádzať sa o priazeň verejnosti sám? Zabudnite.
„Všeobecné volebné právo? Ľud si vďaka nemu môže vybrať, ktorí konkrétni predstavitelia vládnucej triedy ho budú najbližšie štyri roky zdierať, ponižovať a utláčať“ – takto nejako kedysi videl „buržoáznu demokraciu“ vodca boľševikov Lenin. Je to strašné, ale naši vládcovia sa nám zrejme zo všetkých síl pokúšajú dokázať, že práve on mal pravdu.
Nie je nám to jedno? Ale čoby, je
Ak troška poznáme dejiny zápasov za všeobecné volebné právo, u nás spojené s pôvodnou sociálnou demokraciou (ktorej prominentným spojencom v tomto zápase bol istý profesor Masaryk), potom je argumentácia na podporu novely úplne na smiech – i keď je to smiech cez slzy. Tá argumentácia totiž znie, že likvidácia voľnej politickej súťaže je vlastne dobrá vec, pretože sa politická scéna „sprehľadní“ a občanov prestane pri voľbách otravovať množstvo ministraničiek, ktoré ich len oberajú o čas. V duchu tejto komickej poznámky sa žiada pokračovať, že by sme to tým uponáhľaným, vystresovaným občanom mohli sprehľadniť ešte viac, keby sme počet strán obmedzili výraznejšie, povedzme na tri. Alebo keď už sme pritom – najlepšie na jednu jedinú. Sprehľadnenie by bolo dokonalé. A ešte by sme ušetrili – veď pri jednej strane by sa voľby vôbec konať nemuseli.
Dosť však takýchto absurdností. Aj bez nich si priemerne inteligentný človek uvedomí, že každá väčšina sa rodí ako menšina a v politike to platí viac než kdekoľvek inde. Ak sú čo aj drobné menšiny natoľko aktívne, že sa chcú prihovoriť svojim spoluobčanom a presvedčiť ich o svojej pravde, potom jednoducho takúto šancu mať musia. Ak umelo obmedzíme politickú hru a zabránime tomuto prirodzenému vývoju, spôsobíme jedine to, že takzvaný verejný priestor bude mať so skutočnými názormi verejnosti čoraz menej spoločného.
Nad faktom, že tento vývoj doteraz akosi nikoho veľmi nevzrušuje, zostáva rozum stáť. V pripomienkovom konaní k zákonu sa objaví ešte aj sťažnosť istého starostu, že konanie volieb v čase od 7.00 do 22.00 je proti pracovnej hygiene – ale že by sa niekto pozastavil nad useknutím možností pre nové alternatívy, to nie. Ešte aj Konfederácia odborových zväzov povie len toľko, že by si želala kombinovaný volebný systém. Takzvaná občianska spoločnosť na tom nie je o nič lepšie. Niekoľko mimovládnych organizácií (okrem iných napr. Občianske oko) síce zverejní svoje pripomienky – ale likvidačná kaucia sa medzi nimi spomína presne 0-krát – slovom, ani raz.
Nonšalantný prístup k eutanázii volebného práva vyplýva možno z toho, že aj tak všetci vieme, ako to dnes u nás beží. Že v parlamentnej politike sa pohybujú len tí, ktorí si dokázali vybudovať, ako sa cudne hovorí, „ekonomické zázemie“. No to je iba dôsledok upadnutého stavu väčšiny slovenskej spoločnosti, ktorá dostáva „reformami“ tak zabrať, že sa nedokáže pozviechať a zabojovať za vlastné záujmy, pochopiteľne odlišné od záujmov maličkej majetnej menšiny.
Ustanoviť však vládu bohatých priamo zo zákona – to je už iná káva. Znamená to snahu zakonzervovať dnešný stav, ktorý nie je daný od Boha, priamo do právneho systému krajiny. Na Slovensku niečo podobné naposledy platilo za Rakúsko-Uhorska. Hovorilo sa tomu „majetkový cenzus“ a znamenalo to, že právo hlasovať mali v podstate iba bohatí. Áno, pravdaže, návrh volebného zákona nie je fotokópiou patentov cisárpána; aktívne volebné právo sa ním neobmedzuje (aspoň zatiaľ!). Vo svojich dôsledkoch je však vlastne takýmto majetkovým cenzom naruby. Nech si len chamraď hlasuje; nech vyberá, ako vyberá, aj tak môže vždy nakoniec zvoliť iba pánov.
Cesta do demokratického praveku
„Zákon o reforme viedol len k presunu moci od jednej veľkopanskej frakcie k druhej – a ľudia zostali bezmocní presne tak ako predtým. Správa tohto mocného kráľovstva bola doteraz len predmetom, na ktorom si súperiace skupinky skúšajú svoje sebecké experimenty. Existujúce zákony nás nútia pokladať za svojich zástupcov ľudí, ktorí buď jednoducho nemajú schopnosť chápať naše ťažkosti, alebo s nami majú len malý súcit.“
Tieto slová, ktoré by sa po zmene slovíčka-dvoch mohli poľahky vzťahovať na dnešné Slovensko, boli napísané pred vyše stošesťdesiatimi rokmi. Pochádzajú z takzvanej Národnej petície, ktorú predložilo prvé radikálno-demokratické hnutie sveta – chartisti – v roku 1838 britskému parlamentu. Hnutie bolo nazvané podľa svojho základného dokumentu, šesťbodovej Charty ľudu (People´s Charter). Jedným z týchto šiestich bodov bola práve požiadavka zrušiť podmienku, podľa ktorej sa musel každý uchádzač o parlamentné kreslo preukázať dostatočným majetkom. Inými slovami, títo prví moderní demokrati sa domáhali zrušenia tej istej podmienky, ktorá sa v novej podobe objavuje v predkladanej novele. Uvedomme si teda naplno hrôzu tohto návrhu: vracia nás nie pred rok 1948, nie pred rok 1938, nie pred rok 1918, ale do hĺbok devätnásteho storočia, do temnoty feudalizmu, ktorého pozostatky zdanlivo navždy pochovala už prvá ČSR.
Prví chartisti (ktorých menom sa nepochybne inšpirovala aj nám dobre známa Charta ´77) nemali na rozdiel od autorov návrhu novely vysokoškolské vzdelanie. Boli to úplne obyčajní ľudia – tkáči, obuvníci, továrenskí robotníci. A predsa chápali to, čo, zdá sa, nevidia alebo nie sú schopní pochopiť naši „mienkotvorcovia“ – že totiž „pokiaľ ide o právo vybrať si a slobodu výberu, rozsah našej voľby musí byť neobmedzený“. Pretože voľby medzi gilotínou a guľkou do hlavy, medzi vojnou a hladomorom, či medzi nabobtnaným tunelárom a dlhoprstým „reformátorom“ majú niečo spoločné – ani jedna z nich v skutočnosti nijakou voľbou nie je.
