Reklama
Reklama

„Ostrov slobody“

Všetko sa to začalo, keď sa v roku 1970 skupina ľudí rozhodla strhnúť plot na rohu Prinsessegade a Refshalevej blízko pri Grey Hall. Chceli nájsť ihrisko pre svoje deti a zelené miesto, na ktoré by sa dalo pozerať.
Počet zobrazení: 530
7-m.jpg

Všetko sa to začalo, keď sa v roku 1970 skupina ľudí rozhodla strhnúť plot na rohu Prinsessegade a Refshalevej blízko pri Grey Hall. Chceli nájsť ihrisko pre svoje deti a zelené miesto, na ktoré by sa dalo pozerať. Hlavné mesto Dánska Kodaň sa tiahne z pevniny na ostrovy. Jeden z nich nie je od okolitého sveta oddelený vodou, ale iným spôsobom života. V Christianii nenájdete autá, zato sú na uliciach bicykle, psy, koncerty, predavači marihuany a hašiša... Platia tu iné pravidlá, vládne samospráva podobná skôr starogréckym zhromaždeniam občanov než našej neosobnej zastupiteľskej demokracii. Napriek tomu, idealistické nadšenie z „novej spoločnosti“ treba mierne krotiť objektívnym pohľadom na tento sociálny experiment. Spoločenský experiment V rovnakom čase, ako ľudia pri Grey Hall hľadali ihriská a trochu zelene, konala sa v Charlottenborgu výstava „Daj a vezmi si“. Ľudia označovaní ako hipíci, blázni či jednoducho čudáci na nej ukazovali a predávali svoje výrobky, umenie, či seba. Hovorilo sa o inom umení, inej spoločnosti. Vyšli alternatívne noviny Hovenbladet a v niektorom z článkov sa diskutovalo aj o použití opustených kasární v jednej časti Kodane. Zrodila sa myšlienka, že by ich mohli využívať mladí ľudia, ktorí si nevedeli nájsť iné bývanie, alternatívni umelci, či niektorí z mnohých sqatterov. Článok spôsobil masívnu migráciu ľudí z mnohých sektorov spoločnosti a v bývalých kasárňach sa začal postupne vytvárať alternatívny životný štýl založený na komunálnom spolužití a slobode. Zrodila sa Christiania. Viac ako tridsaťročná história Christianie je neutíchajúcim zápasom so štátnymi inštitúciami o uznanie. Pozemky patrili ministerstvu obrany, a tak bolo treba vyriešiť otázky, ako kto bude platiť dane a koľko, kto zaplatí za vodu a elektriku, kto rozhodne o budúcnosti celej štvrte... Akýsi kompromis sa nakoniec podarilo nájsť. Po niekoľkých pokusoch úradov o ovplyvňovanie života v Christianii ju nakoniec uznali za spoločenský experiment, ktorý môže pokračovať vo svojom alternatívnom vývoji. Ako omnoho väčší problém sa však stále ukazuje marihuana a hašiš. Mäkké drogy boli hlavnou výčitkou úradov voči Christianii už od jej vzniku. Bola označovaná za centrum drogovej scény. Obyvatelia štvrte nielenže predaj a používanie mäkkých drog tolerujú, ale aktívne vystupujú aj za ich legalizáciu. Pokladajú to za prostriedok v boji proti skutočne nebezpečným tvrdým drogám. Proti predaju marihuany a hašiša v Christianii podnikla polícia niekoľkokrát tvrdé razie. Ani jedna však nepriniesla želaný výsledok – keď napríklad v roku 1992 zorganizovala ostrú, osemmesačnú kampaň, ich predaj a spotreba napriek reštrikciám nijako vážne nepoklesli. Výsledkom boli iba zrážky s políciou, osobné prehliadky väčšinou nevinných ľudí a, ako ukázalo následné vyšetrovanie, zbytočná policajná brutalita. Politický experiment Nemožno si myslieť, že v Christianii žijú od sveta odtrhnutí fajčiari marihuany a experimentujúci umelci. Od samotného počiatku to bol politický projekt. Keď sa v roku 1973 konal v Kodani summit NATO, obyvatelia zorganizovali „Armádu NATO“, ktorá okupovala dánske rádio a niektoré iné strategické body. Niekoľko hodín si celý národ nebol istý, či je to skutočná invázia armád NATO, alebo len vtip. Cez Vianoce 1974 zasa vytvorili armádu Dedov Mrázov, ktorí na uliciach Kodane obdarovávali starých i mladých – vecami „skonfiškovanými“ v obchodných domoch. Samozrejme, nasledovala policajná akcia a zatýkanie. Obrázky policajtov bijúcich obuškami Dedov Mrázov však obleteli prvé stránky svetovej tlače. Ak je celé Dánsko „euroopatrné“, o obyvateľoch Christianie to platí dvojnásobne. Ich predstave spoločnosti spravovanej v malých komunitách riadených participatívnou demokraciou je nadnárodná štruktúra Európskej únie, s jej zložitým systémom inštitúcií citlivým na lobing ekonomicky silných skupín, veľmi vzdialená. Pred dánskym referendom o pristúpení k Maastrichtskej zmluve sa preto Dievčenská garda Christianie vydávala pred „vonkajším svetom“ za organizáciu „Konzervatívne ženy za úniu“. Ich kampaň na podporu Maastrichtskej zmluvy mala očakávaný výsledok – odstrašila voličov, a tak prispela k dánskemu „nie“. S EÚ je však spojená jedna črta charakteristická pre štvrť – jej pouličné divadlo dostalo v roku 1993 od Bruselu finančnú podporu, aby mohlo pokračovať vo svojej kampani proti prijatiu EÚ v krajine. Iba experiment Za viac ako tridsať rokov sa v Christianii vybudoval systém samosprávy i verejných služieb, rekonštruovala infraštruktúra a domy. Vznikla alternatívna, no zďaleka nie autonómna ekonomika – do veľkej miery závisí od prílivu návštevníkov. Aj keď sa problémy so štátnymi úradmi objavujú i teraz, úspechom je už samotný fakt, že tento experiment prežil dodnes. Okrem svojej farebnej, hlučnej, rôznorodej (a príťažlivej) stránky má však aj tú druhú. Nebudeme opakovať klasické konzervatívne výčitky voči Slobodnému mestu, ako sa Christiania niekedy nazýva – že je to rozkladajúca sa spoločnosť s rastúcou kriminalitou a užívaním drog. Jej obyvatelia si našli svoj spôsob života, ktorý je určite ekologickejší a v mnohom aj kvalitnejší, než aký vedie mainstreamová spoločnosť. A marihuana s hašišom či pre mnohých provokujúci životný štýl (svojou odlišnosťou) sú neoddeliteľnou súčasťou. Kriticky objektívne sa však treba pozrieť na miesto, ktoré experiment v mainstreamovej spoločnosti zaujíma. Nadšene idealistický postoj zvykne Christianiu zobrazovať ako protiklad k nášmu „modernému“ životu, ako alternatívu dokazujúcu, že sa dá žiť aj inak. Ak to aj je pravda, nejde o dve navzájom si odporujúce alternatívy. Práve naopak – závisia od seba. Oba systémy si navzájom pomáhajú v udržaní rovnováhy, a tým aj v prežití – bez dodávok vody, elektrickej energie, ale aj bez existencie dánskeho štátneho aparátu, štruktúry Európskej únie... (so všetkými ich negatívnymi stránkami) by Christiania nemohla v dnešnej podobe existovať. Na druhej strane, ona sama nie je pre „vonkajšiu spoločnosť“ len zábavným parkom, divadlom, na ktoré sa dobre pozerá. Plní funkciu „inštitucionalizovanej vzbury“ – sústreďuje a do spoločensky akceptovateľných foriem pretvára všetky prvky, ktoré by inak mohli (z hľadiska mainstreamovej spoločnosti) pôsobiť antisystémovo. Jednoduchšie povedané, všetci tí „alternatívni umelci, hipíci, fajčiari a predavači hašiša a inak nezaraditeľní čudáci“ sú pre spoločnosť menej „nebezpeční“, dokonca pre ňu môžu byť „prospešní“, keď sú sústredení v Christianii. Tá ich dokonca svojským spôsobom socializuje. Iste, nebolo by spravodlivé označiť Christianiu iba za „rezerváciu pre čudákov a cirkus pre turistov“. Pozitívom je samotný fakt, že už viac ako tridsať rokov ukazuje, že je možný ekologickejší, udržateľnejší a v mnohom dokonca šťastnejší život, než veľkej väčšine ľudí ponúka systém globalizujúceho sa kapitalizmu. Netreba však zabúdať, že táto alternatíva je len zaujímavým a ohraničeným experimentom. Nakoniec, tejto nutnej ohraničenosti môže Christiania vďačiť aj za toleranciu dánskeho štátu – pokiaľ si svoj spôsob života žije potichu, vo vnútri, nie je „nebezpečná“. Ak je jej životný štýl výrazom nesúhlasu s dnešnou podobou spoločnosti či jej vývoja, on samotný nie je systémovým riešením. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama