K dvom podobám argentínskej prózy
Reflexia na tému blízkeho prepojenia literatúry a filozofie dnes už asi sotvakoho prekvapí. Vzájomná implementácia prvkov, žánrový synkretizmus pertraktovaný najmä v početných „postmoderne“ orientovaných výskumoch v druhej polovici 20. storočia zreteľne vypovedali o spôsobe spolunažívania filozofického diskurzu s formou i tematicko-obsahovým univerzom literárneho diela. Prečo sa teda pozastavovať pri monografii, ktorá na prvý pohľad nesľubuje ani prevratný prístup k problematike, ani nový predmet výskumu? Veď ide o portréty dvoch spisovateľov, Borgesa a Sábata, ktorých tvorba a myslenie sú v našom kontexte vcelku známe a najmä pokiaľ ide o prvomenovaného, kdekto sa pasuje za znalca jeho osobitého a komplexného rukopisu. Existuje vskutku niekoľko dobrých dôvodov, prečo reflektovať publikáciu Paulíny Šišmišovej. Jedným z nich je i fakt, že Literatúra alebo filozofia? (2003) predstavuje na Slovensku prvý obsiahlejší pokus vedecky spracovať problematiku fantasticko-realistickej a existencialistickej prózy hispanoamerickej proveniencie. Autorka tak robí cez analýzu motivických a iných aspektov diela spomínaných argentínskych autorov – Jorgeho Luisa Borgesa (1899 – 1986) a Ernesta Sábata (1911), ktorých slovenskému čitateľovi naozaj netreba zvlášť predstavovať, pretože s ich tvorivou koncepciou, podobne ako i s inými originálnymi prístupmi k literatúre v Latinskej Amerike, sa mal v uplynulých desaťročiach možnosť oboznámiť cez viaceré knižné a časopisecké preklady, články a recenzie alebo niekoľko fundovaných doslovov, ktoré i s odstupom času nestrácajú na váhe, ba naopak, fungujú ako cenné výpovede o recepcii latinskoamerickej literatúry na Slovensku. Stručne túto situácia vo vzťahu k obom argentínskym autorom mapuje aj P. Šišmišová. Osobitý význam má v monografii úvodná poznámka, nazvaná Literatúra a filozofia v hispánskom svete, v ktorej si P. Šišmišová na základe úvah o „procese konfúzie“ literatúry a filozofie v Európe 20. storočia, spájanom s krízou literárnych žánrov a filozofie, vytvára platformu pre vlastný výskum, ktorého cieľom je ponúknuť čitateľovi ucelený pohľad na tvorbu oboch Argentínčanov a utvrdiť ho v tom, že „hľadanie novej nádeje pre človeka vždy spájalo a bude spájať literatúru s filozofiou“, čo v kapitolách J. L. Borges – filozofia ako fantastická literatúra a Ernesto Sábato a jeho metafyzický román dokazuje na analýzach filozofických i literárnych hľadísk ich diela. Ešte skôr však našu pozornosť upriamuje na španielsku literárnu tradíciu, ktorá bola dlhé obdobie v úzadí moderného filozofického diania smerujúceho „k ideálu vedeckej objektivity“ a pestovala sa „v duchu Senecovej tradície ako životná múdrosť“. K výraznejšej koexistencii filozofie a literatúry dochádza v tomto zmysle podľa autorky až s tvorbou Generácie ´98. Za paradigmatickú označuje jej vodcovskú osobnosť, Miguela de Unamuna (1864 – 1936), autora koncepcie tzv. intrahistórie, „večnej tradície“, spätej s vnútornými, anonymnými dejinami Španielska, stelesnenými v Alonsovi Quijanovi (v opozícii k „dejinám“, do ktorých patrí hrdina Don Quijote). Tá je podľa Unamuna základom ľudského bytia. Šišmišová sa domnieva, že Unamuno je jedným z predchodcov filozofie existencie (ktorá neskôr ovplyvnila Borgesa i Sábata), čo ilustruje prezentáciou jeho filozofických myšlienok uplatňovaných tak v esejistike, ako aj v tzv. nivolách, špecifickom unamunovskom žánri. Šišmišovej premisa je postavená na miere vplyvu či inšpiratívnosti diela M. de Unamuna na hispanoamerickú literatúru. V priebehu celej práce naznačuje možné styčné body medzi jeho tvorbou a tvorbou Borgesa i Sábata. Nachádza ich najmä vo sfére metafyziky, v prípade Borgesa i v ironickom spochybňovaní možnosti rozumového poznania, u Sábata v anticivilizačnom tóne. Autorka však pripúšťa aj skutočnosť, že pri hlbšom štúdiu by mohlo vyjsť najavo i viacero odlišností. Dôležitým momentom tejto práce je poukázanie na Unamunovo rušenie hraníc medzi realitou a fikciou, na jeho „derealizáciu“ skutočnosti, čím vytvára podnetnú predlohu pre niektorých hispanoamerických spisovateľov 20. a 30. rokov 20. storočia (Arévalo Martínez, Macedonio Fernández.) Nemožno neuvítať ani krátky exkurz P. Šišmišovej do argentínskej mentality či historicko-kultúrnej špecifiky, na základe čoho možno podľa autorky vysvetliť sklony obyvateľstva k metafyzike a fantastickosti, smerovanie prozaického vývinu k filozofickému diskurzu. Tu však treba upozorniť na jedno Šišmišovej zaváhanie, keď označuje „fantastický realizmus“ rioplatských autorov za variant nimi pestovaného magického realizmu. Tým, že prakticky obe koncepcie stotožňuje, prispieva k zastieraniu ich špecifických čŕt, ktoré sú nezriedka predmetom interpretačných posunov a to v celosvetovom meradle. O to väčšia škoda to je, o čo viac si uvedomujeme, že sa jej pomerne vyčerpávajúco a na základe bohatej bibliografie podarilo uchopiť osobité prvky Borgesovej koncepcie literatúry i existencialistické črty sábatovskej prózy, citovú krízu moderného človeka, odkiaľ už nie je tak ďaleko k fantastike Cortázara či Bioya Cásaresa, ktorej spracovaním by získala hodnoverné podklady pre spísanie všeobecnej a toľko potrebnej kapitoly o fantastickej literatúre. Literárnu osobnosť J. L. Borgesa prezentuje Paulína Šišmišová od ranej etapy po starobu prežitú v slepote. Do určitej miery nadväzuje na Noskovičovej príspevok Borges a jeho svet (Podoby súčasnej hispanoamerickej prózy, 1996), kde sa ako jeden z dôležitých prameňov spisovateľových príbehov uvádza jeho rodina. P. Šišmišová tento aspekt rozširuje, ponúka svoj pohľad na autorovu osobnosť, na inšpiračné zdroje i na okolnosti, ktoré podnietili vznik esejí, básní, poviedok. Rozoberá kreolistickú tradíciu, ktorá, miestami polemicky, ovplyvňovala celú jeho prózu, nezabúda ani na Borgesov kontakt s európskou avantgardou, podrobne sa venuje poetickému rozmeru jeho diela, filozofickým systémom, ktoré naň mali dosah, i obsahu jeho poviedkovej tvorby – podobám labyrintu, sna, nesmrteľnosti, času a priestoru, chaosu, čitateľa, dvojníka. V neposlednom rade uvádza azda najčastejšie skloňovaný aspekt borgesovskej tvorby – intertextualitu v spojení s postmodernou. Aj v prípade Ernesta Sábata postupuje Šišmišová analogicky, poukazuje na dôležité momenty života a diela tohto autora. Analýzou jeho troch románov Tunel, O hrdinoch a hroboch, Abaddón ničiteľ, doplnenou o Sábatove esejistické príspevky, vytvára plastický portrét spisovateľa ovládajúceho mnohoraké štylistické techniky, ktoré mu umožňujú vkladať do fikcie, celkom špecificky, osobnú interpretáciu argentínskej duše a problém človeka v súčasnej „dehumanizovanej“ spoločnosti. (Paulína Šišmišová: Literatúra alebo filozofia? Dva portréty. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2003.)
