Firma, ktorá bombarduje kórejskú dedinu

Šesť dní v týždni, takmer šestnásť hodín denne, je obloha nad dedinou Maehyang-ri v Južnej Kórei preplnená lietadlami F-15, F-16 a A-10, ktoré sypú bomby na malý ostrov vzdialený od domov ani nie jednu míľu.
Počet zobrazení: 1391
8_karikatura-m.jpg

Šesť dní v týždni, takmer šestnásť hodín denne, je obloha nad dedinou Maehyang-ri v Južnej Kórei preplnená lietadlami F-15, F-16 a A-10, ktoré sypú bomby na malý ostrov vzdialený od domov ani nie jednu míľu. Piloti prilietajú do tejto vidieckej oblasti na západnom pobreží krajiny, 50 kilometrov južne od Soulu, z amerických základní v Pacifiku – od Japonska a Okinawy na severe, po Thajsko na juhu a ostrov Guam na východe. Deje sa to od roku 1951, keď počas kórejskej vojny americké jednotky vytlačili z oblasti severokórejskú armádu. Bez konzultácií s vládou v Soule sa vtedy rozhodlo, že sa z ostrova stane strelnica vojenského letectva. No dnes dopady bômb v Maehyang-ri neriadi a nevykonáva americké letectvo. Pred piatimi rokmi strelnicu sprivatizovala nadnárodná zbrojovka Lockheed Martin. V júli potom zmenila majiteľa a získala ju spoločnosť Arctic Slope World Service z Aljašky. Subdodávateľ preventívnych akcií? Spoločnosť je na listine najúspešnejších obchodných spoločností Fortune 500 a jej ročné zisky prekračujú miliardu dolárov. Arctic Slope však nie je len hocaký dodávateľ zbraní. V niečom sa podobá na veľkých „kolegov“ ako Halliburton a Lockheed. Keď získala kontrakt na Maehyang-ri, riadila už časť vojenských zariadení v USA – od starostlivosti o helikoptéry AH-64 Apache, UH-60 Black Hawk a UH-1 Huey na vojenskom letisku Godman Army Airfield vo Fort Knox (Kentucky) až po manažment šesťstolôžkového ubytovacieho komplexu na základni letectva McConnel pri Witchite (Kansas). Arctic Slope dokonca riadila námornú leteckú stanicu na Midway v Tichom oceáne, kým armáda základňu v roku 1997 nezavrela. No v mnohých ohľadoch je firma dosť odlišná. Jej zrod sa datuje do roku 1971, keď Kongres schválil zákon, ktorý časť aljašskej pôdy previedol na firmy nominálne vlastnené domorodými Inuitmi. Zároveň však vláda obišla uznávané kmeňové vlády. Výsledkom bolo, že takmer všetky nároky domorodého obyvateľstva na pôdu sa uzavreli. Arctic Slope Regional Corporation (ASRC) reprezentovala asi osem domorodých dedín na sever od polárneho kruhu. Internetová stránka spoločnosti tvrdí: „Dodržiavaním tradičných hodnôt ochrany pôdy, životného prostredia a kultúry Inuitov sa spoločnosti ASCR podarilo úspešne sa prispôsobiť a prosperovať v stále sa meniacom ekonomickom prostredí.“ Proti odborom Dedinčania a pracujúci v Južnej Kórei s tým nesúhlasia. Keď Arctic Slope v júli prebrala Maehyang-ri, jej prvým krokom bolo prepustenie všetkých robotníkov. Tým ich prinútila, aby sa o prácu uchádzali ešte raz. Viac ako štvrtinu z nich však už neprijali späť. Štyridsaťjedenročný Kim Ka Čan pracoval ako strážnik na strelnici vyše desať rokov. „Mám ženu a malé dieťa,“ vraví s apatickým pohľadom. „Štrnásť rokov som mal dobrú prácu. Teraz musíme žiť z peňazí, ktoré moja žena zarobí z malého nelegálneho odchodu s jedlom. Je to veľmi ťažké. Sme ľudia, ktorí musia robiť ako ktokoľvek iný. Máme rodiny, musíme ich podporovať, potrebujeme veci, za ktoré musíme platiť. Arctic Slope by mala na to myslieť.“ No pre robotníkov v Maehyang-ri neexistujú nijaké odbory a firma dala jasne najavo, že si nijaké ani neželá. Keď sa jeden z robotníkov sťažoval u najväčšieho kórejského odborového zväzu chrániaceho záujmy pracujúcich v priemysle, dostal len novú prácu v inej firme a na opačnom konci krajiny. Podľa Štatútu dohody mocností, ktorý riadi vzťahy medzi americkou armádou a Južnou Kóreou, nie sú americkí vojenskí subdodávatelia povinní dodržiavať pracovné zákonodarstvo krajiny. Podľa Pak Sang Si, prezidenta regionálnej komory Odborov kórejských zamestnancov americkej armády, ktoré zastupujú väčšinu Kórejčanov pracujúcich pre americké ozbrojené sily, spoločnosť tvrdí, že jej ponuka bola prinízka a nemôže si dovoliť platiť 23 robotníkom 1400 dolárov mesačne. Zároveň však dodáva, že dohodu Arctic Slope s armádou nikdy nevidel. „Neexistuje spôsob, ako takú informáciu zistiť,“ vysvetľuje. „Dohoda s Arctic Slope je tajná. Povedali nám len, že sa menia pracovné miesta a že sa budú znižovať stavy.“ Zaberanie pôdy Táto vojenská základňa však nezasiahla len do životov robotníkov. Od úplného začiatku využívala americká armáda svoje postavenie proti miestnemu obyvateľstvu. Šesťdesiatšesťročný Če Ču Pin si spomína, ako v roku 1951 obsadila farmu jeho rodiny. O rok neskôr pristála cvičná bomba na jeho sestre: „V roku 1952 mala moja sestra desať rokov. Hľadala na pláži ustrice. Bol tam ostrov, ktorý sa volal Koon-Ni, no teraz už neexistuje, toľko ho Američania bombardovali. Pracovala, keď americké lietadlo zhodilo bombu, ktorá jej roztrhla nohu a zničila jej stehno. Odvtedy je chromá. Jednu nohu má dlhšiu ako druhú.“ Če Ču Pin viní americkú armádu aj za postihnutie svojho syna. Chlapec sa hral s prakom pri toxických zvyškoch z bombardovania, keď sa mu časť z nich dostala do očí. Odvtedy je slepý. Aj farmári, ktorí vystupujú proti okupácii, prišli o svoju pôdu. „Mal som farmu,“ spomína 87-ročný dedinčan Čoi Sun Sop. „Pestoval som tam šalát, keď cez ňu jedného dňa prešli autom americkí vojaci. Nahnevalo ma to a udrel som jedného z nich hrablami po hlave. Vojak na mňa namieril zbraň... Každopádne, farmu už nemám. Bolo to šesť štvorcových kilometrov, no vláda mi ju vzala.“ Toxický odpad Predtým, ako bola vytvorená strelnica, sa väčšina obyvateľov živila rybolovom a lovom mušlí. No teraz im to po väčšinu dňa znemožňuje bombardovanie. Terčom bombardovania je ostrov v zálive, ani nie míľu od rybárskej dediny. Jeden ostrov už bol vymazaný z povrchu, druhý, dlhý asi dve míle, sa zmenšil na polovicu pôvodnej veľkosti. Aj keď sa ľuďom z Maehyang-ri podarí nejaké mušle nájsť, sú znečistené bombardovaním. Štúdia uskutočnená environmentálnou skupinou Zelená Kórea odhalila, že v mäkkýšoch je nadmerné množstvo jedovatého kadmia a medi a 145-krát viac olova, než by malo byť. No dedinčania tvrdia, že nemajú inú možnosť. Rybolov je ich jedinou obživou. Lee Jo Džin si spomína, ako vravel o výsledkoch štúdie dedinčanom: „Povedali len, my tu musíme žiť a musíme jesť mušle a ryby a predávať ich. Vraveli, že vedia, že sú chorí. No ak odhalíme výsledky výskumu, stratíme náš spôsob života. Riešme preto tento problém postupne.“ Nie každá bomba trafí ostrov. Tisícky z nich možno nájsť na okolitých svahoch a občas zasiahnu aj domy. Bombardovanie poškodilo okná, strechy a steny, zabitých bolo najmenej dvanásť ľudí a mnohí ďalší zranení. Protesty Obyvatelia z lokality mnohokrát protestovali – od papierových drakov, ktoré mali odstrašiť nízko letiacich pilotov, až po líhanie si pred buldozéry, aby zabránili ďalším stavbám, keď sa stavala základňa. Skupina dedinčanov predložila 12. decembra 1998 petíciu, ktorou protestujú proti znečisteniu zo strelnice. Keď vláda petíciu ignorovala, strelnicu a ostrovy okupovalo asi 1500 dedinčanov. Dnes majú na kórejskom najvyššom súde podanú žalobu a za 50 rokov bombardovania a škôd požadujú odškodnenie 10 000 dolárov na obyvateľa. Článok bol uverejnený na stránke CorporateWatch, www.corpwatch.org Preklad Radovan Geist

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984