Zmena musí prísť zvnútra
Ziba Mir-Hooseini, antropologička orientujúca sa na islamskú spoločnosť
Hlavnou témou festivalu Jeden svet sú ľudské práva – a medzi ne patria aj práva žien. Ak sa v západnej spoločnosti spomenie diskriminácia žien, väčšine z nás automaticky napadnú moslimské krajiny. Mnohoženstvo, obmedzený pohyb na verejnosti, zahalená tvár – to všetko sú naše predstavy o spoločnostiach formovaných islamom. Čo z toho sú len predsudky a čo realita? Ako ženy o svoje práva v moslimských krajinách bojujú? Môže im západný svet pomôcť – a stoja vôbec o jeho pomoc? Týždenník Slovo bol mediálnym partnerom celého festivalu. Aj vďaka tomu vám prináša rozhovor s iránskou antropologičkou Zibou Mir-Hosseiniovou, ktorá pôsobí na Fakulte orientálnych a afrických štúdií Londýnskej univerzity. Okrem výskumu rodinných vzťahov a práva v islamských spoločnostiach sa venuje aj písaniu scenárov a réžii. Vlani na festivale Jeden svet uvádzali jej film Rozvod na iránsky spôsob. Kedy ste odišli z Iránu? Vraciate sa tam ešte? - Do Británie som prišla v roku 1974 na postgraduálne štúdium. Postgraduálne štúdium som skončila na univerzite v Cambridge v odbore antropológia v roku 1980. Potom som sa vrátila do Iránu. Bolo to krátko po revolúcii a v Iráne som ostala štyri roky. Bolo to skutočne zložité obdobie, pretože univerzity boli zatvorené, a keď ich opäť otvorili, prešli procesom islamizácie. Už mi nepovolili učiť na univerzite. Okrem toho sa objavili aj problémy v osobnom živote, takže som už nemala dôvod ostávať v Iráne. V roku 1984 som sa preto vrátila do Anglicka a odvtedy žijem tam. Pravidelne sa však do Iránu vraciam, robím tam výskum, rovnako ako napríklad v Maroku a iných moslimských krajinách. Irán sa pokladá za nedemokratický režim. Nemajú preto ľudia, ktorí už raz emigrovali, problémy, ak sa chcú vrátiť späť? - Rozhodne nie. Irán nie je policajný štát. Do 90. rokov to bolo zložité pre tých, ktorí odišli predovšetkým pre svoje politické aktivity. No potom sa režim uvoľnil a teraz sa vracajú aj mnohí kedysi politicky aktívni ľudia. Hoci treba povedať, že členovia opozičných skupín určite majú problémy. Ja som sa však nikdy politicky neangažovala, nikdy som nebola členkou politickej strany, preto som nemala nijaké problémy. Teraz sa mnohí z troch miliónov Iráncov žijúcich v zahraničí vracajú. Majú tam rodiny, a tak prebieha rušná výmena – najmä v lete a počas sviatkov. Majú tieto kontakty s emigrantmi nejaký vplyv na liberalizáciu systému v krajine? Napríklad v zmysle rešpektovania ľudských práv či zlepšenia postavenia žien... - Vzhľadom na zmeny, ktoré sa odohrávajú v iránskej spoločnosti, sa dá často povedať, že ľudia žijúci v krajine sú progresívnejší ako tí, čo odišli. Týka sa to najmä členov politickej opozície, ktorí odišli a stále bojujú proti režimu v politickej rovine. Myslím, že uviazli v diskurze roku 1979. Nepohli sa. Nemyslím, že by komunity emigrantov mohli priniesť zmenu. Omnoho väčšmi k tomu prispieva vnútorná dynamika. Na akademickej a kultúrnej úrovni sa medzi Iránom a vonkajším svetom samozrejme odohráva mnoho výmen. Predovšetkým za posledných desať rokov, keď sa rozšíril internet. Zmenila sa aj iránska spoločnosť. Dnes je oveľa vzdelanejšia, máme asi tri milióny vysokoškolských študentov a oni stoja v čele zmeny. Je zaujímavým paradoxom, že keď sa šachov režim usiloval sekularizovať, modernizovať spoločnosť tlakom zhora, ľudia jeho snahu odmietli. Dnes má Irán islamskú vládu a tieto myšlienky sa vracajú. Prečo ich spoločnosť prijíma teraz, keď ich predtým odmietla? - Je pravda, že šachov režim sa snažil modernizovať krajinu. No robil to autoritárskym a diktátorským spôsobom. Šiel proti tradíciám a modernitu definoval v opozícii voči náboženstvu. To vyvolalo silný konflikt medzi náboženskými skupinami a štátom. Navyše, šachov režim bol diktatúrou. Liberálne myšlienky nemôžete nanucovať diktátorským režimom. V každej spoločnosti musí zmena prísť zvnútra, zdola, alebo v dialógu medzi ľuďmi a ich predstaviteľmi. Šachov režim však vylúčil všetky skupiny – štát si privlastnil aj práva žien a feminizmus. Štát definoval práva žien. Ženy, predovšetkým z tradičných kruhov a nižších tried, sa na procese nemohli zúčastňovať. Dám vám jeden príklad, ktorý bol pre iránske ženy veľmi bolestivý. V roku 1936 otec bývalého šacha Réza Pahlávího vyhlásil zákon, ktorý urobil nosenie tradičnej šatky, čádoru, ilegálnym. Polícia mala príkaz dávať ženám šatku dole priamo na ulici. Táto snaha o modernizáciu mala presne opačný účinok. V tých časoch si iránske ženy, hoci nosili európske oblečenie, vždy zakrývali hlavu šatkou. Navyše, tridsiate roky boli práve obdobím, v ktorom začalo čoraz viac žien získavať vzdelanie. Boli založené školy a stredné školy pre ženy, no keď prišiel tento príkaz, veriace rodiny do nich prestali posielať svoje dcéry. V Iráne tridsiatych rokov znamenalo pre ženu vyjsť na ulicu bez prikrývky hlavy, akoby mala dnes chodiť po New Yorku hore bez. Cítila sa ako nahá. Každá spoločnosť má svoje kodifikované spôsoby, ako treba chodiť oblečený na verejnosti. A tak nasledovala reakcia. Nesmerovala k posilneniu ženských práv, pretože tie sa pokladali za súčasť predchádzajúceho režimu. Náboženskí predstavitelia odmietli predchádzajúci režim so všetkým, čo s ním bolo spojené. No keď prišli k moci, museli modernitu akceptovať. Museli akceptovať, že spoločnosť sa zmenila. Na revolúcii sa zúčastnili aj ženy, to posilnilo ich postavenie a teraz ony samy žiadali zmenu. Takže zmena prichádza zvnútra. No časť štátu v Iráne je stále despotická – aj keď tam existuje demokratický element. Revolúcia v roku 1979 skrátka priniesla aj posilnenie postavenia rozličných skupín. Dá sa teda nazývať iba islamskou revolúciou? - Bola to ľudová revolúcia, ktorá po prvýkrát v Iráne menila veci bez nanútenia, násilia zhora. A organizovali ju rozdielne skupiny – jedna z nich bola islamská, no aj v jej rámci existovali tradiční konzervatívci a moderní reformisti. Neboli jednotní. Ďalšou časťou bolo sekulárne ľavicové hnutie a ani to nebolo zjednotené. Nakoniec tu boli nacionalistické skupiny. Spolupracovali, aj keď jedinou zjednocujúcou silou bola opozícia voči šachovi. No ako každá iná revolúcia aj táto mala svojich víťazov a porazených a nakoniec získali rozhodujúce postavenie islamské sily. No ešte dva roky po zvrhnutí šacha existovali rozličné prúdy, slobodná tlač. Konečnému prevládnutiu islamistov napomohla aj vojna s Irakom, ktorá vypukla s americkým povzbudením a západnou podporou. Vojna s Irakom dala islamistom najlepší argument na potlačenie každého nesúhlasu. A tak počas celých ôsmich vojnových rokov neexistovalo v Iráne skutočné intelektuálne hnutie. No sily nového náboženského myslenia, islamského intelektualizmu, prežívali od začiatku vojny. A postupne sa vynárali. Od začiatku 90. rokov ich možno počuť aj v tlači a rovnako tak feminizmus. Hovorili ste o Spojených štátoch a ich pomoci šachovmu režimu. Predpokladám teda, že U.S.Aid, oficiálna rozvojová agentúra USA, teraz podporuje opozíciu v Iráne. Ako je vnímaná takáto dnešná americká pomoc? - Nijaká iránska mimovládna organizácia nedostáva zo zahraničia peniaze. Zakazuje to zákon? - Áno. V skutočnosti v Iráne existuje niečo ako „vládne mimovládne organizácie“ – v tom zmysle, že dostávajú podporu od vlády. Niektoré z nich sú charity, iné pôsobia v ďalších oblastiach. Navyše, samotné Spojené štáty majú zákon, ktorý nedovoľuje, aby šli do Iránu akékoľvek charitatívne peniaze. Nech by mal byť ich cieľ akýkoľvek. Takzvaná pomoc Spojených štátov demokratickým silám v Iráne a predovšetkým tlak dnešnej Bushovej administratívy na zmenu režimu pôsobia na všetky reformné demokratické hnutia deštruktívne. Pre nenávisť voči Amerike to podkopáva ich legitimitu. Povedala by som, že to tak bolo prinajmenšom do obdobia pred rokom. No vnútorná situácia v Iráne sa mení. Predovšetkým preto, že Chattámiho vláda už šesť rokov nedokáže presadiť reformy. Ľudia už dvakrát volili Chattámiho, podporili reformné sily v parlamente, no oni neboli schopní presadiť potrebné zákony, demokraciu. Dnes sú sklamaní. A západný svet už nie je tak veľmi videný ako nepriateľ. Niektorí ľudia si myslia, že ak zmena nemôže prísť zvnútra, prijali by ju aj zvonku. Západná pomoc sa už preto nevníma negatívne – najmä ak podporuje demokratizačné snahy. Treba však povedať, že prípad americkej administratívy je celkom iný. Ona nechce našej krajine priniesť demokraciu, robí všetko pre to, aby v hnutí zničila demokratické prúdy. Ich snahy podkopávali pozíciu Chattámiho a reformných síl. V roku 1952 sme mali demokratickú vládu Muhamada Musadeho, ktorý znárodnil ropné bohatstvo. Bola to zvolená vláda a Američania ju s britskou pomocou odstránili. Za to zaplatili v roku 1979. Dalo by sa však povedať, že to bola iná situácia, studená vojna... - Myslím si, že americké zmýšľanie o Blízkom východe sa nezmenilo. Je to aj dôsledok palestínskeho problému a americkej pomoci Izraelu. Stále tvrdia, že jedinou demokratickou vládou v regióne je Izrael. Je to veľmi komplikovaná situácia... Zároveň Iránci nemôžu všetku vinu za svoj nedemokratický systém hádzať na USA. Musia nájsť spôsob, ako v spolupráci s medzinárodným prostredím vybudujú demokraciu vo svojej krajine. Myslíte si teda, že rastúci medzinárodný tlak na Irán pomôže demokratizácii jeho spoločnosti? Ak by sa napríklad nejaká zahraničná mocnosť rozhodla zaviesť demokraciu v krajine silou zvonku, získala by podporu ľudí? - Iránci majú silné národné cítenie. Veria, a vývoj v dvadsiatom storočí im na to dal dostatok dôkazov, že Amerika v ich krajine nechce zaviesť demokraciu. Ukážte mi jediné miesto na Blízkom východe, kde Spojené štáty priniesli demokraciu alebo k nej dopomohli! Iránska verejnosť je teraz skutočne vzdelaná. Ľudia poznajú svetovú politiku a vedia rozoznať, čo sa skrýva za sľubmi ich vlastných i zahraničných lídrov. Nemyslím si, že by Spojené štáty mali u nich nejakú šancu. Môžu sa pozrieť na Irak. Čo sa tam deje? Vládne tam teraz demokratický systém? Zruinovali krajinu. Iránci sa tiež pozerajú na Afganistan – sú vtesnaní medzi dve krajiny, do ktorých už Amerika vtrhla. Neprijmú teda slogany a sľuby Američanov. Okrem toho, oni teraz podporujú dve skupiny. Jedna z nich sa sústreďuje okolo syna bývalého šacha, ktorý však v Iráne nemá nijakú legitimitu a podporu. Druhou skupinou, ktorú nejakým spôsobom podporujú, sú mudžahedíni – gerilová skupina, ktorá sídlila v Iraku a neskôr prešla do Francúzska. V určitom zmysle ide o zmiešaninu islamsko-marxistickej ideológie. Existovali už počas šacha, no po revolúcii sa stali opozičnou teroristickou skupinou. Dnes s nimi Spojené štáty hrajú svoje hry, chcú ich použiť. Čo teda pomôže? - Ak sa Západ, a predovšetkým Európa, zapojí do podpory ľudských práv a demokracie, no zároveň bude s iránskou vládou udržiavať obchodné kontakty. Myslím si, že Iránci dnes potrebujú podporu demokratických síl zvonka. A nielen oni. Ohrozená je predsa aj americká demokracia. Bushova administratíva predsa okliešťuje občianske práva, prijíma zákony, ktoré podkopávajú ústavu. Preto je potrebné, aby demokratické sily v USA a na Blízkom východe spolupracovali. No dnešnú americkú vládu za demokratickú silu nepokladám. Bush hovorí jedno a robí druhé. V skutočnosti presadzuje určitý druh náboženskej ideológie. Niekedy sa hovorí o podobnostiach medzi Iránom a Afganistanom. V oboch prípadoch sa vláda usilovala modernizovať krajinu zhora, bola podporovaná vonkajšou mocnosťou a potom prišla islamská reakcia. Napriek tomu, výsledná situácia v Iráne sa dá ťažko porovnať so stavom v Afganistane. Kde vidíte spoločné a kde rozdielne črty? - Do Afganistanu vtrhli Rusi a usilovali sa tam vytvoriť sekulárny režim. No nerobili to demokratickým spôsobom. A v Iráne, po roku 1952, keď prevrat opäť priniesol šachovi moc, udržal si ju len vďaka podpore Američanov. Ak by bol vládol demokraticky, nepotrebovali by sme revolúciu. Nemôžeme teda jednoducho povedať, že každý sekulárny režim je dobrý a každý náboženský zlý. Dobrý je režim, ktorý je demokratický, berie do úvahy potreby ľudí a pracuje na ich napĺňaní. Skupina, ktorá zneužíva silu – či už v mene náboženstva, alebo modernizácie – musí čeliť hrozbe povstania. V predchádzajúcej verejnej diskusii ste hovorili o dvoch spôsoboch nazerania na svet, ktoré poskytuje islam. Jeden z nich je rovnostársky, druhý posilňuje vládnuce skupiny. Prečo vidno zo západnej perspektívy v Iráne iba vplyv toho druhého spôsobu vysvetľovania islamu? - V prípade Iránu je to, podľa mňa, neschopnosť Západu vnímať komplexnosť situácie. Je to spôsobené aj tým, že na Západe hovoria o situácii v tejto krajine, o právach žien, najmä ľudia, ktorí odišli hneď po revolúcii. Väčšina z nich sa do Iránu už nikdy nevrátila. Nepopieram, že prvé roky po revolúcii boli veľmi tvrdé, režim bol utláčateľský, situácia žien bola veľmi zložitá, najmä ak pochádzali zo sekulárnych kruhov. No odvtedy sa niektoré veci zmenili a Západ tento posun nevníma. V celej diskusii dominuje jedna skupina. No teraz, najmä po zvolení Chattámiho, sa stáva Západ čoraz citlivejším na komplexnosť situácie. Akceptuje fakt, že Irán nie je úplne autoritársky režim. Nie je celkom demokratický, no existujú v ňom demokratické prvky. Myslím si, že v porovnaní s inými krajinami na Blízkom východe je jeho štruktúra oveľa demokratickejšia. Prezident sa volí vo všeobecných voľbách, v parlamente sedia zástupcovia ľudí... No pozrite sa na Egypt, ktorý podporuje Amerika. Alebo na Saudskú Arábiu – Američania nikdy nehovoria o situácii žien v tejto krajine. Nikdy nehovoria o tamojšom islame. No práve Saudská Arábia podporuje jeho autoritatívnu, zaostalú formu, ktorá je hlasom totalitarizmu a nerovnosti – vahhábizmus. A čo zoznam krajín podporujúcich terorizmus. Podľa Spojených štátov na ňom Irán figuruje na jednom z popredných miest... - Myslím, že táto situácia sa nedá ľahko vysvetliť. USA považujú iránsku vládu za režim podporujúci terorizmus predovšetkým pre jej postoj k situácii v Palestíne. Na druhej strane, je tu problém aj so samotným definovaním termínu terorizmus. Čo je terorizmus a čo oslobodzovací boj? Navyše, terorizmus sa rodí, keď neexistuje iná možnosť participácie na politickom procese. Rozhodnutie Spojených štátov zaradiť Irán na tento zoznam je rozhodne politické. V skutočnosti nemám spravodajské informácie, ktoré by mi v tejto otázke dovolili povedať áno alebo nie. Na druhej strane, neverím ani americkým zdrojom. Ak by ich spravodajská služba bola skutočne taká dobrá, mohla zabrániť 11. septembru. Bol dôsledkom zlyhania. Je zároveň zaujímavé, že každá krajina, ktorá nepodporuje politiku USA, je označená za teroristickú, či súčasť osi zla, či niečo podobné. Obvinenia z podpory terorizmu a vývoja zbraní hromadného ničenia prišli v čase, keď už bolo jasne vidieť, že iránsky politický systém sa nejakým spôsobom vyvíja, demokratizuje. Nemyslíte, že je to účelové využívanie argumentov, pričom sa sledujú celkom iné záujmy? - Súhlasím. Aj vojna s Irakom na začiatku 90. rokov bola spôsobom, ako zastaviť vývoj v Iráne. V tom čase bola šanca vybudovať demokratický režim, no vojna ju zmarila. Teraz krajina prechádza tranzíciou, demokratické prúdy silnejú a opäť sa objavuje rovnaký tlak. Príčinu treba hľadať aj v kruhoch Iráncov spojených s predchádzajúcim režimom, ktorí opustili krajinu po revolúcii. Mnohí z nich dnes žijú v USA a majú veľmi dobré kontakty so CIA. Niektorí sa chcú vrátiť a opäť získať moc. Je to teda aj súčasť politiky časti emigrácie. Niekoľkokrát ste hovorili o Iraku. Existuje nenávisť medzi ľuďmi v Iraku a Iráne alebo je to len problém na úrovni politických elít? - Predovšetkým, 60 percent obyvateľov Iraku tvoria šíiti a tí cítia blízku afinitu voči Iránu. No medzi politickými elitami nepriateľstvo existuje – tá iracká pochádza zo sunnitských kruhov. Irak a Irán mali vždy veľmi zložité vzťahy. Zároveň, Arabi sa vo všeobecnosti pozerajú na Iráncov negatívne – existujú tu náboženské i etnické rozdiely. No myslím si, že dnešné reformné islamské hnutie v Iráne je v moslimskom svete čoraz populárnejšie. Počas iránsko-irackej vojny sa stala zaujímavá vec. Iránska vláda si myslela, že šíiti v Iraku povstanú a prejdú na jej stranu. Že budú nasledovať svoje náboženstvo. Na druhej strane, Saddám Husajn predpokladal, že iránski Arabi – pretože na juhu máme arabskú provinciu – zradia iránsku vládu, že u nich prevládne pocit arabského etnického nacionalizmu. No nič z toho sa nestalo. Ukazuje to, že Iračania i Iránci si vybudovali národnú identitu, ktorá je pre nich dôležitá. Prejdime na inú tému. Osobne sa poznáte s nositeľkou Nobelovej ceny za mier Širim Abadiovou. Aká je jej úloha v iránskom občianskom hnutí? - Širim Abadiová pochádza z rodiny náboženského predstaviteľa, ale aj štátneho úradníka. Bola jednou z prvých iránskych žien, ktoré sa za predchádzajúceho režimu dostali na univerzitu. V roku 1969 získala diplom z práva a patrila k prvým ženám, ktoré vybrali na post sudcu v roku 1974. Po revolúcii bolo jedným z prvých krokov novej vlády, že prepustili ženy-sudkyne. Podľa niektorých interpretácií islamského práva ženy nie sú na funkciu sudcu vhodné, sú priveľmi emotívne. V roku 1979 tak musela zo súdu odísť a začala pracovať ako vládny úradník v rezorte spravodlivosti. V roku 1985 odišla do predčasného dôchodku, pretože v tom čase nabádali ženy, aby odišli predčasne do penzie. Boli proti práci žien. Pracovala v niekoľkých právnických firmách a v roku 1992 dostala licenciu na vlastnú právnickú prax a stala sa advokátkou. Odvtedy bola veľmi aktívna pri presadzovaní ľudských práv a práv žien. V roku 1994 založila s niekoľkými inými ženami mimovládnu organizáciu na ochranu práv detí a v parlamente lobovala za to, aby sa krajina pripojila ku konvencii OSN o právach dieťaťa. Do mnohých prípadov sa zapojila aj priamo... - Vzala obhajobu v niekoľkých veľmi politických prípadoch, v ktorých za nijaký iný právnik nechcel angažovať. Mnohé z nich boli veľmi kontroverzné. Napríklad v roku 1995 bolo jedenásťročné dievča znásilnené a zabité troma mužmi. Rodina dievčaťa žiadala spravodlivosť. Podľa islamského práva je cena ženského života polovicou ceny života muža. Ak mali teda byť páchatelia podľa islamského práva potrestaní smrťou, ich rodiny mali právo žiadať od rodiny dievčaťa kompenzáciu – rozdiel medzi „hodnotou“ života ich syna a zavraždeného dievčaťa. Bolo to chápané tak, že za smrť dievčaťa zabíjajú muža, a preto musia doplatiť rozdiel v cene ich životov. Širim Abadiová sa prípadu ujala a pred súdom tvrdila, že ženy sú si rovné s mužmi, a preto pre nich musí platiť rovnaká spravodlivosť. Ďalší prípad, ktorý pritiahol pozornosť verejnosti, bolo osemročné dieťa, ktoré umrelo pre zneužívanie zo strany jeho nevlastnej matky a nevlastného brata. Vlastná matka sa s jeho otcom rozviedla, a keď pri rozvode žiadala zverenie dieťaťa do svojej opatery, súd to zamietol. Šla k súdu niekoľkokrát a vždy ju odmietli. Keď dieťa umrelo v nemocnici, pritiahlo to pozornosť médií. Širin Abadiová súhlasila s obhajobou a skutočne vzbudila veľkú pozornosť verejnosti. Tvrdila, že za smrť dieťaťa je zodpovedný nespravodlivý zákon, ktorý dáva ženám v opatrovníctve menej práv. Nakoniec bol zákon zmenený. Ujala sa aj prípadu študenta, ktorý umrel pri útoku polície na univerzitu, v tom čase bola dokonca uväznená, pretože sudcovi sa nepáčil jej štýl argumentácie. Bola vždy nezávislým hlasom, je reformistkou, verí v islamskú spravodlivosť a modernú interpretáciu islamu, nevidí nijaký rozpor medzi islamom, rovnosťou a feminizmom. Zároveň, nikdy nebola súčasťou iránskej mocenskej štruktúry. Ako jej postavenie ovplyvnilo udelenie Nobelovej ceny? - Napísala niekoľko kníh o právach žien a detí a je medzinárodne známa. Iránske ženy skutočne privítali, keď dostala túto cenu. Aj tie, ktoré ju predtým nepoznali. Spoznali ju, jej prácu a uvideli v tom ochranu svojich práv. Počas udeľovania Nobelovej ceny mieru prebiehala zaujímavá diskusia. Že ju dostala Širim Abadiová, neodsúdili len ortodoxné islamské kruhy, ale aj niektorí konzervatívci – aj na Slovensku. Druhým kandidátom bol pápež a podľa nich mal cenu dostať práve on. Výsledok preto označili za politické, neobjektívne rozhodnutie. Je to následok negatívneho obrazu, ktorý má islamská spoločnosť na Západe? - Myslím si, že v tej diskusii prevládol náboženský prvok. Mnohí katolíci skutočne chceli, aby cenu dostal pápež. Výsledkom boli sklamaní. Navyše, vzťahy medzi islamom a kresťanstvom boli vždy napäté, komplexné. Zároveň si však myslím, že Nobelova cena mieru je prirodzene politickým rozhodnutím. Vždy je to politické rozhodnutie. Navyše, v tomto prípade je podľa mňa skutočne správne. Udelenie tejto ceny vidím aj ako odkaz Spojeným štátom – zmenu nemôžete priniesť zmenou režimu, inváziou a silou. Musí prísť zvnútra. A Západ môže svoju pozitívnu úlohu zohrať uznaním a podporou nezávislých hlasov zvnútra. Je veľmi dôležité, že cenu získala žena, ktorá je celkom nezávislá. Myslím si, že si ju zaslúži. Urobila veľký kus práce, je skutočne odvážna a zároveň je to spôsob ocenenia úlohy žien v boji za demokraciu. Ženy demokratizujú islam, ženy demokratizujú Irán. Bolo to politické rozhodnutie, no ja s ním plne súhlasím.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Radovan Geist a Ivan Štefunko
