Každý strojcom svojho šťastia?
Národná rada SR schválila 11. novembra zákon, ktorým sa upravuje vyplácanie dávok v sociálnej núdzi. Návrh pochádzajúci z dielne ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa usiluje systémovo riešiť problém nezamestnanosti, respektíve riešiť problém závislosti osôb od dávok sociálnej pomoci. Súčasný systém, ako argumentujú tvorcovia zákona, ponecháva sociálne odkázaných bez obmedzenia poberať dávky sociálnej pomoci, čo v konečnom dôsledku ubíja ich samotnú motiváciu vysporiadať sa so svojou situáciou a aktívne sa z nej vymaniť. Hmotná núdza je stav, ktorý je definovaný príjmom nižším ako životné minimum, čo je v súčasnosti 4210 Sk na osobu. Pre osoby v hmotnej núdzi to bude od januára 2004 znamenať, že sa už nebude posudzovať, či sa do tohto stavu dostali z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov. Ak sa osoba do stavu hmotnej núdze dostala z objektívnych dôvodov štát jej vyplácal 2900 Sk, ak zo subjektívnych 1450 Sk. V praxi to znamenalo posudzovať, ako sa osoba do hmotnej núdze dostala: buď vlastným pričinením, alebo nie. Systém sa tak v istom zmysle viazal na minulosť. Kládol otázku, prečo a či je osoba za svoju situáciu zodpovedná, či je vinná alebo nie. Súčasný zákon sa takto pýtať nebude. Dávky sociálnej pomoci budú pre všetkých rovnaké, a to 1450 Sk, pričom zákon zavádza celý rad motivačných príspevkov. Pozrime sa teraz bližšie, čo je v novom zákone oproti starému skutočne nové. Systémové riešenie, na ktoré sa nový zákon odvoláva, sa týka predovšetkým tých, ktorí sa prepadli systémom a zostali zachytení v „záchrannej sieti“ vyplácania sociálnych dávok. Tieto osoby sa usiluje motivovať tak, aby sa v čo najkratšom čase vrátili späť do systému. Dôraz kladie na aktivitu jednotlivca, ktorú chce odmeňovať. Vyplácanie sociálnych dávok sa bude odvíjať od toho, ako aktívne sa tá-ktorá osoba podieľa na tom, aby sa dostala späť do systému zamestnanosti, ktorý je finančne lepší pre ňu a zároveň aj pre štát. Výška dávky sociálnej pomoci bude pre nezamestnaného predstavovať priamu úmeru k jeho aktivite zamestnať sa. Prijatý zákon, vychádzajúci z návrhu Stratégie podpory rastu zamestnanosti na základe reformy sociálneho systému a trhu práce, odmieta moralizovať minulosť a to v tom zmysle, že sa už nepýta, či sa posudzovaná osoba dostala do tohto stavu vlastnou vinou alebo nie. Bude sa opierať o kroky, ktoré bude konať smerom do budúcnosti. To však v praxi znamená, že sa moralizovania a trestania predsa len nezbavíme, len dôraz sa presunie inde. Nebude sa pýtať „prečo si tu“, ale „čo robíš preto, aby si tu nebol“. Základné momenty, ktoré sa nový zákon usiluje riešiť, sú závislosť od dávok a motivácia nájsť si prácu. „Odmeňovať“ sa podľa tvorcov zákona nebude to, ako sa človek do hmotnej núdze dostal, ale bude sa posudzovať miera energie, ktorú vynaloží na zmenu svojej súčasnej situácie. Systém vyplácania rovnakých sociálnych dávok a odmeňovania aktivity tak vytvára rovnakú štartovaciu pozíciu pre všetkých v hmotnej núdzi. Bez rozdielu toho, či sa dostali do tohto stavu vlastným pričinením alebo nie, či pochádzajú z chudobného alebo bohatého regiónu, či sú kvalifikovaní alebo nekvalifikovaní, či majú základné alebo vysokoškolské vzdelanie, atď. Predkladá sa nám tu určitý typ spravodlivosti. Spravodlivosť už nie je tá, ktorá trestá subjektívne dôvody nezamestnanosti minulosti, ale tá, ktorá odmeňuje usilovnosť vynaloženú pri hľadaní si práce. Ak by sme chceli túto spravodlivosť pomenovať, tak by sme mohli hovoriť o „spravodlivosti rovnakej štartovacej pozície“ pre všetkých tých, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi. Posudzovať sa bude len miera energie – motivácie, ktorú táto osoba vynaloží. Dalo by sa však namietnuť, že „rovnaká štartovacia pozícia“ je len ideálnym stavom. Hoci osoby v hmotnej núdzi spadajú pod rovnaký systém odmeňovania a majú rovnaké šance podieľať sa na výške dávok sociálnej pomoci, natíska sa tu otázka, či je to v reálnom živote naozaj takéto jednoduché. Na Slovensku nie je až takým zriedkavým prípadom štvorčlenná rodina, kde obaja rodičia pracovali v tom istom podniku. Podnik, ktorý výrazne definoval a ovládal sociálne vzťahy v rámci regiónu, skrachoval. Obaja rodičia prišli o prácu a nie sú schopní, vzhľadom na svoj sociálny priestor a väzby v ňom, len tak ľahko sa preorientovať, opustiť ho a migrovať za prácou do regiónu bohatšieho. Dá sa takto zľahka a samozrejme „odstrihnúť“ vlastná minulosť? Problém má tak aj iný rozmer. Iný ako len finančný. Ním je strata alebo vypadnutie človeka zo sociálneho prostredia, ktoré dobre poznal. Dnešná doba kladie veľké nároky predovšetkým na staršiu generáciu, ktorá po strate zamestnania nedokáže pružne a rýchlo reagovať na zmenu trhu práce a stráca tak oveľa viac ako len finančne. Preto treba dúfať, že nový zákon tieto prípady ignorovať nechce. Istý čas potrvá, kým sa systém rozhýbe. Spočiatku tak bude rovnosť štartovacej pozície len ideálnym stavom, pričom uvidíme, do akej miery sa po rozbehnutí začatých reforiem podarí reálne pomery tomuto ideálu približovať. Tento článok si nekládol riešiť ontológiu súčasnej politickej situácie, ale riešiť, či je v ontológii súčasného kapitalizmu navrhované riešenie vzhľadom na pružnosť alebo nepružnosť trhu práce, motivačnosti alebo demotivačnosti sociálneho systému, atď. systémové alebo nie. Až grafy a tabuľky ukážu, či boli kroky, na ktoré sa zákon odhodlal, správne alebo nie.
