Od volieb k voľbám
Marcela Gbúrová, editor: Voľby 1998 v Slovenskej republike (stav - kontexty - perspektívy). Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 174 strán, 1998 Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov a Zora Bútorová, editori: Kto? Prečo? Ako? Slovenské voľby ´98. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 312 strán, 1999 Vladimír Krivý: Čo prezrádzajú volebné výsledky? Parlamentné voľby 1992-1998. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 131 strán, 1999 Grigorij Mesežnikov, Oľga Gyárfášová a Miroslav Kollár, editori: Slovenské voľby ´02. Výsledky, dôsledky, súvislosti. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003, 264 strán, 249 Sk Andrej Školkay: Volebná kampaň 2002. Bratislava, 300 strán, 2003 Jedným z nespochybňovaných „výdobytkov“ novembra 1989 sú slobodné voľby. Ich výsledky ovplyvňujú smerovanie krajiny na niekoľko rokov. Zaujímavou je však i knižná reflexia ich priebehu v širšom slova zmysle, často prezentujúca diametrálne rozdielne interpretácie. Len menšina autorov zborníka Voľby 1998 v Slovenskej republike sa venovala priamemu skúmaniu rôznych aspektov volieb. Marcela Gbúrová kritizovala novelu volebného zákona, keďže bola prijatá veľmi krátko pred volebnou kampaňou a súčasne obsahovala závažné zmeny volebných pravidiel, pričom za jeden z dôvodov uvádza „chcenú dočasnú stratu mocenských pozícií“. Podľa Štefana Surmáneka sa voľby uskutočnili v podmienkach neštandardnej demokracie a boli prvou veľkou prezentáciou občianskych združení s politickou orientáciou (Rastislav Tóth). Tie síce zvýšili účasť vo voľbách, ale súčasne ich pôsobenie bolo politicky orientované, i keď bol Mečiar nakoniec porazený v štandardnom politickom súťažení (Ján Stena). Umožnila to integrácia strán, vyprofilovaný program a politika SDĽ, aktivizácia nevoličov a odpútanie časti voličov HZDS novou stranou SOP. Stena predpokladal, že kľúčom k hlasovaniu boli skôr zhoršujúce sa životné podmienky (popri iných, aj politických faktoroch) mnohých voličov. Toto tvrdenie je však prinajmenšom diskutabilné. Vladimír Krivý pripúšťa i „schopnosť učenia politických strán i voličov“, čo sa prejavilo najmä nízkym podielom prepadnutých hlasov a vzhľadom na relatívne vysokú volebnú účasť aj vyššou mierou legitimity nového parlamentu, ktorý reprezentoval od volieb v roku 1992 hlasy najväčšieho počtu oprávnených voličov. Na podiel žien medzi kandidátmi jednotlivých subjektov sa zameral Peter Lieskovský. V rámci strán nadpriemerný (ale stále z absolútneho hľadiska veľmi nízky) počet žien na kandidátke na zvoliteľných miestach mali SNS, SOP a HZDS. SDĽ, SMK a SDK mali len jednu alebo dve ženy – kandidátky na poslankyne na zvoliteľných miestach. Ale boli to najmä voliči SNS a SDĽ, ktorí relatívne najviac podporili preferenčnými hlasmi ženy - kandidátky. Iný pohľad na voľby 1998 obsahuje zborník Kto? Prečo? Ako?. Podľa Soni Szomolányi všetky dovtedajšie parlamentné voľby na Slovensku mali charakter tzv. kritických volieb, t. j. volieb, ktoré sú potenciálnym bodom obratu v smerovaní krajiny. Vo všetkých voľbách sa nominálnym víťazom stal širokospektrálny politický subjekt. Podľa Petra Leboviča žiadna účelová zmena volebného zákona nemôže nahradiť stratu podpory politického subjektu, ktorý takú zmenu presadzuje. Zároveň však uvádza príklad z Chorvátska, kde účelovo zmenený volebný zákon prispel k úspechu vládnych strán. Až do prijatia novely v roku 1998 bol pritom na Slovensku volebný zákon výrazne zmenený len pred voľbami v roku 1992. Na rozdiel od Gbúrovej si však myslí, že neúspech HZDS výraznejšie zmeniť volebný systém pred voľbami v roku 1998 súvisel so vzťahmi vnútri vládnucej koalície, keď menší koaliční partneri už nedôverovali HZDS. Podľa Oľgy Gyárfášovej a Miroslava Kúsku hlavnými motívmi podpory HZDS vo voľbách v roku 1998 boli dôveryhodní politici a spokojnosť s dovtedajšou politikou, v prípade SDK potreba zmeny a ochota politikov riešiť dôležité problémy, v prípade SDĽ tiež ochota riešiť dôležité problémy a dôveryhodní politici. Úlohou tretieho sektora za zaoberali Martin Bútora a Pavol Demeš, dvaja dôležití aktéri občianskej mobilizácie pred voľbami roku 1998. Naznačili, že bez mobilizácie mimovládnych organizácií by k výraznej zmene postojov občanov nemuselo dôjsť ani po štyroch rokoch. Podiel humoristov, ktorí vytvorili až jednotný front proti vláde, pričom „vládna koalícia absolútne nebola schopná čeliť útoku humoristov“, vyzdvihol zas Martin Porubjak. Na predvolebné aktivity odborov sa zamerala Darina Malová. Tie sa podľa nej sústredili na poskytnutie občanom maxima informácií o volebných programoch, na vzťah politických strán k odborom a kľúčovým sociálnym a ekonomickým otázkam. Autorka tiež tvrdí, že kampaň odborov „rozhodne prispela k zásadnej zmene na Slovensku“. Je to možné, ale jasné dôkazy na podporu tohto konštatovania chýbajú. Moja analýza (publikovaná v zborníku) skúmala pôsobenie médií počas predvolebnej kampane a ukázala brutálne zneužívanie STV na provládnu propagandu, ale aj televízie Markíza na proopozičnú propagandu. Na druhej strane sa V. Krivý domnieva, že hoci výskum jasný dôkaz o silnom propagandistickom vplyve STV na výsledky HZDS síce nepriniesol, menej zreteľné a menej jednoznačné indície boli prítomné - iba v okresoch nepokrytých signálom Markízy počet hlasov pre HZDS od volieb 1994 celkove neklesol. Na analýzu slovenských volieb v širšom zábere sa zameral V. Krivý v publikácii Čo prezrádzajú volebné výsledky? Parlamentné voľby 1992 - 1998. Napriek veľkej heterogenite politickej kultúry na Slovensku identifikoval dva základné typy politickej kultúry. Na jednej strane je to typ občana provinčne uzatvoreného a orientovaného nacionálne, vodcovsko-autoritársky a nedôverujúceho Západu a liberálnym hodnotám. Na druhej strane je, pochopiteľne, v zásade opačný typ: otvorenejší, skôr občiansky a neautoritársky, s príklonom k západným hodnotám. Krivý tvrdí, že tieto dva zjednodušené typy možno nájsť aj v slovenskej politickej tradícii, pričom ich vplyv na súčasnosť bol (je) hlbší ako v mnohých okolitých krajinách. Podľa Krivého to bolo rurálne prostredie, ktoré volilo skôr HZDS a jemu blízke strany, výrazne mobilizované vo voľbách v roku 1994 a 1998, kým súčasné urbánne prostredie, ktoré podporovalo skôr protimečiarovské a nemečiarovské strany, bolo výrazne mobilizované len v roku 1998. Rozdiely volebných výsledkov a trendy boli také, že sa dá hovoriť o urbánno-rurálnom štiepení slovenskej spoločnosti. V tomto zmysle zmeny, ktorými prešla slovenská spoločnosť, sa najvýraznejšie prejavili vo veľkých mestách. Zjednodušene sa dá povedať, že voliči HZDS boli postupne čoraz menej vzdelaní. V zborníku Slovenské voľby ´02 Výsledky, dôsledky, súvislosti označila Soňa Szomolányi voľby roku 2002 svojím priebehom a dôsledkami za konsolidujúce. Vďaka tomu Slovensko už síce nie je deviantný prípad, ale stále sa spája s menšou predpovedateľnosťou koaličných možností a s významnejším stupňom neurčitosti povolebného vývinu. Ako kontroverzné tvrdenie možno označiť rozdielnosť pôvodu vzniku populistických strán na Západe a na Slovensku – domnievam sa, že spoločným menovateľom je kríza legitimity politického systému. Grigorij Mesežnikov vo svojom príspevku analyzuje, prečo vo voľbách v roku 2002 napriek určitým snahám nekandidovala ani jedna otvorená koalícia. Po prvotnom konflikte nacionálneho populizmu a liberalizmu zo začiatku 90. rokov bolo najvýhodnejšou pozíciou pre slovenské politické strany zaradiť sa do jedného z dvoch antagonistických táborov (Peter Učeň). Neskôr sa ukázalo ako pomerne úspešná stratégia dištancovanie sa od obidvoch antagonistických táborov. Oproti predchádzajúcemu obdobiu mierne poklesla korelácia medzi úspechom HSĽS v určitých oblastiach v roku 1935 a úspechom pomyselnej koalície HZDS a SNS/PSNS (Krivý), kým naopak stúpla korelácia medzi úspechom KDH v roku 2002 a úspechom HSĽS v roku 1935. Zdá sa, že „územnovoličské“ dedičstvo HSĽS začalo preberať KDH, hoci Krivý poznamenáva, že podľa inej metódy „územno-voličská blízkosť (KDH) s HSĽS vo voľbách 2002 práve mierne oslabila“. Zaujímavý bol aj výsledok výskumu, podľa ktorého dva kľúčové faktory pri presviedčaní občanov boli rodinní príslušníci a najbližší známi a priatelia (P. Novotný, D. Forgács a M. Velšic). Údaje porovnávacej politickej reklamy HZDS použité v kampani komentoval Andrej Salner. HZDS publikovalo niekoľko dôležitých štatistických údajov, z ktorých vyplývali podstatne horšie makroekonomické výsledky dosiahnuté za (prvej) vlády M. Dzurindu ako za (tretej) vlády V. Mečiara. Podľa autora väčšina použitých údajov bola formálne správna, a hoci išlo o potenciálne silnú zbraň, táto téma sa nepresadila v predvolebnom diskurze. Sám som sa v knihe (Volebná kampaň 2002) vo väčšom rozsahu zameral na opis foriem a obsahu negatívnej kampane v rámci analýzy foriem, prostriedkov a obsahov politickej komunikácie v predvolebnej (prevažne imidžovej) a volebnej (oficiálnej) kampani pred parlamentnými voľbami v roku 2002 (u strán ktoré získali viac ako 1 percento voličských hlasov, t. j. približne polovicu všetkých kandidajúcich strán). Tak ako sa mení „kvalita“ volieb, tak sa postupom mení aj „kvalita“ a štruktúra „volebných“ publikácií. Začínajú vznikať aj monografie zamerané na čiastkové témy súvisiace s voľbami. Možno už čoskoro príde čas aj na komparáciu niektorých čiastkových oblastí výskumu parlamentných volieb na Slovensku so zahraničím. Ale doba, keď intelektuálne zaujímavejšie je o voľbách čítať, než chodiť k urnám, už možno nastala dávno a definitívne.
