Nie celkom banálna otázka...
Súčasná diskusia o charaktere sociálno-ekonomického vývoja a o globalizácii je plná zahmlených politických klišé. Aby sme vôbec mohli dospieť k nejakým záverom, je dôležité prejsť na explicitnejšie sformulované východiská. Sociálna rétorika európskej ľavice (ľavice „tretej cesty“) a zároveň jej politická podpora radikálne neoliberálnych riešení (privatizácia, liberalizácia, deregulácia, a tak ďalej) nie je ničím iným ako transformáciou ľavicových postojov smerom k všepohlcujúcej neoliberálnej paradigme. Preto sa súčasná európska sociálno-ekonomická realita v globalizovanom svete niekedy ironicky nazýva „kapitalizmus s ľudskou tvárou“. *** Aby diskusia o sociálno-ekonomickej realite a ďalšom globálnom vývoji mala nejaký význam, musíme jasne zadefinovať tri kľúčové pojmy: demokracia, trhové hospodárstvo, kapitalizmus. Keď budem hovoriť o „demokracii“, budem tým myslieť parlamentnú demokraciu – teda štruktúru spoločenských vzťahov, ktoré sú formované princípom deľby moci na tri vzájomne oddelené zložky – výkonnú, zákonodarnú a súdnu – a riadené prostredníctvom volených zástupcov a špecifických inštitúcií (ako napríklad parlament). Tieto princípy a inštitúcie sa v západnom svete vyformovali v priebehu historicky relatívne nedlhého obdobia, približne od 17. storočia. Na prelome 20. a 21. storočia vznikol široký (takmer „globálny“) konsenzus, že spôsob spravovania a kontroly verejných záležitostí prostredníctvom takýchto demokratických inštitúcií je žiaduci, optimálny a spravodlivý. Väčší konceptuálny problém spôsobuje pojem „kapitalizmus“. Čo tento termín vlastne znamená? Pre Karola Marxa predstavoval primárne systém produkcie spočívajúci v procese akumulácie kapitálu. Tá bola výsledkom rozdelenia spoločnosti na vlastníkov výrobných prostriedkov (kapitalistov) a námezdných robotníkov. Marxovo teoretizovanie je historicky podmienené. Reálie tvoriace našu súčasnosť sa veľmi zmenili. Od príchodu Billa Gatesa by bolo prinajmenšom trochu anachronické hovoriť o vlastníctve výrobných prostriedkov ako o základnej črte kapitalizmu. Z významných prúdov neomarxizmu druhej polovice 20. storočia je dôležitá práca amerického sociológa Immanuela Wallersteina. Kapitalizmus charakterizuje ako historický systém, ktorý vznikol v 15. alebo 16. storočí a stal sa atribútom obdobia „modernity“. Wallersteinova teória vo svojich východiskách a záveroch nadväzuje na teórie imperializmu z dielne Rózy Luxemburgovej a Andreja Bucharina a čiastočne aj V. I. Lenina. Podľa Wallersteina v predmodernom období (to znamená v spoločensko-ekonomických systémoch existujúcich pred 15. storočím), aj keď existovali malé enklávy kapitalistickej ekonomiky, celý cyklus procesu, ktorý sa nazýva kolobeh kapitálu, bol iba zriedkavo úplne naplnený. Takmer vždy mu chýbal jeden alebo viac prvkov. Buď sa napríklad nepodarilo naakumulovať dostatok finančných prostriedkov, alebo bol nedostatok vhodnej pracovnej sily, alebo nebola dostatočne vyvinutá distribučná sieť alebo chýbala dostatočná kúpna sila na zavŕšenie cyklu. *** Niektoré fázy cyklu kolobehu kapitálu absentovali (či boli prítomné iba čiastočne) preto, lebo v predkapitalistických systémoch niektoré prvky neboli sučasťou trhovej výmeny, neboli „komodifikované“. Kapitalizmus je tak procesom „komodifikácie“ – je to vlastne obchodný systém. Jeho základnou črtou je, že všetko sa v ňom stáva tovarom – investície, práca, nerastné bohatstvo, služby, vzdelanie, skúsenosti, umelecký talent alebo zručnosti. V tomto ponímaní je kapitalizmus nielen výrobným systémom, ale aj distribučným sytémom. V kapitalizme sa všetko, všetky sféry ľudských činností, transformujú na tovar, ktorý sa dá predať. V snahe akumulovať viac a viac kapitálu kapitalizmus musí viac a viac „komodifikovať“, teda premieňať viac a viac všetkých spoločenských procesov na tovar. To je základný motor jeho rozpínavosti. Wallerstein považuje 20. storočie za obdobie „globalizácie“ kapitalizmu, za transformáciu tohto pôvodne kultúrno-špecifického (európskeho) systému na univerzálny systém. *** Ešte komplexnejšie vidí moderné hospodárske systémy francúzsky historik Fernand Braudel, výrazná postava francúzskej ľavicovej školy Annales. Moderný hospodársko-politický systém, v ktorom všetci žijeme, je systém, ktorý sa podľa Braudela postupne formuje od vrcholného stredoveku (12. storočia). Pozostáva z troch subsystémov, vrstiev. Prvou, najnižšie „položenou“ vrstvou, je bezplatne vykonávaná práca. Tvoria ju služby a produkty, ktoré nie sú subjektom peňažnej výmeny. Takáto ekonomika existovala vždy a existuje aj dnes v rozvinutom globálnom kapitalizme. V minulosti bola typicky spojená s prácou otrokov a nevoľníkov. Dnes je ňou v krajinách tretieho sveta ešte stále práca detí a v západných krajinách napríklad práca „žien v domácnosti“. Tým sa dostaneme k pojmu „trhové hospodárstvo“. Trh je to, čo podľa F. Braudela tvorí druhý subsystém moderných ekonomík. Podrobne ho analyzoval Adam Smith, Karol Marx a ďalší klasickí ekonómovia a funguje ako výroba a výmena tovaru na základe mechanizmu ponuky a dopytu. Trh je stelesnením tradičnej liberálnej predstavy o podstate ekonomiky. Tak ho chápali teoretici od Adama Smitha až po Fridricha von Hayeka. Trhové hospodárstvo predstavuje určitú víziu slobodnej spoločnosti a zároveň vyjadruje ideál liberálnej demokracie. *** Na rozdiel od liberálnych ekonómov to však Braudel nepovažuje za koniec príbehu. Podľa neho existuje aj tretí subsystém modernej ekonomiky (najvyššie položená vrstva) – kapitalizmus. Predstavuje ekonomickú aktivitu, ktorá prináša najvyššie zisky založené na špecifických monopolistických vzťahoch a na špekuláciách. Neplatia v ňom trhové mechanizmy – konkurencia, mechanizmy ponuky a dopytu – ani iné prvky demokratickej trhovej súťaže. V 13. storočí v Benátkach predstavoval takúto mimoriadne ziskovú aktivitu námorný obchod s Indiou. V našej globálnej ekonomike ňou môžu byť niektoré aktivity nadnárodných korporácií, ich fúzie, akvizície, burzové operácie, finančné špekulácie najrôznejšieho druhu, či napríklad zbrojársky priemysel. Takáto ekonomika nie je demokratickou trhovou ekonomikou a podľa F. Braudela predstavuje to, čo je podstatou kapitalizmu. Čo tvorí základné črty dnešného globálneho kapitalizmu? Nie je charakterizovaný výrobou a obchodom, ale najmä finančnou expanziou (ktorá má centrum v USA), založenou na aktivitách súkromného biznisu podporovaného vládou (napríklad vo forme politickej alebo vojenskej podpory). Nositeľmi tejto expanzie sú funkčne špecializované korporácie, ktorých činnosť prekračuje hranice národných štátov. Ich počet v posledných rokoch rýchlo rastie (z 10 tisíc v roku 1980 na 30 tisíc v 1990). Jedným z dôsledkov finančnej expanzie nadnárodných korporácií (zamýšľaných alebo nezamýšľaných) je aj „podomletie“ úlohy národných štátov až do miery umožňujúcej biznisu neregulované aktivity. Monopolistické činnosti nadnárodných korporácií, dominujúce súčasnej globálnej ekonomike, tak predstavujú tretí subsystém Braudelovho modelu – kapitalizmus. *** Braudelov model jasne poukazuje na koncepčné rozdiely medzi „kapitalizmom“ a „trhovou ekonomikou“. Toto rozdelenie by sa mohlo odrážať aj v politických stratégiách antiglobalistických hnutí. Keď nové sociálne hnutia podporujú demokratické aspekty súčasnej globalizácie, podporujú tým demokratickú trhovú ekonomiku a zároveň odmietajú nedemokratický kapitalizmus (nekontrolovanú činnosť korporácií a finančného kapitálu) – nedemokratický a degenerovaný aspekt. Ak tlačia na zmenu národnej a medzinárodnej legislatívy a inštitucionálneho rámca v rámci systému (zavedenie „Tobinovej“ dane) podporujú demokratický trh. Ekonomika nie je sebaregulujúci proces. Trhová ekonomika je ľudským konceptom a nie niečo „prirodzené“, dané „od Boha“, a práve preto je deformovateľná. Aj v rámcoch globálneho neoliberalizmu by mali existovať mechanizmy, ktoré by účinne zasahovali do ekonomického prostredia a čistili ho od prvkov deformujúcich trhovú súťaž. Zdá sa, že to, čo dnes najväčšmi deformuje trhové prostredie, súvisí s finančnou expanziou nadnárodných korporácií. Aktivity monopolistického a súkromného finančného kapitálu vedú zároveň k destabilizácii celého systému globálnej ekonomiky. Treba si tiež jasne uvedomiť, že ekonomické riešenia ponúkané medzinárodnými inštitúciami aj hlavnými medzinárodnými aktérmi, by sa nemali pokladať za genericky jednotné. Treba ich analyticky rozlišovať. Je napríklad rozdiel medzi požiadavkou na reštrukturalizáciu ekonomiky – napríklad formou rozbitia monopolov alebo vertikálne prepojených podnikov – a požiadavkou na privatizáciu. Bohužiaľ, dnes sa zdá, že hlavnou črtou neoliberálnej stratégie je posilňovanie kapitalistického piliera ekonomického systému na úkor demokratickej trhovej výmeny. iniciativa@post.sk
