Obracia sa Škandinávia chrbtom k štátu blahobytu?
Voľby do dánskeho parlamentu v septembri 2001 spôsobili v Európe šok. Po prvý raz v dejinách Škandinávie zvíťazila jasne pravica, a to bez podpory strán stredu. Vznikla konzervatívna vláda na čele s Andersom Foghom Rasmussenom zo strany Venstre. Vládne spolu s konzervatívcami a za podpory krajne pravicovej Dánskej ľudovej strany. Podobná situácia nastala v Nórsku. Aj tu sa krajne pravicovým stranám podarilo dostať do centra politických rokovaní. Ponúkala sa preto otázka, či prehra sociálnych demokratov v Dánsku a Nórsku neznamená odklon od tradičného škandinávskeho modelu štátu blahobytu. Uznávaná práca Gösta Esping-Andersena Three Worlds of Welfare Capitalism popisuje tri modely štátu blahobytu: liberálny anglosaský, kontinentálny európsky konzervatívny model a model škandinávsky. Liberálny model poskytuje istoty iba sociálne najslabším. Zvyšok obyvateľstva, čiže stredná a vyššia trieda, sa musí pre prípad nemoci, nezamestnanosti či invalidity zabezpečiť sám – väčšinou formou pripoistenia u súkromných subjektov. Takýto systém je typický pre Veľkú Britániu, USA a Austráliu. Konzervatívny model štátu blahobytu vychádza z rodiny. Predpokladá, že rodina sa sama postará o starých, chorých a nezamestnaných. Až keď túto funkciu nezvláda, prichádza pomoc štátu. Má formu ďalšej podpory, doplnku k súkromným fondom či poisťovniam, ktoré si každý musí platiť, aby mal právo na výhody poskytované štátom. Škandinávsky štát blahobytu sa postará o všetkých Predchádzajúce modely stavajú poskytovanie výhod na potrebe, škandinávsky volí iný prístup. Sociálne služby sú založené na občianstve. Sú veľkorysé, zahŕňajú mnohé oblasti. Škandinávske mamičky môžu využívať štátom platenú predpôrodnú starostlivosť, rodia v štátnych nemocniciach a dostávajú štátom platenú ročnú materskú dovolenku. Štát poskytuje na dieťa pravidelné mesačné prídavky. Deti chodia do štátnych škôlok, škôl a gymnázií a neskôr dostávajú príspevok na ďalšie vzdelávanie. Ak študentom nestačí pravidelná štátna podpora, môžu si za výhodných podmienok vziať z banky pôžičku. Štát vypláca v prípade nemoci pravidelné dávky. Na ďalšie vzdelávanie si možno na dlhší čas vziať platené voľno – v Dánsku sa to dá raz za život na jeden rok, pričom sa vypláca 90 percent pôvodného platu. Penzisti dostávajú dôchodok, často domácu starostlivosť, či možnosť bývať v štátnych domoch s opatrovateľskou službou. Jednoducho povedané, rozsiahly škandinávsky sociálny systém sa prostredníctvom výhod, ktoré poskytuje, stará o každého, kto by mohol byť, pre svoje postavenie, znevýhodnený na trhu práce. Na druhej strane majú Škandinávci najvyššie dane a napriek bohatstvu mali začiatkom osemdesiatych rokov a počas stagnácie rokov deväťdesiatych značné problémy. Vlády museli na medzinárodných trhoch žiadať o pôžičky. Výdavky na sociálne výhody však stále vysoko prevyšovali štandard OECD. Ekonomické problémy v Dánsku na prelome 70. a 80. rokov prinútili vtedajšieho ministra financií Pera Hakkerupa k výroku: „Je možné, že sa rútime do priepasti, ale cestujeme prvou triedou.“ Ciele politiky škandinávskeho modelu štátu blahobytu sú úplne odlišné od ďalších dvoch variantov. Škandinávske sociálnodemokratické strany chceli jasne vytvoriť systém oslobodzujúci pracujúcich. Na nevyspytateľnom kapitalistickom trhu nie je totiž pracovná sila tovar ako každý iný, a preto by sa pracujúcim mali kompenzovať zlyhania a nedostatky trhu. Škandinávsky model v posledných rokoch bezpochyby negatívne ovplyvňuje veľa faktorov. V súvislosti s demografickým vývojom hrozí veľký nárast sociálnych výdavkov. Pribúda starých občanov, o ktorých sa treba starať, mladých je čoraz menej. Globalizácia môže viesť k odchodu medzinárodných firiem pre vysoké výrobné náklady. Problémom je aj únik mozgov. Asi 20 až 30 percent absolventov škandinávskych vysokých škôl hľadá prácu v cudzine. Konvergenčné kritériá európskej menovej únie pritom politikom pozitívne obmedzujú manévrovací priestor. Znamenali dánske voľby v roku 2001, že voliči tieto problémy vidia, a preto sa rozhodli pre inú cestu? Aby sme si mohli na takto položenú otázku odpovedať, pozrime sa, ako sa k nej stavajú víťazi volieb – konzervatívci. Politici o štáte blahobytu Anders Fogh Rasmussen, súčasný dánsky premiér, sa stal lídrom liberálnej strany Venstre po voľbách v roku 1998. Okamžite ju začal presadzovať ako novú stredovo-konzervatívnu stranu. Dal tiež jasne najavo, že liberáli sa nebudú usilovať obmedziť základné sociálne istoty dánskeho štátu blahobytu. Nová línia mu priniesla veľa priaznivcov a podľa prieskumov sa čoskoro stali najobľúbenejšou stranou. Prevzali tak pozíciu dlho vyhradenú sociálnej demokracii. Tá zakrátko kontrovala a označila Rasmussenovu novú stredovú líniu za prázdnu, bezcennú a bez akéhokoľvek reálneho politického obsahu. Odpoveďou liberálov bolo predĺženie materskej dovolenky z troch mesiacov na jeden rok. Počas predvolebnej kampane predstavili dve konzervatívne strany dokument, upresňujúci ich prípadnú vládnu politiku. Okrem predĺženia materskej dovolenky obsahoval aj návrh zvýšiť dotácie zdravotníctvu o 1,5 miliardy dánskych korún a požiadavku na skrátenie čakacej lehoty na lekárske vyšetrenie. Sľúbili aj viac peňazí pre starých a sociálne slabých občanov. Dokument tiež navrhoval s okamžitou platnosťou zastaviť rast daní. Všetky opatrenia sa mali financovať znížením čiastky venovanej na rozvojovú pomoc, kultúru a umenie a škrtmi výdavkov verejnej správy. Ku všetkým týmto krokom na základe dohody medzi vládnucimi stranami a Dánskou ľudovou stranou došlo. Diskusia o štáte blahobytu v Dánsku sa netýkala rozsahu univerzálnych verejných bezplatných výhod. Ide skôr o to, kto ich zaistí najlepšie. Konzervatívne strany chcú reformovať verejný sektor, aby sa väčší dôraz kládol na základné služby, najmä na zdravotníctvo a starostlivosť o starších. Hovoria o väčšej možnosti voľby medzi štátnymi a súkromnými poskytovateľmi, oba spôsoby by sa však mali naďalej platiť z daní. Sociálna demokracia, naopak, žiadala zachovanie súčasnej podoby štátu blahobytu – stála pri jeho zrode a chcela naďalej určovať jeho smer. V predvolebnej kampani patrila táto tematika popri imigrácii k najdiskutovanejším. A vnútorná názorová nejednotnosť sociálnej demokracie v nej nakoniec zapríčinila aj jej volebnú porážku. Skutočná reforma na obzore? Novozvolené vlády síce reagujú na súčasné problémy škandinávskeho štátu blahobytu tak, ako si to ich voliči želali, no to ešte neznamená, že sa k nemu Škandinávci obracajú chrbtom. Práve naopak. Silná švédska konzervatívna strana šla do volieb s návrhom na zmenu celého systému a utrpela zdrvujúcu porážku. V Nórsku a Dánsku ponúkli konzervatívne strany reformnú podobu štátu blahobytu, ktorý však ostával aj naďalej veľkorysý, univerzálny, a plne hradený z daní – ponúkli reformu na jeho zachovanie. Ostáva otázne, či tieto reformy pomôžu štátu blahobytu naďalej prežiť. Jedna vec je však jasná – nič nenasvedčuje, že by cesta, ktorou sa Škandinávia uberá, sa od štátu blahobytu vzďaľovala. Práve naopak. Nekrátenú verziu článku môžete nájsť na stránke www.integrace.cz Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
