V slepej uličke
"Unglik je Unglück,“ povedal Balla v jednom rozhovore na margo názvu svojej najnovšej knižky a s gestom ústretovosti voči svojim čitateľom pridal aj ďalšie podrobnosti: zásluhou nemenovaného nemeckého expresionistu v ňom zarezonoval pojem nešťastia a tento dojem bol taký silný, že vydal až na meno literárnej postavy a vlastne aj na knižku. Že by to však bola nejako zvlášť šťastná voľba, ťažko povedať. V poradí piata Ballova knižka nenarušuje základnú kontinuitu jeho diela. Rovnaká vec sa však dá vyjadriť aj menej diplomaticky: Unglik potvrdzuje Ballovu autorskú jednotvárnosť. Počnúc debutom Leptokaria je to totiž stále opakovanie toho istého: overeným receptom je absurdne vypointovaná pocitová situácia osamelosti, neúspešnosti, osobného zlyhania. Navyše ide o opakovanie, ktoré postupom času stráca vnútorný obsah a mení sa na klišé, pózu, manieru. Jednostajné, chronické rozpisovanie niekedy až paranoidných stavov existenciálnej úzkosti v kontexte fragmentárne naznačovaného príbehu stráca životnosť, písanie čoraz viac smeruje k formálnosti. Formalizmus poznačil predovšetkým tzv. tekuté poviedky – texty inšpirované iným typom písania, na spôsob Dostojevského, Bukowskeho či Biblie (tento mechanický postup Balla využil už v Gravidite na materiále ľudovej rozprávky). Tekuté poviedky pravdepodobne mali naznačovať autorovu hravosť a nekonvenčnosť, no ukazujú jedine jeho schopnosť remeselne zvládnuť písanie podľa predlohy. Písanie, v ktorom viac záleží na „zhotovovaní“ než na vlastnej literárnej výpovedi. Balla sa teda znova pohybuje v rámcoch naznačených svojou predchádzajúcou tvorbou. Zostáva Ballom, a to aj na úrovni totožnosti mena autora a literárnej postavy. Aj teraz vychádza z individualizmu a skepsy, znova ponúka instantnú dávku filozofovania o zmysle a povahe bytia, hoci v porovnaní s predošlými knihami evidentne zriedenú. O nejakej „preľudštenosti“ jeho próz nemožno ani len uvažovať, texty pôsobia chladne a znehybňujúco staticky. Keďže harmónia je pre dnešného postmodernistu už len archaizmom a anachronizmom, znova dominuje vnútorný chaos a rozklad. Ponúkaný obraz dezintegrácie, tak jednotlivej osobnosti, ako aj celej vonkajšej reality, je však priveľmi plochý a monotónny. Ballov literárny protagonista redukuje životné hodnoty a priam skleníkovo si pestuje svoj egoizmus a individualizmus. Život je pre neho absurdný, je to priestor psychických tráum, fyzického utrpenia a desu, plný nesplnených nádejí a sklamaní. V Ballových poviedkach nemajú miesto sugestívne vzájomné vzťahy, vždy je to o tom, že človek napokon ostáva sám. Hoci na obrat k irónii má Balla celý rad dobrých dôvodov, nejako nevie vystihnúť ten správny moment, kedy tak urobiť. A možno ani ten správny spôsob, ako urobiť z kŕčovitého textu text odľahčený a uvoľnený. Akoby ho paralyzovalo „fabrikovanie individuálnych pseudoproblémov“, ktoré tak zamestnáva jeho literárne postavy. Ani prepojenie reálneho a fantazijného sa neukazuje ako bezproblémová cesta z bludiska vlastnej autorskej ustrnutosti. Fantázia – absurdná, miestami až patologicky vystupňovaná – nie je u Ballu už klasicky stavom uvoľnenia, ale prednostne situáciou ohrozenia. Opäť teda iba rozširuje priestor pre ďalšie psychózy. V Ballovom podaní nekončiaca téma v zbierke poviedok Unglik nadobro stratila svoju príťažlivosť. (Balla: Unglik. Levice: Koloman Kertész Bagala, L. C. A., 2003. )
